Články: Pre študentov
O projekte


 

Vladimír Synek: Prišli sme o lásku k vzdelávaniu, stratili sme zvedavosť a schopnosť kriticky myslieť. Aj preto debilizácia národa pokračuje

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Z. Gránska
Vladimír Synek tvrdí, že sme prišli o lásku k vzdelávaniu, stratili sme zvedavosť a schopnosť kriticky myslieť. Aj preto debilizácia národa pokračuje / Foto: Z. Gránska

Vladimír Synek je známy obľúbený a uznávaný kouč a poradca. Je často označovaný aj ako rebel, pretože nikdy nemá problém pomenovať veci tak, ako sú, kritizovať problémy v spoločnosti či prácu politikov a manažérov a zakričať, že „cisár je nahý.“ Možno aj preto sa stal vyhľadávaným rečníkom na konferenciách a vo firmách. Založil Ministerstvo šťastia a sám sa menoval za jeho ministra, aby ukázal, že samozvaný minister, je vlastne to isté, ako minister politicky nominovaný. Zaoberá sa problematikou mikromotivácie a makrosprávania sociálnych systémov. Je nositeľom ocenenia Prominent ekonomiky SR. Hovorí o tom, čo nás robí šťastnými a čo je v spoločnosti pokrivené. Realizuje prieskumy na rôzne zaujímavé témy a jeden z posledných bol zameraný na šťastie Slovákov, kde sa dotkol aj vzdelávania.

 

Na vašom webe Ministerstva šťastia ste pred časom sľúbili , že budete realizovať výskum o šťastí na Slovensku. Podarilo sa?

Asi pred mesiacom som ukončil reprezentatívny výskum Anatómia šťastia na Slovensku. Jeho výsledky sú úžasné. Presne pomenúvajú predpoklady nášho šťastia či nešťastia, ako aj vplyv politickej kultúry a viery na šťastie. Sme v štádiu krízových analýz, ktoré poodhaľujú prekvapivé súvislosti.

 

A čo ste zistili? Sme teda šťastná krajina ?

Asi nie je teraz priestor vysvetliť celú metodiku a ako sa počíta tzv. index šťastia. Preto odpoviem len stručne. Len cca 8 percent dospelej populácie na Slovensku je podľa indexu šťastia vyslovene šťastných.

 

Čo ste zistili v tomto výskume o vzdelávaní? Má dopad na naše šťastie?

Výsledky výskumu hovoria, že medzi túžbou vzdelávať sa a pocitom šťastia je veľmi úzky vzťah. Ale len ak ide o vzdelanie pre vzdelanie samotné a nie ako prostriedok na dosiahnutie niečoho. Ak je to prostriedok, tak vzdelanie degeneruje a nezvyšuje náš index šťastia. Súvisí to s tým, že my častokrát zabúdame, čo slovo vzdelávať znamená. Svoj pôvod má v latinčine a pochádza zo slova educere. A to neznamená niečo „dodať,“ ale naopak „zbaviť zbytočného.“ Rola pedagóga, učiteľa, kouča je nechať vždy vystúpiť z každého dieťaťa či dospelého krásny originál, ktorý je vo vnútri každého človeka. Aj Michalangelo hovoril, že sochu Dávida neurobil. Tvrdil, že v tom kuse mramoru Dávid jednoducho bol a on len dal preč to, čo bránilo Dávidovi z kusu mramoru vystúpiť. To je presne zmysel vzdelávania - nechať vystúpiť to najlepšie a hlavne originálne z nás. To by si mali naši zodpovední za vzdelávanie opakovať každý deň.

 

A darí sa nám to dnes podľa vás?

Absolútne nie. My sme začali ľudí klonovať a z kvantity ešte nikdy nevznikla kvalita. Všetci majú byť rovnakí podľa "strany 18" nejakej učebnice.  Vzdelávanie u nás je procesom kastrácie talentu. Etymológia slova talent nám mimochodom tiež mnohé naznačuje. Pochádza z taliančiny a znamená jednak samotný talent, ale súčasne znamená aj túžbu. A presne tieto dve veci sme dnes od seba odtrhli. Máme kopec ľudí, ktorí nemajú talent, ale majú túžbu. Takýchto ľudí nájdeme v parlamente, firemných predstavenstvách, ale aj na školách. Mnohí politici majú hypertrofiu túžby, ale súčasne sú postihnutí atrofiou talentu. A to, žiaľ, stačí aby sa dostali hore.  Na druhej strane máme kopec vynikajúcich ľudí, ktorí majú talent, ale nemajú túžbu dať o sebe vedieť. Tí by mali byt naše vzory a nie ľudia, ktorých najväčším talentom je, že vedia čítať.

 

Prečo podľa vás na Slovensku vzdelávanie nie je toľké roky prioritou?

Ako pre koho. Mocní považujú vzdelanie za prioritu, ale najmä pre seba. Veď oni a ich rodinní príslušníci vyhľadávajú tie najlepšie školy. Ale načo by mali považovať  vzdelanie za prioritu  aj pre druhých?! Zoberte ľuďom zmysluplné vzdelanie, zoberte im zvedavosť a zoberiete im názor. Ľudia bez názoru majú davové správanie. Dav je ľahko manipulovateľný, a tak u nás pokračuje proces debilizácie. Nemyslím to pejoratívne. Hovorím diagnózu. Tiež si nemyslím, že je to niekoho zámerom. To by som naše mocenské elity preceňoval. Je tu jednoducho vytvárané prostredie , kde sa našimi celebritami a vzormi stávajú "junk-foodoví ľudia," teda ľudia bez nutričnej hodnoty. A navyše 90 percent vyjadrení politikov je o HDP a DPH. Stále sa ľuďom podsúva, že to, čo v živote ide, je ich osobné HDP, teda  peniaze. Ak to počúvate stále dokola, podriadite tomu nakoniec všetko. Aj vzdelanie prestalo byt hodnotou a stalo sa komoditou. Preto je dvojfarebné - vlastním, alebo nevlastním diplom.

 

Čo by sme mali urobiť, aby sa vzdelanie stalo opäť prioritou?

To je jednoduché. Treba uzákoniť, aby rodiny politikov a verejných funkcionárov museli povinne  navštevovať slovenské štátne školy. Podobne to treba uzákoniť so zdravotnou starostlivosťou. Hneď by sa školstvo a zdravotníctvo stalo prioritou. Je predsa smiešne , aby riaditeľ reštaurácie chodil jesť ku konkurencii.  A keď sa už o tom bavíme, navrhujem k tomu  stanoviť výšku platu politikov na úroveň priemernej mzdy v štáte, lebo to je konkrétny výsledok ich práce. Každý z nás má predsa výplatu adekvátnu jeho práci. A nezabudnime na  povinné psychotesty pre všetky mocenské funkcie. Rušňovodič alebo pilot musia pravidelne absolvovať previerky celkovej spôsobilosti. Pritom zodpovedajú za 300 ľudí. Prečo potom niekto, kto zodpovedá za 5 miliónov ľudí, nemusí absolvovať nič? Zaklínadlá typu, že to je demokracia a politická korektnosť, sú viac než smiešne.

 

To asi nie je úplne reálne, nie?

Je to celkom nereálne. Je totiž nemožné, aby niekto niečo pochopil, ak je pre jeho prácu a plácu výhodné, aby to nepochopil. Ale možno by sme mohli aspoň v referende premenovať Úrad vlády na Úrad služby verejnosti , aby si naši mocní vždy uvedomovali , že ich úloha je slúžiť a nie vládnuť.

 

Hovorili sme o tom, že sa kladie nevhodne dôraz na peniaze. Peniaze predsa len sú do istej miery dôležité aj pri kvalite škôl. Tak čo s tým?

V prvom rade by sme si mali ujasniť, čo je kvalitná škola. Dnes nám chýba akákoľvek zmysluplná definícia kvality vzdelávania a na základe toho "ničoho" hodnotíme školy a prideľujeme peniaze. Ohromné, nie? Naše vzdelávanie sa hrá, že je korektné politicky, ale pritom je vysoko nekorektné biologicky.

 

Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade vysokých škôl. Aby ste zvládli vysokú školu, musíte mať IQ minimálne 120. Takéto IQ má cca 9 percent populácie. Z toho vyplýva, aký je počet tých, čo na to majú. Ale celkový počet študentov na našich školách je takmer 4 krát vyšší ako je počet tých, čo na to majú.  Ale karavána ide predsa tak rýchlo ako najpomalšia ťava. Týmto ekonomickým a politicky korektným prístupom ničíme kvalitu nášho školstva a konzervujeme priemernosť. A teraz počúvam, že riešením je akési školné... úplný nezmysel. Navyše sme posilnili práva tých študentov a žiakov, ktorí majú všetko na háku – školu, vzdelanie, rodinu, všetko. A v mene politickej korektnosti ale takémuto žiakovi nesmiete povedať, že je prepadlík a lajdák! Ale musíte ho nazvať žiak s dočasne odloženým úspechom. Ale keď mi niekto bráni pomenovať zlo zlom, tak nedokážem pomenovať ani dobro dobrom a mám problém, ktorý sa vola morálka. Nečudujme sa, že sme v nemorálnej spoločnosti.

 

Radíte manažérom a firmám, aby dobre fungovali. Čo z toho sa dá aplikovať na školy?

Takmer všetko. Firma aj škola sú systémy nie ekonomické, ale sociálne. Ak budem školu ako sociálny systém riadiť len ekonomicky, tak ho zničím. A to robíme. Každá práca, kde sú ľudia spolu v kontakte je predovšetkým práca morálna.  A ak do priestoru morálky vstúpia peniaze, tak sa morálka zľakne a ujde. Preto dnes vzdelanosť neznamená vychovanosť.

 

Tvrdíte tiež, že ak manažér chce, aby ľudia pracovali pre neho skutočne naplno, musí si získať ich srdce. Musia mať prácu a firmu skutočne radi. V profesiách, ktoré sú platené primerane, to asi možné je, ale čo také povolania ako učitelia? Také, ktoré sú výrazne poddimenzované? Istý čas môže učiteľ robiť niečo „z lásky,“ podávať dobrý výkon, ale čo potom?

Áno, mate pravdu. Dnes už manažérovi nestačí získavať ľudské ruky, ale musí získavať ľudské srdcia. Srdce je rezistentné voči peniazom a iným výhodám. Získať si ľudské srdcia je iná hra. Ak motivujeme ľudí racionálne, teda peniazmi, získame iba špekulujúceho zamestnanca. Vtedy vždy platí veta: „Pracujem do výšky svojho platu.“ Vo vzdelávaní je však srdce učiteľa to najdôležitejšie. Pri akceptácii toho, že je hanbou, ako sú dnes učitelia platení, sa ale tiež pýtam, či dnešní učitelia napĺňajú zmysel svojho povolania. A odpoveď by sme našli jednoducho. Ak by učitelia povedali svojim žiakom, že sa môžu rozhodnúť, či zajtra prídu, alebo neprídu do školy, mnohí z nich by mali triedy prázdne. Učiteľ s prázdnou triedou nevyvolal lásku k učeniu, k poznaniu a vzdelaniu. Naopak, podarilo sa mu potlačiť to, s čím sa všetci rodíme, a čo rozhoduje o našej slobode a šťastí - teda zvedavosť. Takýto učiteľ nesplnil svoju základnú rolu a to odovzdať lásku k vzdelaniu pre vzdelanie samotné.

 

Ako ste vnímali protesty učiteľov a ich snahu zlepšiť podmienky v školstve?

Rozšírim moju odpoveď ešte na protesty lekárov z minulosti. To, čo majú lekári a učitelia spoločné je, že sú to vysokoškolsky vzdelané profesijné skupiny.  Ide teda o povstanie vzdelania a nie profesijných skupín. Spúšťačom tohto povstania teda neboli peniaze. Aj keď uznávam, že sú mizerne platení. Primárnym spúšťačom ich nespokojnosti bolo niečo iné. Učitelia, ani lekári, nehovorili vetu: „Chcem peniaze.“ Tá veta znela: „Keď všetko to, čo je pre mňa v tomto štáte dôležité nemám, tak nech mám aspoň peniaze.“ Iba peniaze však túto druhú vetu zďaleka nevyriešia, lebo neriešená zostane jej prvá časť. A tak peniazmi spokojnosť nezvyšujem, len si učiteľov kupujem. Ale ja nechcem, aby môj učiteľ a lekár bol žoldnier.

 

Zachytili ste, že sa pripravuje Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania?

Áno. Treba povedať, že stratégie nie sú nič nové. Naše školstvo trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou vo vzťahu k stratégiám. Pomaly žiaden študent nedokončí školu za rovnakých podmienok, ako ju začal. A spúšťačom inovácii, presnejšie – inovácii nižších radov, sú takmer vždy výsledky medzinárodných meraní.  Dopadli sme zle? Inovujme! Takže cieľom novej stratégie nie je skutočné zlepšenie vzdelania, ale zlepšiť sa v rebríčku meraní. To je prvá vec. Druhá je rovnako závažná. Stratégie vzdelávania motivujú k vzdelávaniu vetou: Vzdelávaj sa, aby si mal prácu, úspech, peniaze.

Teda nahrádzajú prirodzený vnútorný ťah smerom k vzdelávaniu vonkajším tlakom. To slovíčko "aby" robí zo vzdelania nástroj na dosiahnutie niečoho a to bez ohľadu na to, čo budeme skutočne vedieť. A toto nie je cesta k spoločnosti vedomostnej, ale nevedomostnej. A práve ku nej sa u nás uberáme obrovskou rýchlosťou.

 

Asi budete súhlasiť, že bez dobrej stratégie sa žiadna firma nedostane tam, kam chce, ani školstvo.

Stratégia je dôležitá, ale musí ísť ruka v ruke s cielenou zmenou postoja slovenskej populácie voči vzdelaniu. Veď podľa výskumov len 17 percent dospelej populácie vidí priamy súvis medzi vzdelaním a kvalitou vlastného života. Zvyšok hovorí: „Dajte mi pokoj so vzdelávaním, dajte mi niečo užitočnejšie.“ Žijeme v krajine, kde časť občanov hovorí: „Viem, že nič neviem, ale je mi to jedno.“ A asi nie je celkom múdra myšlienka zdokonaľovať produkt, o ktorý nikto nemá záujem. Zmena postoja voči vzdelaniu je celkom základný predpoklad úspešnosti novej stratégie vzdelávania. Vzdelanie sa opäť musí stať spoločnou hodnotou a nielen individuálnou komoditou.

 

Malo by to vzdelávanie viesť nakoniec ku celkovému šťastiu?

Určite áno. Výsledky môjho výskumu Anatómia šťastia na Slovensku napr. hovoria, že ľudia, ktorí nie sú zvedaví, prestali čítať z akýchkoľvek dôvodov a nevzdelávajú sa pre vzdelanie samotné, viacej veria v osud a sú oveľa menej šťastní. Stratili totiž zvedavosť. Všetci sa rodíme zvedaví a škola a zamestnanie nám túto zvedavosť zoberú. Prestávame sa pýtať „prečo?“. To tiež vplýva na kvalitu nášho života. Ak nie sme zvedaví, tak nerozoberáme na súčiastky to, čo nám autority hovoria. Ak nám naši mocní povedia, že niečo je nevyhnutné, tak sa to nevyhnutným pre nás naozaj stane, aj keď je to úplná blbosť. A tak už nežijeme svoj život, ale realizujeme život niekoho druhého. Škola nás nevedie ku kritickému mysleniu. Začíname poslúchať a tým obmedzujeme vlastnú slobodu, vlastné ja a stávame sa nešťastnejšími ľuďmi.

 

Niektorí odborníci si myslia, že nešťastné začínajú byť deti už tlakom, ktorý vytvárame na ne v školách známkami. Súhlasíte?

Faktom je, že prváčik sa do školy teší a prejde ho to do Vianoc. A súvisí to hlavne so známkovaním. Ja tomu hovorím, že deti učíme asi desať rokov predmet s názvom Základy korupcie. Tu sa deti učia, že sa majú učiť,  aby dostali jednotku alebo včielku.  A to je predajnosť, teda korupčné správanie. My vedieme deti k tomu, aby boli predajné a nie, aby niečo vedeli. Potom sa nečudujme, že pre mnohých je korupcia niečím úplne prirodzeným.

 

Hovoríte o prirodzenej motivácii učiť sa. Znamená to, že všetky deti sa chcú učiť?

Áno, chcú. Aristoteles povedal, že vzdelávanie musí byť založené na zvedavosti. S tým súhlasím. Ale zvedavosť je vlastnosť, s ktorou sa rodíme. Otázkou je, prečo nám je celkom prirodzená a evolučne opodstatnená. Hľadaním odpovede práve na túto otázku, je skutočné vzdelávanie. Ide o proces hľadania a chápania súvislostí. Vzdelávanie nie je o memorovaní pohybu izolovaného detailu. Znalosť detailu z nás urobí flexibilnejších pre trh práce, pre diskusiu na intelektuálnom večierku a zvýši náš úspech v mediálnej zábave typu Milionár. To ale vzdelávanie nie je. Ako teda súvisí vzdelávanie so zmenou pomerov na Slovensku? Súvisí veľmi úzko. Náš vzdelávací systém je orientovaný najmä na pohyb detailu a menej na chápanie súvislostí. To dokazujú aj mnohé medzinárodné komparácie. Ale v krajinách, kde je čitateľská gramotnosť nižšia, je súčasne vyšší subjektívny pocit občana, že je v zlej životnej kondícii a súčasne má pocit, že s tým sám nič nedokáže urobiť. Stáva sa pasívny, rezignovaný a najmä ovládateľný. Slovensko sa tak stáva krajinou morálnych pokrytcov, teda ľudí, ktorí vedia, čo je správne, ale nič pre to neurobia.

 

Prečo sa ľudia o nič nezaujímajú podľa vás? Pri akýchkoľvek problémoch, korupčných kauzách len mizivé percento ľudí verejne vyjadrí svoj názor.

Pochopíme to najlepšie na Ezopovej bájke. Lišiak má chuť na hrozno a nevie naň dočiahnuť. Chcel by som, ale nemôžem si ho vziať. To spôsobuje stúpanie hladiny jeho úzkosti. Vyrieši to tak, že si povie: „Aj tak je kyslé!“ Bez ohľadu na pravdu, klesla mu hladina jeho úzkosti a je z toho vonku. Každý človek si chce znížiť hladinu úzkosti, nechceme  sa cítiť nepríjemne a aj bez ohľadu na pravdu. „Aj tak je kyslé!“ používame v rôznych spojeniach ako napr. „Veď v Afrike sa majú horšie!“, „Ja sám aj tak nič nezmením!“. Ale tým nič nezmeníme, nesnažíme sa dosiahnuť na to hrozno. Bez ohľadu na pravdu sa akurát necítime chvíľu mizerne.

 

Prečo podľa vás odchádzajú mladí ľudia do zahraničia za prácou a vzdelávaním?

Slovensko sa stáva výcvikovým táborom pre európsky trh práce. Takmer 40 percent mladých ľudí odpovedá súhlasne na otázku, či by chceli žiť v inom štáte. Rovnaké percento ľudí v produktívnom veku hovorí, že by radi žili v tomto štáte, ale život niekoho iného - bohatého, známeho. Takmer 80 percent považuje tento štát za bezcharakterný a 90 percent nepozná víziu Slovenska, nevie kam ideme. 80 percent tvrdí, že politici nerobia to, čo by mali robiť – predovšetkým vytvárať predpoklady a podmienky pre šťastie občana. Dnešné Slovensko je jednoducho štátom bez identity, vízie, dôvery, ... Ale vo výskume ľudia jasne hovoria, že chcú žiť v štáte, ktorý nie je charakterizovaný výškou budov a šírkou ciest. Chcú žiť v štáte, ktorý je charakterizovaný hĺbkou vzťahov. Tie dnes občanovi nikto neponúka. Preto ľudia odchádzajú. Hľadajú nový hodnotový a identifikačný vzor. Nielen peniaze. Hľadajú štát, kde sa budú cítiť férovejšie, lepšie. To je podľa mňa hlavný dôvod, prečo prichádzame o mladých ľudí.

 

Prečo sa potom niektorí mladí napriek tejto bezcharakternosti vracajú aj z prestížnych univerzít späť?

Je to o emóciách. Návrat ku koreňom. Tu sú doma a to je stále silnejšie ako čokoľvek iné. Prídu, popália sa a sú preč navždy. A ani sa im nečudujem.

 

Nie je ich motiváciou náhodou začať meniť aj hodnotový systém, ktorý tu dnes máme prehádzaný?

Myslím, že tá doba ešte len príde. Potrebujeme to už ako soľ a buďme im za to vďační.

 

Dávnejšie ste robili prieskum o psychopatoch vo vedúcich pozíciách vo firmách a štátnej správe. Tvrdíte, že ich je medzi manažérmi ďaleko viac ako v bežnej neväzenskej populácii. Prečo si vyberáme za svojich vodcov psychopatov?

Nie sú len vo firmách a politike. Sú aj v učiteľských profesiách a medzi kňazmi. Teda všade, kde cítia možnosť mať nad ľuďmi moc. Mať pocit moci je základná motivácia psychopata. A navyše psychopati bývajú nadpriemerne inteligentní a geniálni herci. Nemáme šancu ich prekuknúť, takže im umožňujeme cestu k moci.

 

Podľa čoho sa rozhodujeme napr. pri voľbách? Čoho odrazom sú nami zvolení ľudia?

Ľudia sa rozhodujú pri volebnom akte výhradne podľa emócie. Centrá mozgu, ktoré sú zodpovedné za vyhodnocovanie racionálnych informácií pri volebnom rozhodovaní ani nebliknú. Zato tie emočné blikajú o dušu. Je teda úplný nezmysel predpokladať, že človek si prečíta volebné programy strán a rozhodne sa na základe racionálnych argumentov. Koná vyslovene podľa emócií. Volíme si majstrov úsmevov. A to je pre budúcnosť trochu málo. Dnes stačí, aby nejaká strana stelesňovala emóciu "vzdor" a vyhrá.  Ak by to bolo vrece zemiakov, tak to vyhrá tiež.

 

Ako dokážeme zmeniť našu spoločnosť a veci, ktoré nám tu vadia, ak do vedenia štátu stále neprichádza dosť ľudí, ktorí majú talent, ale aj túžbu meniť veci k lepšiemu?

Čakáme na poslednú kvapku. Po tom všetkom, čo sa u nás deje, si ale neviem predstaviť, čo ňou bude. Na jeseň roku 1989, som bol prednášať vysokoškolákom. V aule bol na tabuli  nápis, ktorý si navždy budem pamätať: „Takto už to nejde ďalej a ak áno, tak rozhodne nie ďalej.“ Stále som presvedčený, že sa pomaly k tejto vete blížime. K bodu, kedy pochopíme, že to už nejde ďalej. Ale máme tu ešte jednu vec na premýšľanie. Všetky definície demokracie sa zhodnú na jednom. Demokracia je založená na aktívnom občanovi. Náš  občan je dnes úplne apatický a rezignovaný. Tak sa teda potichu pýtam, ak máme neaktívneho občana, spĺňame ešte definíciu demokracie? Myslím, že nie. To pôvodné, o čom mala demokracia byť, sa úplne vytratilo. Veď demokracia pôvodne nebola o moci väčšiny, ale etymologicky znamenala spoločnú vôľu ísť jedným smerom. A s týmto vedomím sa teraz pozrime do nášho parlamentu a pochopíme, akú demo verziu demokracie tu dnes máme.

 

Začali sme šťastím a určite by bolo po tej vlne negatívnych faktov, ako nám to tu nefunguje, povedať aj niečo pozitívne. Kedy sme podľa ministra šťastia šťastní? Čo by sme mali robiť viac?

Zhrniem závery môjho výskumu do niekoľkých krátkych viet, ak dovolíte.

Keď chcete lietať, musíte stratiť pôdu po nohami.

Keď chcete kráčať, musíte sa rozhodnúť kam.

Prestaňte sa pýtať, aký je zmysel života. Začnite sa pýtať, aký zmysel mu chcete dať vy.

Pokúste sa viacej smiať. Neplatí, že úsmev je výsledkom šťastia, ale šťastie je výsledok úsmevu.

Zvážte, či život je o počte nadýchnutí, alebo o počte chvíľ, ktoré vám berú dych.

Vráťte do svojho každodenného slovníka otázku: Prečo?

Verte v rozprávky. Tie nie sú o drakoch. Sú o tom, že draci sa dajú poraziť. Nezabudnite, že obyčajná ľudská dôvera vstúpi aj tam, kam sa slová nedostanú.

Prestaňte si myslieť, že šťastie vzniká v práci. Šťastie má vznikať mimo práce a práca vám ho nesmie brať.

Majte stále o dva sny viacej, ako vám realita dokáže vziať.

A aj v tomto vianočnom období nezabudnite, že rituály sú významnou súčasťou nášho šťastia bez ohľadu na to, či im veríte.


Čítajte viac o téme: Rozhovor, Reforma školstva
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.