„Ty si taká krásna!“ zaznelo už azda miliónkrát z úst môjho chlapa. Nie, teraz nemyslím manžela, ale toho malého. Môjho syna. Vždy som sa pousmiala, odkiaľ tí drobní chlapi presne vedia, čo my ženy občas potrebujeme počuť. Vedia presne, ako nám spraviť lepší deň, keď práve hundreme a snažíme sa napratať do nohavíc, ktoré už veľkosťou ani náhodou nezodpovedajú nášmu zadku spred pár rokov.
Hoci viem, že je „láska mocná čarodejka“ a dokáže skresliť vnímanie aj tých našich detí, po takejto pochvale na to nemyslím. Užívam si pocit, že niekto ma ešte aj ako mamu s kruhmi pod očami, bledou pleťou a zopár kilami navyše predsa len vidí ako najkrajšiu na svete. Dieťa svetom neskazené, čisté, ktoré povie bez otáľania, ako to vidí jeho srdce.
Aj táto teta je pekná
Nedávno sme sa vracali so synom zo školy a debatovali. Po chvíli rozprávania som sa spýtala na pani učiteľku, ktorá nás míňala vo dverách pri odchode zo školy.
„A kto bola tá pani učiteľka, keď sme odchádzali?“
„Neviem, ktorú myslíš,“ odpovedal syn.
„Veď vieš, tá bacuľatá, v tom bielom tričku...,“ chcela som čo najvernejšie rýchlo popísať ženu, ktorú sme stretli.
„To nemyslíš vážne, mami??? Bacuľatá?! Pani Maťa je naša najkrajšia učiteľka! Veď je úplne chudá,“ znela rázna odpoveď môjho 9-ročného syna.
„Och, áno, máš pravdu je naozaj krásna,“ uzavrela som zahanbená rýchlo našu debatu.
Ešte dlho som nemohla vypustiť náš krátky rozhovor z hlavy a uvažovala som nad tým, že sme to naozaj aj my dospelí doma, kto nakoniec pohľad detí na to, čo je krásne, dokonalé, prirodzene pekné... možno nechtiac úplne hlúpo zmení. Zdeformuje na niečo, čo privádza ľudí počas dospievania a dospelosti iba k trápeniu. Vyzdvihne na piedestál obrazy tiel, ktoré často nie sú ani reálne a pred zverejnením v časopisoch prechádzajú úpravami Photoshopom. Je pravda, že v porovnaní s nimi je bacuľatá či škaredá takmer každá. Nahlas to však nepovedia deti, ale my dospelí.
Čo, ak by sa môj syn neozval a nepovedal, čo si naozaj myslí? Pravdepodobne by som si svoju poznámku ani neuvedomila. Obyčajné bezvýznamné opakované tvrdenie, ktoré sa stáva pravdou. "Tá žena je bacuľatá.“ No v koho očiach? Dnes len v mojich, ale zajtra možno v očiach môjho syna. Mám právo dnes rozhodnúť, akú ženu raz po svojom boku moje dieťa nebude chcieť? Aká konfekčná veľkosť je tá "akurát"?
Alarmujúce zistenia vedcov
V súvislosti s vnímaním ľudského tela sa vedci zamerali na to, ako sa deti pozerajú na to svoje. Zistili, že deti sa začínajú strachovať o svoj zovňajšok skôr, ako by sme si mohli myslieť. Podľa prieskumu z roku 2015, ktorý realizovala skupina Common Sense Media, detské obavy o vlastný výzor začínajú už v 5 rokoch.
Výsledky tiež hovoria, že viac ako polovica dievčat a jedna tretina chlapcov vo veku 6 – 8 rokov si myslí, že ich ideálna váha by mala byť nižšia, ako je ich aktuálna. Do veku 7 rokov dokonca jedno zo štyroch detí vyskúša diétu.
Ako je možné, že sa už 5-ročné deti necítia vo svojej koži dobre?
Nemám rada svoje telo, nebudeš ho mať rada ani ty
Ženy sú na svoj výzor kritickejšie ako muži a trápia sa ním viac. O tom, že muži to majú s vnímaním svojho tela ďaleko jednoduchšie, koluje internetom mnoho vtipov.
Určite to dôverne poznáte aj vy. Nájdeme si na sebe niečo, čo nemáme rady a občas sa na to posťažujeme. Nečakáme, že nás ktosi vypočuje, podporí. Len tak, samy pre seba si občas pohundreme, čo by bolo, keby sme vyzerali inak. Lepšie.
„Ach prečo mám taký veľký zadok.“ „Ten môj krivý nos!“ „Prečo som musela zdediť práve malé prsia?“ A takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Všetky si čosi na sebe dokážeme nájsť.
Správa Common Sense Media však zistila čosi vemi dôležité: To, ako hovoríme o svojom tele, môže negatívne ovplyvniť aj naše deti. Správa uvádza, že deti vo veku 5 – 8 rokov, ktoré si mysleli, že ich mamy sú nešťastné kvôli svojmu zovňajšku, boli so svojím výzorom rovnako nespokojné.
Túto tému dojímavo zachytilo aj virálne video pod názvom „Dedičstvo.“ Pýtali sa v ňom osamote matiek, aký majú pocit zo svojho tela. Následne položili nezávisle rovnakú otázku ich dcéram. Keď matky sledovali zo záznamu odpovede svojich dcér, šokovalo ich, že ich dcéry opisovali rovnaké problémy na svojom tele ako ich matky.
Ak sa vám nezobrazujú slovenské titulky, stlačte v dolnej časti videa ikonu CC.
Autorka knihy Mýtus dokonalého dievčaťa Ana Homayounová si myslí, že matky si neuvedomujú, aký signál deťom vysielajú, ak napríklad bojujú s tým, čo si obliecť alebo v čom vyzerajú dobre. Takýmto prístupom k svojmu telu narúšame obraz o vlastnom tele aj u našich detí. Ak podľa odborníkov deti ovplyvňujeme pri vytváraní negatívneho obrazu o svojom tele, môže to viesť k vytvoreniu vážnych psychických porúch spojených s príjmom potravy, nízkym sebavedomím alebo depresiami.
Ako deťom nepokaziť vnímanie tela?
Pediatrička a autorka knihy The Care and Keeping Cara Natterson priniesla niekoľko zaujímavých tipov, ako hovoriť s deťmi o zovňajšku.
„Vždy som bola presvedčená, že najdôležitejšia vec, akú môže rodič pre svoje dieťa robiť, je byť k nemu úprimný. No pokiaľ príde napríklad na problém váhy, môže to byť neuveriteľne ťažké nájsť strednú cestu, aby ste chránili svoje dieťa a tým, aby ste boli úprimný,“ tvrdí Natterson. Ako by teda mohli rodičia v tomto smere s deťmi komunikovať?
Odpovedajte na otázky otázkami
Natterson odporúča, aby sme na otázku dieťaťa reagovali otázkou, ktorá odkryje jeho pocity. „Prečo sa na to pýtaš?“ je podľa nej najlepší začiatok háklivej konverzácie, pretože povedie k tomu, odkiaľ pochádza znepokojenie dieťaťa. Ak chceme pomôcť dostať sa cez zmätočné emócie spojené s detským výzorom, mali by sme byť podľa nej lepšími poslucháčmi ako tými, ktorí dávajú okamžité odpovede a konverzáciu zastavia hneď v jej začiatku.
Dávajte si pozor na slová
Nehovorte napríklad o „tučnote“ alebo „bucľatosti.“ Odborníci tvrdia, že by sme sa diskusiám s deťmi o tom, kto je tučný a vyjadrenia typu „Nejedz toľko sladkostí, budeš tučná/ý,“ mali absolútne vyhýbať. Zamerať sa máme na zdôrazňovanie zdravého životného štýlu, nie váhy. Sústrediť sa hlavne na to, ako niekto dobre a zdravo vyzerá. Zároveň máme zdôrazniť, že si máme vážiť človeka akejkoľvek postavy, resp. výzoru.
Prirodzené krivky ľudského tela sú často vzdialené od modeliek plaviek z Victoria´s Secret. Buďme aj my rodičia opatrní, ako sa podieľame na formovaní vnímania ľudského tela u našich detí. Veď, aká konfekčná veľkosť je tá správna? Neviem. Tiež ma zomlel počas môjho dospeivania svet modeliek a opakovane sa trápim, ako zhodiť zopár kíl, aby som sa priblížila ideálu a cítila sa dobre. Samozrejme, prehnanému ideálu. Môj syn si však myslí, že aj tá žena, čo nosí č.42 vyzerá krásne. A ja pevne verím, že to tak zostane.
