Nepočujúca pedagogička Iris Domancová: Aj nepočujúce deti môžu byť úspešné

Asi 90 percent nepočujúcich detí sa rodí počujúcim rodičom. Nie každý rodič sa s tým dokáže vyrovnať ľahko, tvrdí nepočujúca pedagogička Iris Domancová.
Asi 90 percent nepočujúcich detí sa rodí počujúcim rodičom. Nie každý rodič sa s tým dokáže vyrovnať ľahko, tvrdí nepočujúca pedagogička Iris Domancová. / Foto: Zuzana Gránska

Na recepciu Štátneho pedagogického ústavu si ma prichádza vyzdvihnúť šarmantná usmievavá blondína. Je nepočujúca. Ako sa blíži hľadím cez jej plece, kedy príde tlmočník, pretože o chvíľu spolu máme robiť rozhovor. Podá mi ruku, uprene mi pozrie do tváre a prehovorí krásnou ľubozvučnou slovenčinou. V nemom úžase premýšľam, ako je to možné. Ako sa nepočujúci človek dokáže naučiť takto hovoriť? Mgr. IRIS DOMANCOVÁ, PhD. to šťastie mala a aj vďaka tomu má dnes nie jedno, ale dve zamestnania. Pracuje v Štátnom pedagogickom ústave ako výskumná a vývojová pracovníčka pre problematiku výchovy a vzdelávania detí a žiakov so sluchovým postihnutím a žiakov s viacnásobným postihnutím a je externou moderátorkou relácie Televízneho klubu nepočujúcich v RTVS už viac ako 25 rokov.

 

Rozprávali sme sa, aký je život nepočujúcej od detstva až po dospelosť, ako sa nepočujúce deti dokážu naučiť hovoriť a ako ich rodiny komunikujú.

 

Ako ste sa stali nepočujúcou? Bola to vo vašom prípade vrodená porucha?

V mojej rodine všetci počuli. Mama mala veľmi ťažký pôrod. Mala som sa narodiť cisárskym rezom, ale narodila som sa prirodzenou cestou. Vtedy pravdepodobne došlo k nejakému tlaku, pri ktorom sa môj sluch narušil. Keď som ako malé dieťa ochorela a mala vysoké horúčky, podali mi Streptomycín, čo boli antibiotiká, ktorých vedľajší účinok mohla byť aj strata sluchu alebo zraku. V dôsledku liečby som postupne strácala sluch. Stalo sa to i mnohým ďalším deťom.

 

Ako je možné, že dnes dokážete takto úžasne hovoriť?

Moja mama sa jednoducho rozhodla, že ma naučí hovoriť. Nevedela posunkovať. Robila všetko preto, aby sa dostala k nejakým informáciám, ako dieťa so sluchovým postihnutím vychovávať, komunikovať s ním a naučiť ho hovoriť. Vtedy bolo informácií strašne málo. Ešte aj v súčasnosti, ak sa rodičom narodí nepočujúce dieťatko, nie je informácií dostatok. Som rada, že sa rodičia stále viac mobilizujú. Na základe vlastných skúseností vedia, že získať potrebné informácie je náročné. Založili občianske združenie Nepočujúce dieťa. Vytvorili aj web www.nepocujucedieta.sk.

 

Ako to pred toľkými rokmi riešila vaša mama?

Lekári jej najprv hovorili, aby si nerobila starosti, že z toho vyrastiem a že len nechcem počúvať. Mama tomu ale neverila. Cítila, že niečo nie je v poriadku. Vyhľadala v Bratislave odborníkov a hneď na prvom foniatrickom vyšetrení sa potvrdila ťažká porucha sluchu, obojstranná percepčná hluchota. To som mala necelé 4 roky.

 

Keď už to bolo potvrdené, ako s vami pracovala?

Našla knihu, ktorú napísal jeden rodič nepočujúceho dieťaťa zo zahraničia. Popísal v nej výchovu svojho dieťaťa. Bola preložená do češtiny. Vyhľadala odborníkov a začala som chodiť k úžasnej logopédke pani Nádvorníkovej, ktorá ma učila rozprávať. Pani doktorka Nádvorníková vychovala veľké množstvo detí s poruchou sluchu, ktoré sú v živote úspešné.

 

Naozaj stačilo iba chodiť k logopédke?

Logopédka ma učila rozprávať a zaúčala aj moju mamu, ako so mnou pracovať, aby som dokázala čítať slová z úst a zároveň sa učiť ich vyslovovať. Moja mama so mnou veľmi veľa pracovala a bola pri tom obzvlášť trpezlivá. Každý deň sme cvičili podľa pokynov logopédky. Dôležité tiež bolo, že ja som na sebe chcela pracovať. Mne sa chcelo s mamou rozprávať, čítať, ukazovať si obrázky. Pri dieťati s poruchou sluchu je veľmi dôležité podchytiť ho čo najskôr a vyhľadať odborníkov. Rodičom odporúčam navštíviť centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Môžu využívať aj služby mobilného pedagóga, ktorý dochádza priamo do rodín.

 

Naučí sa každé dieťa s poruchou sluchu takto pekne hovoriť ako vy, ak trénuje?

Nie každé dieťa má možnosť alebo danosti naučiť sa hovorenú reč. Pre mnohé deti je vhodnejší posunkový jazyk. Predovšetkým je dôležité, ak jazyk nemôže počúvať, aby ho „videlo“ - či už čítaním z úst alebo z posunkov – a porozumelo mu. Najprv dieťaťu vždy musíme vytvoriť nejakú slovnú zásobu. Či už v posunkovom alebo slovenskom jazyku. Aj odzeranie, teda čítanie z úst, je závislé na slovnej zásobe.

Včasná návšteva odborníkov je pri tom veľmi dôležitá. S dieťaťom treba chodiť na logopédiu a nezanedbať cvičenie aj doma. Hoci dnešní rodičia veľa času nemajú, nemali by to podceniť. U detí v predškolskom a školskom veku je to základ. V tom období je potrebné s dieťaťom čo najviac pracovať. Môžu veľa pracovať s obrázkami, leporelami a celkovo knižkami. Je dôležité, ak dieťa nastúpi do základnej školy, aby malo rado knižky. Čítanie je ďalší krok k vyhľadávaniu informácií a tiež rozširovaniu slovnej zásoby.

 

Ako presne ste sa učili doma hovoriť?

Najprv som musela veci vidieť. Napr. musela som reálne vidieť psa, potom si ho pozrieť na obrázku a pritom stále rozprávala iba mama. Na to som začala používať kartičky s písmenami a celým slovom, ktoré som priraďovala k obrázkom. Písmená, slová som sa učila vyslovovať najprv pred zrkadlom. Logopédka mi vzala ruku a priložila si ju k svojmu hrdlu, druhú k môjmu a povedala slovo pes. Takto som to skúšala nespočetne krát.

 

Nezačína sa najprv s posunkovým jazykom?

U mňa to tak nebolo, pretože zo začiatku som aspoň niečo ešte počula. Ak je dieťa nepočujúce od narodenia je to najvhodnejší spôsob komunikácie. Posunkový jazyk je prirodzený jazyk nepočujúcich. Rodičia sa nemusia báť používať posunkový jazyk.  Dieťa posunkový jazyk vidí. Spojí si posunok napr. auta s obrázkom auta. Osvojuje si tak pojmy. Ľahšie sa potom učí aj pojmy v slovenskom jazyku. Rodičia nemusia mať obavy, že posunkovanie zabrzdí u dieťaťa vývoj reči. Práve naopak, pomáha to jej rozvíjaniu.

 

Do akej základnej školy ste chodili?

Chodila som do bežnej základnej školy. V tých časoch to bolo dosť výnimočné. Nechceli ma tam ani zobrať, ale moja mama to nevzdala. V prvých ročníkoch chodila každý deň za učiteľmi a pýtala sa ich, čo sa budeme učiť na druhý deň. Doma sa to so mnou večer naučila a ja som bola pripravená vždy vopred na ten ďalší vyučovací deň.  V škole som potom sledovala výklad učiteľky a  už som vedela, o čom hovorí. Sedela som v prvej lavici a učitelia vedeli, že musia rozprávať tak, aby som im videla na ústa. Na prvom stupni som mala úžasnú pani učiteľku, ale aj ostatné učiteľky a učitelia to rešpektovali.

Do základnej školy som išla s dobre vybudovanou slovnou zásobou. Vedela som už rozprávať. Teraz sa stáva, že na školy prichádzajú deti, ktoré nemajú takmer žiadnu slovnú zásobu – ani v posunkovom jazyku, ani v  hovorenom slovenskom jazyku. Vtedy to je pre učiteľov i deti veľmi zložité.

 

Ako sa pozeráte na integráciu nepočujúcich detí do bežných škôl?

Nemyslím si, že je to vhodné pre každé dieťa. Tu môžu poradiť odborníčky a odborníci. Dôležité je, aby v školách boli vytvorené podmienky, aby učiteľky a učitelia vedeli, čo treba robiť, aby sa nepočujúce deti naučili hovoriť, čítať a najmä komunikovať s ostatnými deťmi. V mnohých školách na to nie sú pripravení. Nevedia ani to, že takéto deti majú sedieť vpredu. Učitelia ani rodičia si často neuvedomujú možné dôsledky, ak sa komunikácia s deťmi už v začiatkoch zanedbá. Potom sa stáva, že deti ako 10-ročné prídu z bežnej základnej školy na špeciálnu školu a nevedia ani posunkovať, ani hovoriť. Pre mňa je nepredstaviteľné, ako sa to môže stať. Ale verím, že sú aj školy, kde sa učitelia snažia informovať a vytvoriť nepočujúcim deťom aspoň základné podmienky. Poruchu sluchu nie je vidieť a ľudia si spravidla neuvedomujú, že základ je v dobrej komunikácii. Neraz aj keď deti povedia, že rozumejú, nie je to tak. Deti často ani nevedia, že nerozumejú. Z toho potom vznikajú nedorozumenia. Inklúzia resp. integrácia teda áno, ale podľa toho, či je pre konkrétne dieťa vhodná a či škola pre ňu vytvára podmienky. V súčasnosti sú špeciálne školy pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím na dobrej úrovni. Určite by som ich odporúčala. Je tam menej detí a majú lepšie podmienky, pretože sa prihliada na ich špecifické potreby.

 

Akú rolu zohrávajú rodičia pri vývoji reči nepočujúceho dieťaťa?

Vývoj reči u nepočujúcich detí závisí hlavne od rodičov. Je to o sústavnej intenzívnej práci s dieťaťom od narodenia a počas vzdelávania na prvom stupni základnej školy. To dokážu zabezpečiť iba rodičia. Na druhom stupni sa už deti  zvládajú učiť samy, ak nebola zanedbaná ich príprava v ranom detstve, tak ako som o nej hovorila.

 

Foto: Zuzana Gránska

 

Ako vás ako nepočujúcu vnímali deti v bežnej škole?

Bola som v triede obľúbená. Bola som o hlavu vyššia. Mala som prirodzený rešpekt. Deti ma mali rady. Nebrali ma, že som iná. Zapadla som do kolektívu. Stretla som sa však aj s posmeškami starších detí, no vôbec mi to nevadilo. Určite aj kvôli prístupu mojej mamy. Ona sa o všetkom so mnou rozprávala, riešila to so mnou. Neuveríte, ale môj najväčší problém v tom veku bol, že som vysoká. Neskôr som začala nosiť okuliare a myslela som si, že som kvôli nim škaredá. Mama ma stále upokojovala, že aj s nimi som pekná a presviedčala ma, že je to v poriadku. Veľa sa mi venovala. Aj celá rodina. Hoci som bola jediné dieťa, nikdy som sa necítila sama.

 

Ako často sa narodí nepočujúce dieťa počujúcim rodičom?

Hovorí sa, že 90 percent nepočujúcich detí sa rodí počujúcim a 10 percent nepočujúcim rodičom. Tá atmosféra v rodinách, kde nikto nepočuje, je iná. Nemajú s tým žiadny problém. Hovoria prevažne v posunkovom jazyku a dieťa nemá pocit, že je iné.

 

A keď sa narodí počujúcim rodičom?

Dieťa nemá problém, že nepočuje, ale rodičia majú problém prijať túto poruchu sluchu. Dieťa ani nevie, že je iné. Ono si myslí, že aj ostatné deti nepočujú. Čím je staršie, tým viac si uvedomuje, že je niekde problém. Potom na to príde napr. aj vďaka súrodencom. Malé dieťa nie je frustrované, že je iné. Bariéry vytvárajú hlavne rodičia. Ak rodičia prijmú dieťa také aké je, tak je to dobré. Je to veľmi dôležité aj pre psychický vývoj dieťaťa.

 

Neučia sa deti, ktoré majú počujúcich rodičov, hovoriť ľahšie?

Nie, štartovacia čiara je rovnaká. Nepočujúci rodič využíva posunkový jazyk. Počujúci rodič síce hovorí na dieťa, ale ono mu nerozumie. Musí sa naučiť, že ak rodič otvára ústa, sú to slová. Mnoho ľudí si myslí, že dieťa automaticky odzerá, ale ono sa to najprv musí naučiť.

 

Kam ste išli študovať po základnej škole?

V Kremnici som absolvovala Strednú priemyselnú školu odevnú pre sluchovo postihnutú mládež, kde som sa po prvý raz stretla s posunkovým jazykom. Potom som vyštudovala Pedagogickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, lebo som chcela učiť deti s poruchou sluchu. Z vlastnej skúsenosti som vedela, aké je to dôležité, keď sa dieťa naučí jazyk a vie čítať s porozumením. Chcela som to odovzdávať ďalej. Po skončení vysokej školy som niekoľko rokov aj učila a bola som aj vo výchove. Neskôr som, už ako výskumná pracovníčka, získala doktorát.

 

Nemali ste problém s hľadaním zamestnania ako nepočujúca?

Nie, nikdy. Aj teraz mám viacej úväzkov. Okrem zamestnania v ŠPÚ externe moderujem v RTVS aj Televízny klub nepočujúcich. Na začiatku so mnou robili v tejto relácii rozhovor. Režiséra som vtedy zaujala tým, ako hovorím a hneď mi ponúkol moderovanie relácie. Povedala som mu, že som učiteľka, že to nejde. Potom som si ale povedala, že je to výzva. Napokon som tam už 25 rokov. Moderujem tak, že posunkujem a hovorím, ale je to veľmi náročné, preto začínam už iba posunkovať. Je to tak pre nepočujúcich zrozumiteľnejšie. Moja práca je mojím poslaním. Ako nepočujúca sa venujem všetkým možným problémom v tejto oblasti a som aktívna aj mimo práce v rôznych neziskových organizáciách ako dobrovoľníčka a pod.

 

Dokážu si aj iní nepočujúci ľudia tak ľahko nájsť prácu?

Drvivá väčšina má problém. Zamestnávatelia sa boja zamestnávať ľudí s poruchou sluchu. Veľakrát si myslia, že majú aj mentálne postihnutie, ale oni sú naopak veľmi šikovní. Sú fantastickí pracovníci, lebo sa sústredia na prácu a nerozprávajú, neklebetia. Väčšinou však robia manuálne. Dokonca aj vysokoškolsky vzdelaní nepočujúci, ktorí si nemôžu nájsť prácu.

 

Mgr. IRIS DOMANCOVÁ, PhD. je nepočujúca špeciálna pedagogička a televízna moderátorka. Ako jedna z prvých nepočujúcich na Slovensku absolvovala denné štúdium na Pedagogickej fakulte UK v odbore surdopédia. Pracuje ako výskumná a vývojová pracovníčka v Štátnom pedagogickom ústave už viac ako 25 rokov na oddelení špeciálnej pedagogiky a inklúzie. Venuje sa tu výskumnej činnosti v oblasti výchovy a vzdelávania detí so sluchovým postihnutím. Je spoluautorkou viacerých učebníc. Pôsobí ako externá moderátorka pre RTVS.

Zdieľať na facebooku