Články: Pre študentov
O projekte


 

Žiak môže byť akýkoľvek a kdekoľvek, no najdôležitejšie pre každé dieťa je to, akého má učiteľa

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Z. Gránska
ALEXANDER JAKUBČO je učiteľ, ktorý odišiel z výbornej školy pre nadané deti v Bratislave a prijal pracovnú výzvu organizácie Teach for Slovakia (TFS), čo pre neho znamenalo 2 roky života v drastických podmienkach. / Foto: Z. Gránska

ALEXANDER JAKUBČO (28) je učiteľ, ktorý sa rozhodol opustiť školu pre nadané deti v Bratislave a prijal pracovnú ponuku organizácie Teach for Slovakia (TFS). Jeho úlohou bolo 2 roky učiť v bojových podmienkach deti v rómskej škole pod Tatrami. Práve sa jeho misia skončila a porozprával nám, čo mu táto silná životná skúsenosť dala, či naopak vzala.

 

Čo je program Teach for Slovakia, do ktorého si sa dostal?

Je to občianska iniciatíva, ktorá je súčasťou medzinárodného programu Teach for All, ktorý funguje vo viac ako 30 krajinách sveta s jednotnou víziou – zlepšiť kvalitu školstva a znižovať nerovnosť v prístupe k vzdelaniu tak, aby raz všetky deti mali vzdelanie, ktoré im dá šancu v živote uspieť bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Program sa snaží pritiahnuť najtalentovanejších absolventov univerzít, aby predtým, než naštartujú svoje kariéry, išli najskôr na dva roky učiť do škôl v najťažších podmienkach. Buduje zo svojich „absolventov“ komunitu budúcich lídrov z rôznych profesijných oblastí, ktorí sa budú spoločne usilovať o zreformovanie systému vzdelávania na Slovensku.

 

Čo presvedčilo teba, aby si odišiel z Bratislavy, všetko opustil a šiel na 2 roky učiť do rómskej školy v Stráňach pod Tatrami?

To rozhodnutie neprišlo zo dňa na deň. Ešte, keď som bol študent, tak som všade počúval, že absolventi pedagogických fakúlt sú najslabší študenti stredných škôl a stať sa učiteľom je až ich posledná možnosť, že nikto nechce byť učiteľom. Videl som, že vnímanie učiteľov bolo veľmi zlé. Tiež som váhal, či mám po skončení školy pokračovať ako učiteľ, alebo ísť do súkromnej sféry, keď majú učitelia taký zlý status v spoločnosti. Už počas školy som absolvoval stáže v Slovak Telekome, TASR alebo na ministerstve obrany. Mal som veľký prehľad, čo sa deje na trhu práce. Po dlhšom zvažovaní, aj keď som mal viacero možností v súkromnom sektore, som sa nakoniec rozhodol, že to skúsim v školstve robiť inak, lepšie a uvidíme, kam to dotiahnem. Učil som 2 roky v Bratislave v škole pre mimoriadne nadané deti, a potom sa ku mne náhodne dostal program TFS.

 

Vedel si, čo ťa čaká?

Mal som istú predstavu, ktorú som si našiel na stránke Teach for All , ale presne som nevedel, aký bude slovenský koncept, čo to presne obnáša vstúpiť do tohto programu. Mali úžasnú reklamu a jedným z lákadiel bolo pomôcť slovenskému školstvu. Vedel som, že presne to chcem. Netušil som, že pôjdem o pár mesiacov do nejakej rómskej osady do podmienok, aké si niektorí ľudia ani nedokážu predstaviť. Nevedel som, čo ma čaká. Tušil som, že to bude náročné, ale nevedel som ako veľmi.

 

Nerozmýšľal si, že to vzdáš, keď si sa dozvedel, kam bude smerovať tvoja 2-ročná misia?

Ja som sa svoje pôsobisko dozvedel až v posledný deň na školení, ktoré sme museli pred nástupom do programu absolvovať. Považoval som to však za česť, že ma do tohto programu vybrali. Dostať sa sem predstavuje zvládnuť všade vo svete jeden z najnáročnejších pohovorov a absolvovať intenzívne prípravné školenia. Hľadajú v ľuďoch súčasne mnoho vlastností. Tou najdôležitejšou je leadership. Hľadajú ľudí, ktorí si stanovujú ambiciózne ciele, ktorí cítili, že v komunite niečo nefunguje a začali to sami zlepšovať. Proste robili už do toho času veci, z ktorých sa dá vyčítať, že ten človek má nejaký ťah na bránu. Mal som teda v sebe stále živý optimizmus, čo ma čaká v Stráňach pod Tatrami.

 

A nezhasol skoro ten úvodný optimizmus po príchode?

No kritické chvíle neprišli po mesiaci ani po dvoch. Prišli po Vianociach. Vtedy už zo mňa všetok ten adrenalín opadol a začal som si uvedomovať, v akých drastických podmienkach som sa ocitol.

 

Učil si v úplne rómskej škole. Ako ťa tieto deti prijali?

Konceptu TFS by nerozumeli. Spočiatku som im o tom príliš nehovoril.  Brali ma ako normálneho učiteľa. Začali sa však diať krásne veci. Uvedomili si, že im otváram obzory. Hovoril som s nimi o veciach, o ktorých s nimi bežní učitelia nehovorili. Snažil som sa veľmi citlivo pozorovať prostredie, v ktorom vyrastajú, aby som neprestrelil očakávania, čo môžu dokázať, čo z nich môže byť, aby ich to nebolelo. Tie 2 roky som im obetoval naplno. Bol som stále ako učiteľ intenzívne podporovaný mojim osobným mentorom na učenie. Raz za cca 3 týždne prišiel ku mne do triedy a dával mi cenné feedbacky na moje hodiny. Na začiatku šk. roka som deťom dal vstupné Exam testy. Porovnal som si ich s výstupnými testami vo 4. ročníku a vyšlo mi nádherné číslo. Moje deti sa zlepšili za dva roky v čitateľskej gramotnosti o 32.4 % a matematickej o 26.4 % priemer na triedu v Exam teste.

 

Nadviazal si pri ich učení aj na svoje predchádzajúce skúsenosti zo školy pre nadané deti?

Bolo úžasné, že vďaka kontaktom, ktoré som mal, k týmto rómskym deťom začali chodiť tí istí zaujímaví ľudia, lídri z biznisu ako k nadaným deťom v Bratislave, ktorí ich motivovali a ukazovali im nové svety. Brával som ich na výlety. Robil som s nimi presne tie veci ako s nadanými deťmi. Videl som, že v školstve sa dá vybaviť strašne veľa vecí aj dnes, len treba chcieť. Pre mňa sú všetky deti rovnaké. Nech by ma dali k akýmkoľvek deťom, robil by som pre ne maximum. Je to o nastavení človeka.

 

Foto: Archív A.Jakubčo

 

Bolo to určite ale náročnejšie, keď ti chýbala podpora rodičov týchto detí v mnohých smeroch.

Je to zaujímavé z pohľadu učiteľa. V Bratislave sa rodičia venovali deťom, ale očakávali aj veľké výsledky. Rómski rodičia zasa nevytvárali absolútne žiadny tlak. Ak nejaké rómske dieťa prepadlo, neprišli za mnou, že čo to má znamenať. Tlak na učiteľa tu po tejto stránke nebol žiaden. Vôbec sa nestarali o to, aké má ich dieťa výsledky. Deti majú často dopredu podpísanú žiacku knižku. Chcem dať dieťaťu známku, ale rodič sa na to nepozrie, lebo už to vlastne podpísal. Väčšina rodičov sú dokonca analfabeti. Stretol som sa tu so situáciami, na ktoré som vôbec nebol pripravený. Budúci učitelia by nemali byť pripravovaní na ideálnych žiakov. Takí neexistujú. Tiež som bol počas vysokej školy pripravovaný na žiaka, ktorý sa chce hlásiť, ktorý má vnútornú motiváciu a netreba ho motivovať.

 

To je ale asi základný problém, lebo väčšina detí dnes tú vnútornú motiváciu nemá, nie? A teraz nemyslím iba deti v rómskych školách.

Vo všeobecnosti platí, že žiak môže byť akýkoľvek a kdekoľvek, no najdôležitejšie pre každé dieťa je to, akého má učiteľa. Ak dieťa natrafí na špičkového motivovaného učiteľa, ktorí verí v jeho potenciál a pracuje 12-16 hodín denne, ako my v tomto programe, tá pozitívna zmena je možná aj pri takýchto deťoch.

 

Myslíš, že toto nejakí učitelia dlhodobo dokážu?

Ak chceme mať takýchto učiteľov, musia byť adekvátne ohodnotení a mať primeranú úctu v spoločnosti. My v TFS dokážeme počas 2 rokov dať taký veľký výtlak , lebo máme skvelú podporu.  Ak by však všetci dostali takúto úžasnú podporu a vyberali by sa do pedagogických škôl len tí najlepší, vyzeralo by to všetko úplne inak. Za súčasných podmienok sú učitelia sami demotivovaní kvôli ohodnoteniu a prostrediu v ktorom slúžia. Povedal by som, že v Bratislave a okolí je to najvypuklejšie.

 

Prečo práve tu?

Keď som prišiel z východu do Bratislavy, hľadal som si podnájom. Môj plat bol však tak zničujúci, že ak by mi nepomohli iní ľudia, nemohol by som učiť, hoci som veľmi chcel. Zástupkyňa školy mi dala z vlastnej záhrady skriňu, aby som si mal kam uložiť veci a zo školy som si požičal stoličku a stôl. Myslím, že to sú úplne šialené podmienky, keď sa pozriem na to, že by som mohol robiť čokoľvek iné. Ak by mi nepomáhali aj vlastní rodičia, neprežil by som. Bol by som reálne o „hlade“. Je to smutné, ale učiteľ je naozaj chudák. Rodičia detí v Bratislave od nás vyžadujú aj výsledky, tlačia na nás, ale neuvedomujú si, v akých podmienkach máme tieto výkony podávať, ako žijeme. Je to neúnosné. Som šťastný, že som napríklad zažil v tomto programe, čo je to mať podporu mentora, zabezpečené ubytovanie a množstvo špičkových školení. Je to obrovská pomoc, ak učiteľ dostáva nejaký servis navyše. Ak by mali všetci učitelia takú podporu ako máme my v TFS, už to by bolo diametrálne iné. Bežný učiteľ sa nemá na koho obrátiť. Je na všetko sám. Navyše, ak budú učitelia v Bratislave riešiť existenčné problémy, tí kvalitní učitelia tam o chvíľu ani nebudú. Toto si možno nikto neuvedomuje. Čím ďalej idete na východ, to finančné napätie pre učiteľa tam klesá. Učiteľ si nemôže nič plánovať, žije za podpory rodičov z mesiaca na mesiac. Chodí z jednej práce do druhej. V tých lepších firmách takéto starosti zamestnanci neriešia. Môžu si nastaviť nejaké ciele, kariérny rast, zvyšuje sa im primerane hodnotenie. Toto všetko v školstve úplne chýba. Akákoľvek satisfakcia za lepšie výsledky žiakov končí, ak si učiteľ ide požiadať o hypotéku.

 

Foto: Archív A.Jakubčo

Čo si myslíš, prečo sa všetci rómskej problematike vyhýbajú, hoci je veľkým problémom celej spoločnosti?

Tlak zo strany verejnosti tam je. Veď všetci vidíme, ako Kotleba silnie. Púšťame do priestoru niečo, čo môže byť pre nás všetkých likvidačné. Málokto si však chce vyhrnúť rukávy a ísť do toho prostredia. Je však pravda, že človek má úplne iné nastavenie, ak ide do takej školy preto, lebo chce, alebo preto, lebo musí. Ak človek musí, tak sa na potenciál detí pozerá inak.

 

Ako by si dobrých učiteľov dostal do takýchto ťažkých podmienok?

Osobne si viem predstaviť, že takýto učitelia by boli financovaní ako krízoví manažéri, keď pôjdu do tohto najťažšieho prostredia. Budú mať vyšší plat, lepšiu podporu, linku na ministerstvo školstva, priamu linku na ministerstvo vnútra. Tu tým deťom ide naozaj často o život. Je potrebné celkovo prehodnotiť pohľad na učiteľov, dať školám voľnosť, dať všetkým materiálne vybavenie. Naša škola napr. nemá jedáleň, telocvičňu, dostatočné priestorové vybavenie a sme v dvojzmennej prevádzke. To je šialené.

 

Akú si mal dochádzku týchto detí?

No včera bol napríklad strašný dážď a prišli do školy 3 deti zo 17. Vo všeobecnosti, keď prší, tak málokto príde do školy. Keď je prvé sväté prijímanie, tak celá osada oslavuje, tiež takmer nikto nepríde. Keď sú dávky, tak je rovnako v škole minimum detí. Často chýbajú preto, lebo si idú kúpiť nohavice, alebo strážia súrodencov. To je úplne iný svet. Do takéhoto sveta učiteľov absolútne nepripravujú.

 

Čo ešte boli také bežné prekážky, aby ste ako učitelia mohli v rómskej škole učiť?

Do školy chodia deti bežne bez tašiek. Dieťa napríklad bolí zub a plače v triede celý deň, ale rodič s ním nejde k zubárovi, lebo nemá peniaze. Ja sa nikomu nedokážem dovolať, lebo rodičia nemajú telefóny. Teraz som mal taký prípad, keď jeden 9-ročný chlapec kvôli rodičom takmer nechodí do školy, hoci by aj chcel, ale musí strážiť kopec mladších súrodencov. On to ale nevníma ako niečo zlé. Myslí si, že je to normálne. Otec je preto vo väzení a keď sa vráti, ide do väzenia mama, lebo má syn hrozne veľa neospravedlnených hodín. A takto je to stále dokola. Stane sa mi bežne to, že príde do školy bosý, bez tašky, hoci som mu ju dal viackrát, nemá nič, špinavý si sadne do lavice. Pár dní dozadu mi strašne plakal. Riešil som, či ho niečo bolí, alebo je tak hladný. No on podľa mňa tak ľúbi mamu, že nechce priznať, že sa o neho nestará.

 

A ako takéto situácie riešiš?

No rozmýšľal som, čo s ním, lebo tu sa nikomu domov nedovolám. Máme ešte rómsku hliadku, ktorá ide rodičom zaklopať na dvere chatrče, keď treba, ale nikto sa odtiaľ neozýval. Toto je absolútna beznádej. To nie je ako v Bratislave, keď zavolám rodičovi a príde mama, otec, babka, dedko alebo taxík. Hocikto. Tu nepríde nikto. Nie u všetkých detí, ale u väčšiny.

 

Takže sa dá povedať, že sa rómski rodičia o deti nestarajú?

Nie úplne. Oni sa v rámci svojich možností starajú. Oni však jednoducho inak rozmýšľajú. To prostredie ich inak formuje. Keď sa pozriete na rómske deti, ony sú šťastné, tešia sa zo života. Ak sa zamyslím, čo by robilo šťastným mňa, tak je to presne to, že by som žil v blízkosti svojich rodičov, rodiny, kamarátov. Ony toto všetko majú. Celý život sú spolu. Nám sa to často zdá, že sa nestarajú, ale oni robia, čo vedia. Kopec mladých ľudí z východu odchádza za prácou do zahraničia alebo do Bratislavy, ten pocit šťastia a spokojnosti sa potom vytráca. Rómovia majú to bohatstvo, že žijú ako komunita spolu.

 

Chodil si aj do osady navštevovať rodičov detí?

No išiel som tam prvýkrát s veľkými predsudkami, čo sa mi môže stať, lebo som poznal typické obrazy osád z médií. Deti tam behajú nahé, nejaké bitky, neporiadok a pod. Tie zábery sú autentické, to nemôžem poprieť, ale vysielali iba jednu časť pravdy.

 

Foto: Archív A.Jakubčo

 

A aká je tá druhá?

Dosť ma trápi, že všetci sa na nich pozeráme, že čerpajú iba dávky a robiť sa im nechce, ale to, ako som to videl ja, nebolo úplne tak. Ženy aj muži tvrdo pracovali. Chodili každý deň po drevo do lesa, ženy varili, tepovali v zime ručne koberce aj celé doobedie. Ktorá moderná žena ešte toto robí? Veď to je riadna drina. Oni pracovať dokážu, len to niekde zlyháva.

Všade, kde som prišiel a zaklopal som na dvere, cítil som takú krásnu historickú chvíľu. K nim pravdepodobne ešte neprišiel žiadny učiteľ s tým, že by tie deti pochválil. Ja som chcel spoznať aj ich kultúru a prostredie, v akom žijú.

 

A ako to vyzeralo u nich doma, keď si prišiel na návštevu?

Vždy tam sedela mnohopočetná rodina. Všetky oči sa pozerali iba na mňa a napätí čakali, čo sa bude diať. Cítil som sa ako Armstrong na Mesiaci, čo poviem. Aká bude moja prvá pamätná veta. Bolo to fakt nádherné. Všade som cítil, že doma varia. Býval u nich zápach cibule, dymu a taký ten rómsky pach. Rozmýšľal som, čo im môžem povedať ako učiteľ. Vždy som hovoril aj o tom, v čom sú dobrí, hoci všetci boli takí malí šibali a mali sa v čom zlepšovať. Keď som však hovoril o tých dobrých veciach, mal som pocit, že ten pach akosi zmizol a stúpla ich ľudská dôstojnosť. Vtedy som si uvedomil, že je to všetko o nádeji, ktorú im veľký svet nevie dať, o ľudskej dôstojnosti. Nemal som pocit, že tí rodičia svoje deti chválili. No ak dieťa pochválim, ono si stanoví vyšší cieľ a bude na sebe inak pracovať. Jeho ľudská dôstojnosť bude stále stúpať.

 

Takže tvoje dojmy boli prakticky celkom pozitívne v porovnaní s očakávaniami?

Áno, nikto mi tam neublížil, nikto na mňa nekričal, u každého som niečo zjedol, vypil kávu. Dali mi vždy to najlepšie, čo mali. Dali mi taký čistý tanier, že taký čistý som asi ešte ani nevidel. Bol len pre špeciálne návštevy. Vždy mi vzdali úctu a bolo to príjemné stretnutie. Boli to asi moje najkrajšie zážitky.

 

Foto: Archív A.Jakubčo

 

Snažili sa následne rodičia aj o nejakú spoluprácu s tebou?

Proaktívne veru nie. Ale spolupráca sa prejavovala tak, že som si musel nájsť cestu k nim. Napríklad, ak som urobil rodičovské združenie v škole, neprišiel nikto. Tak som zobral auto, prišiel do osady, vypeckoval som rómske pesničky, oprel sa o kapotu auta a čakal, kto príde. Účasť bola takmer 100-percentná. Nechodil som za nimi preto, že som nemal čo robiť. Jednoducho som vedel, že ak ich často navštívim, zlepšia sa naše vzťahy. Sami za mnou nechodili. Na takú úroveň som to nedostal, ale keď som prišiel do osady ja, vítali ma vždy s otvorenou náručou. Prístup k týmto ľuďom musí byť úplne iný, ak chceme dosiahnuť nejaké výsledky. Učiteľ nemôže čakať, ten aktívny musí byť on.

 

Dokázal by si v programe zotrvať aj dlhšie, ak by ti to bolo umožnené?

To, veru, neviem. Nastavenie človeka, ktorý príde do takéhoto prostredia iba na nejaký krátky čas, je úplne iné. Neviem povedať, aký učiteľ by som tu bol po 10 rokoch, ak by som nemal takú podporu, akú mám teraz v rámci programu. Neviem, čo by to so mnou spravilo. Neviem, či by som chodil ešte za tými rodičmi do osady. Ale tie 2 roky som tam išiel na 110 percent. Nechal som tam kus svojho života.

 

Čo ťa mrzelo najviac z toho, čo si tam zažil?

Bol som nútený začať riešiť dochádzku detí. Rodičia jedného chlapca, ktorý vôbec nechodil do školy, chodili pravidelne do väzenia. Raz otec a potom zase mama. Ale nemohol som sa na to len prizerať. Majú 10 detí, ktoré takmer vôbec nechodia do školy. Tým, že som deťom musel písal neospravedlnené hodiny, vytváral som predpoklad, že to dieťa o chvíľu stratí mamu. Pôjde možno do detského domova. Nechcem mu vziať mamu, nechcem mu ešte zhoršiť život. To dieťa tú mamu ľúbi. Musím však robiť niečo preto, aby ten postih pre rodičov prišiel, ale je to veľmi veľká ťarcha zodpovednosti zobrať dieťaťu mamu. Ten smutný pocit beznádeje sa dá len ťažko predstaviť.

 

Čo by im mohlo pomôcť, aby sa deti z tohto prostredia ľahšie vzdelávali a chodili do školy?

Určite by pomohlo, ak by chodili ráno rómske hliadky aj pre deti do školy a budili ich. Ich pravidelná účasť by iste bola vyššia. Rómske hliadky sú nám veľmi nápomocné už dnes. Mohlo by byť aj menej detí v triedach a učitelia by učili menej hodín.

Veľmi by tiež pomohlo, ak by všetky deti zo soc. znevýhodneného prostredia povinne museli navštevovať materskú školu. Väčšina deti podľa mojich skúseností nevedia ani po rómsky nieto ešte po slovensky. Pri zápise do školy s nimi často komunikujú učitelia „posunkovou rečou“. Ich štartovacia čiara je v škole úplne inde.

U nás zo zákona nemôžete napríklad vylúčiť dieťa zo základnej školy, nech robí čokoľvek, lebo máme povinnú školskú dochádzku. V zahraničí takéto deti možno vylúčiť. Aj my máme žiakov, ktorí sú absolútne nekontrolovateľní. Sú veľmi agresívni, vulgárni, ničia majetok školy. Učiteľ nemá žiadne páky na tohto žiaka. Nemôže ho vyhodiť dokonca ani za dvere. Toto by veľmi pomohlo, ak by v takýchto oblastiach mali školy možnosti žiaka vylúčiť. Tu učitelia nie sú pripravení na tie nebezpečné situácie práce s takýmito žiakmi. To sú krehké ženy, čo musia riešiť agresiu takmer dospelých žiakov. Znemožňuje to prácu aj s ostatnými deťmi.

 

Aké sú tvoje plány po ukončení misie?

Mojím cieľom je šíriť toto svedectvo, ktoré sme zažili. Milióny ľudí na Slovensku vôbec netušia, že v akých podmienkach učia učitelia. Týka sa to však nás všetkých. Strácame v školstve kvalitných ľudí, lebo prehodnocujú, či si môžu dovoliť učiť. My sa v zborovni delíme o stoličku a ak sme tam práve dvaja, tak jeden musí stáť. To je absurdné. Toto nie je Google, kde sa hlásia tí najlepší a dostávajú 7 tisíc dolárov nástupný plat. Takéto podmienky by mali mať kvalitní učitelia. Dnes môžeme byť radi, že v školách ešte nejakí učitelia učia. Chcem teraz svoje skúsenosti použiť ďalej na to, aby som napomohol zlepšovaniu slovenského školstva. Chcem, aby to na Slovensku vyzeralo inak.


Čítajte viac o téme: Rozhovory, Lepšie školstvo, Neziskové organizácie
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.