Psychologička o vzťahoch v triede: Najhoršie je, ak je dieťa prehliadané. Nikto o neho nezakopne, nikoho nezaujíma, nikomu nechýba

Foto: Z.Gránska/EW
Psychologička Silvia Érséková sa venuje zlepšovaniu vzťahov v triedach. Tvrdí, že najideálnejšia je prevencia a začínať by sme mali už od materskej školy. / Foto: Z.Gránska/EW

Silvia Érseková je psychologička z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Bratislave. Jej každodennou prácou je aj zlepšovanie problematických vzťahov žiakov v triedach, teda práca s deťmi a učiteľmi. Porozprávala nám o tom, ako jej práca v triedach vyzerá, s čím sa  tu vo vzťahoch detí môžeme stretnúť i ako dnešní učitelia zvládajú riešenie vzťahov medzi deťmi a vnímajú prácu psychológov.

 

Ako vás vnímajú učitelia ako externých psychológov, keď prídete do ich triedy? Necítia sa ohrození?

Určite nás vnímajú iným spôsobom ako v podstate ich kolegov, školských psychológov, s ktorými sú v každodennom kontakte. Ak prídeme do školy my z centra, tak sme ľudia, ktorí nie sme priamo zaangažovaní do bežných medziľudských vzťahov v rámci školy. Samozrejme, môžu mať obavy, čo v ich triede ideme pozorovať, či budú posudzovaní, kritizovaní, nemusia vždy vedieť, čo môžu od nás očakávať. Ja sa vždy snažím učiteľov vopred upokojiť a vysvetliť im, že tam idem kvôli dieťaťu, lebo potrebujem vidieť, ako funguje medzi deťmi, pretože na individuálnom sedení to nedokážem zistiť. Taktiež potrebujem vedieť aj názor konkrétneho učiteľa. Osobne si s ním sadnúť a konzultovať jednotlivé situácie, ktoré sa týkajú môjho konkrétneho klienta, alebo celej triedy, ak nás do triedy zavolal priamo učiteľ.

 

Ako to vyzerá, keď prídete do triedy?

Väčšinou sedíme v kruhu a hráme sa s deťmi hry za účelom, aby sme ich spoznali, resp. sa spoznali navzájom. Zaraďujeme aj hry na spoluprácu, aj zábavu. Snažíme sa zapojiť aj deti, ktoré sa nie vždy zapájajú do spoločných činností v rámci vyučovania alebo prestávky a takto ich spolužiaci môžu vidieť aj v inej pozícii. Môžu zistiť, aký je ich spolužiak šikovný, má dobré nápady a pod. Môže to prispieť ku korigovaniu názorov na neho. Učíme sa riešiť aj hádky, ktoré pri tom vznikajú. Dokonca sa niekde učíme utíšiť sa, lebo niektoré živé triedy majú ťažkosti utíšiť sa a vypočuť pokyny, bez ktorých sa nedá hrať. Dostávajú aj priestor na rozhovor. V rámci neho sa dozvieme veľa. Deti sa nám zdôverili napr. aj s tým, že majú pocit, že ich nikto nepočúva a ich trieda je automaticky označovaná za tú najhoršiu bez ohľadu na rôzne okolnosti. Ak dáme deťom priestor hovoriť, (my, dospelí bez ohľadu na našu profesiu), môžeme sa dozvedieť veľa o tom, ako veci vnímajú ony, aké majú názory, čo ich trápi, alebo s čím sú spokojné.

 

Od učiteľa aj rodiča je potrebný súhlas, aby ste s dieťaťom mohli v škole pracovať. Stáva sa, že vám robia problémy?

Mne osobne sa ešte nestalo, že by učiteľ neumožnil, aby som išla do jeho triedy. Väčšinou túto možnosť privítajú, pretože potom máme priestor porozprávať sa aj osobne.  V prvom rade však potrebujeme písomné povolenie od rodiča. Ak ho nezískam, nemôžem do triedy ísť. Stretla som sa už aj s tým, že rodič súhlas z rôznych dôvodov nepodpísal. V prípade práce s celou triedou, súhlasy rieši škola, teda triedny učiteľ.

 

Prečo to rodičia niekedy nepodpíšu?

Môžeme si klásť tieto otázky:  Bol rodičom dostatočne vysvetlený účel práce s triedou, alebo dôvod pozorovania dieťaťa v triede? Dostali odpovede na všetky svoje otázky? Mali vôbec príležitosť klásť otázky?

V pozadí býva aj obava, že odkryjeme nejaký problém dieťaťa, alebo len nechcú, aby v škole vedeli o tom, že vyhľadali psychológa, nechcú to svojim deťom v škole „sťažiť“.

 

Ako sa formujú vzťahy v triede medzi deťmi? Vytvára sa tu vždy nejaká hierarchia?

Dochádza k tomu prirodzene. Každé dieťa vplýva na ľudí okolo seba určitým spôsobom. Prirodzene sa v každej triede vykryštalizujú obľúbené, neobľúbené až odmietané deti. Dokonca sa časom objaví aj neformálny vodca triedy.

 

Kedy sa začína takýto vodca objavovať?

V prvom a druhom ročníku formálnym aj neformálnym vodcom býva triedny učiteľ. Deti ho počúvajú, chcú mať s ním dobrý vzťah, všetko chcú robiť tak, ako to povedala pani učiteľka. Teda učiteľ rozhoduje o tom, čo sa bude diať na hodine, ale aj počas prestávok a na výlete. Má určitý  vplyv na to, ktoré dieťa akú pozíciu získa. Rolu neformálneho vodcu v treťom a štvrtom ročníku preberie spolužiak.

 

S čím to hlavne súvisí, že je niekto tým obľúbeným?

S tým, ako dieťa vyzerá, ako sa vyvíja, ako sa správa, ako reaguje, aké dokáže pestovať vzťahy s ostatnými deťmi. Tie dospelejšie deti sú vždy viac príťažlivé pre ostatné deti. Jednoducho je to tak prirodzené. Dieťa, ktoré je sebavedomejšie, krajšie, usmievavejšie, šikovnejšie, odvážnejšie, priateľské je pre tých ostatných atraktívne. Chcú sa mu podobať a kamarátiť sa s ním.

 

A čo tie odmietané deti?

Odmietané deti sa od väčšiny nejakým spôsobom líšia. Niekedy k tomu, aby dieťa bolo odmietané stačí, že vyzerá inak, má napr. ryšavé vlasy, pehy, je silnejšie, alebo nosí okuliare. Niektoré deti svojím správaním a reakciami odrádzajú ostatných, napr. sú príliš živé, impulzívne, agresívne, netrpezlivé, alebo neobratné, majú veľké problémy s učením, tých faktorov je veľa. Stáva sa neprijatým spolužiakom v triede, alebo vyslovene odmietnutým, alebo izolovaným.

Deti, ale koniec koncov aj dospelí, fungujú tak, že čo im je blízke, podobné, vnímajú ako dobré, isté a bezpečné. Všetko, čo je iné, nové, čo sa líši od väčšiny, v nás vzbudzuje neistotu, obavy, strach, preto to nechceme. Keď sa stretnú podobné deti, presne vedia, čo môžu od seba očakávať, ako sa správať, inklinujú k sebe. Preto sa podobné deti vyhľadávajú.

 

Nájdeme v každej triede lídra?

Áno, dovolím si tvrdiť, že vždy. Aj keď to nemusí byť hneď na prvý pohľad úplne zjavné. V každej triede však existuje dieťa, alebo deti, na ktorých sa ostatné spoliehajú, dávajú na jeho názor. A to je dôležité vedieť. Rozhodujú sa podľa neho. Vie ich ovplyvniť. Úžasné je to vtedy, ak je tento neformálny vodca pozitívna osobnosť. Vie, ako fungovať v rámci medziľudských vzťahov, je  obľúbený, spoločenský, angažuje sa do rôznych činností, vie riešiť rôzne konflikty, ale ich nevyvoláva, ovláda spoločnosťou akceptované normy a riadi sa nimi, očakáva to aj od ostatných.

 

A čo ak je tento vodca negatívna osobnosť?

Samozrejme, stáva sa to. Môže to byť vyslovene aj agresor. Deti ho môžu nasledovať, lebo im imponuje jeho správanie, alebo preto, že sa ho boja. Deťom môže imponovať práve preto, že odvráva učiteľom, porušuje pravidlá, nezáleží mu na známkach, nerešpektuje autority, nemá disciplínu, sebakontrolu. Keď niečo vymyslí, vie pre to získať veľa spolužiakov. Disciplínu v triede vedia narušiť aj odmietané deti, pretože si chcú získať lepšiu pozíciu a chcú byť obľúbenými alebo aspoň prijatými. Úplne najhoršia vec, čo sa dieťaťu v triede môže stať je, ak je prehliadané. Nikto o neho ani nezakopne, nikoho nezaujíma, nikomu nechýba. Dieťa býva potom z toho nahnevané a rieši to často neprijateľnými spôsobmi.

 

Čo bývajú najčastejšie problémy v triedach, ktoré chodíte riešiť?

Do triedy prídeme z niekoľkých dôvodov. V prvom prípade sme iniciátormi my psychológovia z centra, pretože máme v starostlivosti dieťa, ktoré potrebujeme vidieť aj v podmienkach školy. Ako som spomínala, po písomnom súhlase rodičov sa dohodneme s triednym učiteľom a prídeme na niektorú vyučovaciu hodinu. V druhom prípade býva iniciátorom sám učiteľ. Napr. má celkom dobrý kolektív, kde sú vzťahy medzi deťmi relatívne funkčné, rozumejú si, ale sú menšie problémy, možno výsmechy, alebo výrazné skupinkovanie, vtedy prídeme s cieľom podporiť vzťahy detí, stmeľovať kolektív. Potom sú tu triedy, kde sú vzťahy veľmi narušené , problémy sú s disciplínou, prijatím autority, pretrvávajú konflikty, výsmechy, navzájom si deti verbálne alebo fyzicky ubližujú. Toto sú už tie náročnejšie prípady.

 

Sú nejaké obdobia, ktoré sú pri vytváraní vzťahov najkritickejšie?

Dôležité obdobie, ako zapadne dieťa v kolektíve, a ako si celkovo vytvoria vzťahy v triede je hneď v prvom ročníku základnej školy. Tam veľmi veľa závisí od toho, ako boli deti  pripravované na túto skutočnosť v rodine. Či hovorili o škole v dobrom, že sa tam veľa vecí naučí, že si tam nájde kamarátov, že bude mať milú pani učiteľku, budú chodiť na výlety a bude mať dôležitú prácu učiť sa.  Potom to závisí aj od učiteľky, nakoľko ona vie v úvode podchytiť deti, ktoré sú bojazlivejšie a majú problém zapadnúť. Tie sa musí snažiť napomáhať začleňovať. Urobiť z týchto jednotlivcov kolektív.

Neskôr bývajú problémy v 4. a 5. triede, kedy deti odchádzajú na 8-ročné gymnáziá a kvôli tomu sa zlučujú triedy, alebo prvý ročník strednej školy, kde sa stretnú deti z rôznych základných škôl. Teda vždy, keď sa mení zloženie kolektívu, je prínosné urobiť skupinové aktivity s triedou zamerané na teambuilding, stmeľovanie kolektívu.

 

Vedia toto učitelia riešiť?

Naši učitelia na toto úplne pripravení nie sú. Našťastie nás však volajú a riešime to my zvonka. To je ten ideálny prípad.

 

Prečo vznikajú malé skupinky v rámci kolektívu? Dá sa tomu vyhnúť?

Je to prirodzený proces. V 1. a 2.triede sa kamarátia zväčša všetci – chlapci aj dievčatá. Objavujú sa však aj dvojice, trojice, pretože deti, ktoré sedia spolu v jednej lavici, sa „kamarátia“ viac, alebo sa poznajú zo škôlky, bývajú blízko seba. Neskôr sa začnú skupinkovať dievčatá do dvojíc, je to typické aj pre ich kamarátstva. Záleží im na tom, aby mali vzťah, aby sa rozprávali, pestujú si vzťah. Pri chlapcoch bývajú väčšie skupiny. U nich sa dôraz nekladie na vzťah a riešenie spoločných citových záležitostí a problémov ako u dievčat, ale ide o spoločné činnosti. Tieto činnosti si vyžadujú prítomnosť viacerých chlapcov, sú typické hlučnosťou, živosťou agresivitou, ktorá je pre nich prirodzená (hry na vojakov, cowboyov, strielačky, stavanie bunkrov a pod.). Neskôr prichádza obdobie, kedy chlapci a dievčatá  sa nechcú miešať do spoločných skupín, aj odmietajú spoločné činnosti. To potom vystrieda obdobie, kedy sa začnú vytvárať páriky. To už býva na konci základnej školy alebo na strednej škole.

 

Tvrdíte, že skupinkovanie je prirodzené. A nesnažia sa dnes učitelia práve brániť tomuto procesu?

Neznamená to, že keď je to prirodzený proces, že by sa učiteľ nemal snažiť deti spájať. Mal by sa hlavne snažiť brániť tomu, aby tieto skupinky išli proti sebe.  Vhodné je zdôrazňovať činnosti zamerané na spoluprácu v skupinkách s rôznym počtom detí, do ktorých sa deti niekedy dostávajú náhodným výberom. Nadávky, výsmechy, odmetanie jeden druhého treba okamžite a jasne stopnúť a dávať najavo, že takéto správanie je neprijateľné. Treba zdôrazňovať silné stránky, rôznorodosť, a naozaj tie deti rozdeliť do skupín niekedy úplne náhodou, napr. si vlosujú, do ktorej skupiny pôjdu. Samozrejme občas im treba umožniť aj byť v skupinkách podľa vlastného výberu.

 

Ako by mal učiteľ správne reagovať pri deťoch, ktoré spolu nevychádzajú? Mal by ich rozsadiť, oddeliť a čo potom?

Moja otázka je, čo tým vyrieši a čo sa deti naučia? My dospelí máme viesť deti k tomu, aby si zvnútornili spoločensky prijateľné normy správania. Ak ich rozsadíme, riešime ich problém za nich.  Ten problém sa však reálne nevyriešil. Ku konfliktu príde opäť. Pokiaľ došlo ku konfliktu, mali by sa deti skúsiť dohodnúť, porozprávať o tom, mali by hľadať kompromis, ako by sa to dalo riešiť. Ak sa napríklad niekto vysmieva, je potrebné ihneď zareagovať a prejaviť, že sa to dieťaťu nepáči, neakceptovať to. Učitelia by nemali iba umelo konflikty zastavovať, ale dávať im akýsi návod, ako sa v jednotlivých situáciách aj správať. Uznávam, že je to dosť náročné, a som si vedomá aj toho, že niekedy jediným riešením je deti rozsadiť. Takýto postup, teda viesť deti k riešeniu problémov, k zvládaniu náročných situácií je skôr vzácny, verím však tomu, že učitelia ale aj rodičia sa s tým stotožnia a naozaj budú usmerňovať deti spôsobom, aby sa pripravili na „dospelácky“ život.

 

Najviac týmito konfliktmi asi trpia tie „iné“ deti.

Áno, sú deti, ktoré vyslovene iritujú ostatné deti. Nemusí to byť len ich výzorom, ale aj správaním. Nevedia reagovať ako ostatní. Rozprávajú niekedy od veci. Ostatné deti to frustruje, pretože im nerozumejú. Učiteľ však musí zareagovať. Aj tomuto dieťaťu musí umožniť povedať jeho názor. Každý má predsa právo na svoj názor. On to musí usmerňovať, hoci aj pre neho to musí byť náročné. Nemusí mať rád každé dieťa, ale mal by akceptovať každé a dbať na to, aby tam boli vzťahy v poriadku.

 

Stáva sa, že učitelia nemajú radi niektoré deti?

Určite áno.  Uvedomiť si to a pracovať na tomto si však vyžaduje od učiteľa predovšetkým prácu na sebe. Nutnosť úprimne sa zamyslieť nad tým, prečo ma to dieťa dráždi, prečo ho potrebujem stále trestať, prečo neviem byť k tomu dieťaťu milý. Prvý krok je uvedomiť si túto skutočnosť a druhý krok je ochota niečo s tým urobiť.

 

Z.Gránska/EW

 

Môže  sa stať, že má dieťa horšie správanie v škole aj kvôli učiteľovi?

Stáva sa to. Ak je napríklad učiteľ priveľmi autoritatívny, nespravodlivý, robí výnimky, veľa kričí, alebo je nedôsledný, chaotický, tak na to reaguje celá trieda. Deti to vnímajú. Je nevyhnutné, aby si učitelia uvedomili, akou skutočne dôležitou osobou v triede sú. Samozrejme, nemôžu ovplyvniť úplne všetko, ale vedia ovplyvniť mnoho. Svojím priateľským, láskavým spravodlivým a dôsledným prístupom dávajú deťom pocit bezpečia, istoty a lásky, čo pozitívne vplýva na vytvorenie pozitívnej atmosféry v triede.

 

Môže si to učiteľ aj neuvedomovať, že pristupuje k dieťaťu inak?

Dovolím si tvrdiť, že je to vo väčšine prípadov. Ak je však učiteľ otvorený spolupráci s nami, vníma naše pripomienky ako možnosť zlepšiť sa v prístupe k deťom, tak to môže dosť pomôcť. Treba si uvedomiť, že veľa učiteľov robí úžasné veci pre svoje triedy, žiakov, ale nie vždy sú za to ocenení, a môže sa objaviť frustrácia z tejto nevšímavosti. Každý človek potrebuje mať pozitívnu spätnú väzbu o svojej práci.

 

Chcú s vami deti hovoriť, keď prídete do triedy?

Naším cieľom je vytvoriť v triede priateľskú a dôvernú atmosféru, kde sa deti môžu zdôveriť, ak chcú. Vypočujeme si ich, neodsudzujeme, nebagatelizujem ich problémy, ale čo je najdôležitejšie, nepoúčame ich. Vyjadrujeme pochopenie a spolu sa snažíme prísť na riešení problémov. Učiteľ vo väčšine prípadov pri práci s triedou nie je prítomný. Je to menej ohrozujúce pre deti, nemusia sa báť reakcií učiteľa. My potom dáme spätnú väzbu učiteľovi ale skôr na všeobecnej úrovni, vyhýbame sa konkretizovaniu kvôli tomu, aby sme nezradili dôveru detí. Konzultujeme s učiteľom a dávame mu spätnú väzbu o tom, ako vnímajú fungovanie triedy samotné deti, ktoré dokážu napr. aj na učiteľovi oceniť pozitívne vlastnosti, prístup, nedávajú len kritiku.

 

Chcú učitelia na sebe pracovať?

Je to individuálne. Závisí to od konkrétneho učiteľa, ale aj od vedenia školy, nakoľko im vie zabezpečiť čas a priestor pre sebarozvoj, nakoľko sú učitelia preťažení. Mnohí nemajú chuť, energiu, čas, alebo peniaze, aby sa samovzdelávali a pracovali na sebe. Je to dnes pre nich naozaj veľmi náročné. Stretávame sa s učiteľmi, ktorí sú vyhoretí, alebo sa k tomu blížia. Je to potom o nich, či sa chcú meniť, alebo si nás len vypočujú a budú pokračovať v tom, čo robili doteraz. Na druhej strane je to otázka pre náš školský systém, ako do neho začleniť sebarozvoj učiteľov.

 

Kedy je najvhodnejšie podľa vás s deťmi začať pracovať?

My sa sústredíme na materské škôlky, lebo tam už vieme usmerniť správanie detí v medziľudských vzťahoch v kolektíve. Vieme rozvíjať sociálne zručnosti, empatiu, vyjadrenie emócií, aj ako riešiť konflikty. Prevencia je veľmi dôležitá. Ešte ten prvý stupeň základnej školy je s podporou učiteľa na prácu vhodný. Druhý stupeň je už však naozaj náročný. Tam už je zanedbaných neskutočne veľa vecí. Preto stále apelujeme na učiteľov, ak sa im niečo nezdá, nech nás zavolajú čo najskôr. Radi im dáme odporúčania, ako s deťmi pracovať, môžu s nami konzultovať ak potrebujú, stačí sa ozvať.

 

Kedy je ten správny čas zavolať vás na pomoc do triedy? Ako to identifikovať?

Ideálne by bolo, ak by sme mohli od 1.triedy pracovať so všetkými deťmi preventívne. Je to však časovo aj z personálneho hľadiska náročné. Keď učiteľ vyskúšal všetko, teda riešil problémy s triedou na triednických hodinách, hovoril s rodičmi, konzultoval so školským psychológom a nefunguje to, môžu sa obrátiť na naše centrum. Nečakajme však na to, kedy sa objavia veľké problémy, riešme veci v zárodku, niekedy stačí naozaj málo. Najlepšou a najľahšou cestou je však určite prevencia problémov. Preto by som rada poradila všetkým dospelým, aby deti počúvali, brali ich problémy vážne a snažili sa spolu s nimi o riešenie.

Zdieľať na facebooku