Brutálne útoky mladých ľudí sa začínajú opakovať aj u nás. Nevydýchli sme si z jednej tragickej udalosti, kedy 19-ročný študent Juraj zavraždil dvoch LGBTI+ mladých ľudí v Bratislave, a hneď na to nasledoval prípad 16-ročného Alexa, ktorý plánoval útok sekerou v Mníšku nad Hnilcom a teraz čelí obvineniu z plánovania úkladnej vraždy 9 žiakov a dvoch učiteliek. Vo štvrtok (3.11.2022) sme sa dozvedeli o útoku na strednej škole v Novákoch, kde 16-ročný tínedžer behal so sekerou po strednej odbornej škole v Novákoch. Podľa televízie JOJ 24 trafil do čela jedno dievča a zranil jedného chlapca. Prečo agresia na školách rastie? Budeme sa obávať pravidelných útokov na školách podobne ako v Amerike?
O téme agresie a problémoch, ktoré sa v školách hromadia a neriešia sme sa rozprávali so školskou psychologičkou KORNÉLIOU ĎURÍKOVOU, ktorá je zároveň predsedkyňou inštitútu Konvalinka, ktorý sa venuje duševnému zdraviu detí a učiteľov.
Čo ste si pomysleli, keď ste sa dnes dozvedeli o ďalšom brutálnom útoku v škole v nadväznosti na nedávne udalosti?
V tom čase som bola práve na konzultáciách na jednej strednej škole. Dozvedela som sa o útoku od kolegov zo spomínanej školy. Všetci sme boli z toho zhrození. Povedali sme si, že to nie je možné, čo sa to deje. Za posledných pár týždňov sa toho udialo veľmi veľa. Je hrozné, že sa s takouto brutalitou stretávame už aj v školách. Pričom práve ona by mala byť absolútne bezpečným miestom v spoločnosti.
Vnímate v prostredí škôl rastúcu agresiu detí a mladých ľudí?
Učitelia, psychológovia a všetci odborníci, ktorí pracujú s deťmi a mladými ľuďmi už dlhodobo upozorňujú na celú škálu zmien v správaní, prežívaní, postojoch, návykoch dnešnej mladej generácie.
Môže sa niečo tak závažné stať bez toho, aby to niekto v okolí útočníka predpokladal? Oficiálne vyjadrenie školy v Novákoch, podobne ako po útoku 19-ročného Juraja znelo, že útočník sa neprejavoval v škole nijak zvláštne. Okamžite sa potom ale anonymne začali vyjadrovať spolužiaci či učitelia, že to nie je pravda. Prečo školy predstierajú, že u nich neexistujú problémoví žiaci, šikana a podobne?
Ak sa jeden o druhého zaujímame, vieme o tom, čo prežívame, akými radosťami, či starosťami žijeme, mohli by sme niečo také predpokladať.
Takéto udalosti sú šokujúce, desivé a nie sme na to u nás zvyknutí. Mali by sme byť ale vo vyjadreniach na adresu akejkoľvek školy, kde sa tragédia udeje, opatrní. Naozaj väčšina z nás nevie, aký skutočný príbeh sa skrýva za udalosťou a nevieme, do akej miery mohla či nemohla škola niečomu takému zabrániť. Som hlboko presvedčená, že žiaden učiteľ, riaditeľ nepodporuje agresívne správanie detí v škole. Verte, že niečo také, ako sa poslednú dobu udialo či už v Novákoch, Mníšku nad Hnilcom, Bratislave alebo inde, je nočnou morou riaditeľov a učiteľov.
Tomu verím, že ju priamo nepodporujú. Nepopierajú oni sami ale aj takýmito vyjadreniami, že u nich nie je šikana, alebo nemajú problémových žiakov, že treba preventívne viac dbať na prácu s duševným zdravím žiakov a potrebnými zručnosťami? Aj prehliadanie je v tomto prípade podpora negatívneho javu.
Som presvedčená, že školy sa snažia bojovať proti šikane, extrémizmu, snažia sa otvárať aj nové témy, ako napríklad duševné zdravie či duševné poruchy, no aktuálne je to nad ich sily a kapacity. Očakávať, že školy vyriešia všetky bolesti, krivdy, trápenia, či neférovosti spoločnosti, keď na to nemajú vytvorené podmienky, je nereálne.
A nemyslím si, že by školy cielene popierali, že neexistujú problémoví žiaci, šikana. Aktuálne ale pracovať s týmito témami, tak ako sa to od nich očakáva, je jednoducho nad ich sily. Nie sú na to dostatočne vyškolení, sú poddimenzovaní – nie sú učitelia, preto sú učitelia preťažení, v školách chýbajú asistenti, odborní zamestnanci, veľa detí má problémy v správaní, najrozličnejšie poruchy, riaditelia sú zavalení neskutočným kvantom existenčných problémov od kúrenia, nedostatku učiteľov, až po financie. Žiaci majú veľké vedomostné nedostatky, tak sa učitelia snažia dohnať to, čo sa dá, a ak k tomu pridáte neistotu či tlak spoločnosti na nich, tak je to jednoducho nezvládnuteľné v požadovanej kvalite. Žiada a očakáva sa od nich viac, ako aktuálne dokážu a môžu, lebo ich podpora je minimálna.
Kto v takýchto prípadoch častejšie zlyháva, ak sa dieťa prejavuje agresívne – škola či rodičia?
Dieťa sa nerodí do školy, ale do rodiny. Tu primárnu zodpovednosť nesie rodina. Ale zasa hádzať všetko na rodinu je nefér. Častokrát sa rodičia veľmi snažia, no sú zúfalí. Vychovávať dnes deti vôbec nie je ľahké. Aj rodičia majú svoje problémy, mnohí riešia existenčné otázky a potom už ostáva veľmi málo energie na výchovu. Čiže nie je to len o rodičoch. Aj škola dokáže veľmi veľa. Viac ako si pripúšťa. Deti v nej trávia obrovské množstvo času. Častokrát viac ako doma. Učitelia sú mimoriadne dôležité osoby v životoch detí. Plnia obrovské výchovné a vývinové úlohy. Školy sú pre mnohé deti ostrovmi bezpečia a nádeje. Deti k dospelým v školách vzhliadajú. Mnohé od nich aj očakávajú, že im učitelia alebo iní zamestnanci podajú pomocnú ruku. Čakajú, že ak to doma nie je dobré, tak aspoň v škole bude niekto, kto sa bude o nich úprimne zaujímať, ukáže im smer, pochopí ich, prijme, akceptuje a pomôže. Škola je jediné miesto, ktoré dokáže pravidelne, dennodenne a systematicky ovplyvňovať život dieťaťa. Je to miesto, kde dokážete identifikovať mnohé problémy a viete ich v počiatočných fázach zachytiť a efektívne riešiť. No k niečomu takému potrebujete mať dostatok ľudí, vyškolených ľudí, vytvorený priestor a komplexnú podporu.
Častokrát si nevhodné správanie ako prví všimnú spolužiaci. S akými neštandardnými prejavmi jednotlivcov sa môžu deti v škole stretnúť a nemali by ich považovať za banálne? Mali by o tom povedať napríklad triednemu učiteľovi alebo svojmu rodičovi?
Asi tým základným oporným bodom je, že ak ide o správanie, názory, postoje, ktoré ohrozujú človeka samotného alebo iných je dobré, aby do toho vstúpil dospelý. Samozrejme, vždy je potrebné vidieť veci komplexne v súvislostiach. No rozhovor s dospelým, či už triednym učiteľom, školským psychológom, riaditeľom alebo rodičom nikdy nie je na škodu. Dôležité je ale všímať si aj akékoľvek iné výraznejšie zmeny v správaní, prežívaní prípadne v postojoch oproti tomu, na čo sme u človeka zvyknutí. Ak bolo dieťa napríklad väčšinou veselé, spolupracovalo, malo kamarátov a zrazu je utiahnuté, izoluje sa, tak to môže byť signál, že sa niečo deje. Dôležitými signálmi môže byť aj to, že dieťa chodí neskoro do školy, prípadne veľa vymeškáva, pospáva, prípadne je viditeľná veľká únava, je nekoncentrované, významne nepokojné, výbušnejšie, plačlivejšie, rozpráva viac o ubližovaní sebe, iným, má výraznú zmenu v obliekaní, nemá záujem o nič, nikoho, dlhodobo vidieť smutnú náladu, časté sú bolesti brucha, hlavy, ale aj výraznejšia zmena v známkach a prístupe k povinnostiam.
16-ročný Alex plánoval odťať hlavy deviatim žiakom a dvom učiteľom. 19-ročný Juraj chodil do školy pre mimoriadne nadané deti a napriek tomu zastrelil dvoch ľudí. Čo dokáže aj inteligentného mladého človeka priviesť k takýmto ohavným predstavám, prípadne činom? Čo môže byť príčinou?
To je naozaj veľmi ťažké povedať. A nedá sa to paušalizovať. Je to kombinácia viacerých faktorov, kde hrá významnú úlohu psychická pohoda a nepohoda, genetická predispozícia, prostredie – doma, v škole, mimo školy a domova, vzťahy - priateľstvá, lásky, vzťahy s dospelými, podpora, pochopenie, záujem, zručnosti, ako zvládať záťaž a nepohodu (deti sa týmto zručnostiam ešte len učia), vyplnenie voľného času a spôsob jeho trávenia a významnú úlohu zohrávajú technológie a sociálne siete. Okrem iného sme hranicu brutality a násilia posunuli. Odtínanie hláv, brutálne vraždy a ich detailné popísanie sa stali bežnou súčasťou obľúbených filmov či seriálov mladých. Bohužiaľ sme agresivitu a násilie v spoločnosti znormalizovali aj takýmto spôsobom.
Šikanovanie býva jednou z príčin, prečo sa rozhodnú vraždiť práve v škole a nie napríklad na ulici v meste?
Motívom mnohých útokov v školách v zahraničí býva ubližovanie v prostredí školy. Útočník je v konečnom dôsledku obeťou, ktorá dlhodobo musela znášať odmietanie, posmech, izoláciu od rovesníkov, neúspech, podceňovanie, nebol o nich prejavovaný záujem a neboli akceptovaní v prostredí školy. Celá táto skúsenosť ich traumatizuje, nedokážu sa s tým všetkým vyrovnať a aj po rokoch sa vrátia, aby tú celú bolesť vrátili. Ďalšia príčina je aj to, že si deti proste riešia svoje osobné konflikty so spolužiakmi v im známom a spoločnom prostredí, v škole. Preto by sme nemali podceňovať atmosféru v školách a ako učíme deti riešiť konflikty.
Musí to byť naozaj neúnosná miera šikanovania, ak dovedie človeka až k takýmto činom, dokonca aj po rokoch. Lebo jedna vec je o takomto niečom uvažovať a druhá ju zrealizovať. Počas korony sme deti zavreli na neprimerane dlhé obdobie doma. Vzniklo viacero výskumov, že psychické zdravie detí sa zhoršilo a narástla šikana. Môžu byť aj takéto prejavy agresie následkami, ktoré sa teraz dostávajú na povrch?
Z časti určite áno. Deti naozaj stratili sociálne zručnosti, viac sa uzavreli do online sveta, pre mnohé deti je medziľudská komunikácia, fungovanie vo vzťahoch veľmi náročné, sú z toho frustrované. Veľmi ich to vyčerpáva. Majú problém komunikovať, vytvárať a udržiavať dobré a pekné vzťahy. Nevedia, ako na to. Nerozumejú vzťahom. Nevedia zvládať negatívne emócie, volia deštrukčné spôsoby ventilácie emócií. Veľmi výrazne zhrubla a zvulgarizovala sa aj ich vzájomná komunikácia. Je neuveriteľné ako hrubo, urážlivo a vulgárne niekedy komunikujú na sociálnych sieťach. Počas pandémie ale aj po nej sa mnoho detí, dostalo na sociálnych sieťach do skupín, ktoré podporujú nenávisť a netoleranciu. Tam vedia ventilovať svoju frustráciu, nepochopenie, odmietanie, intenzívne emócie, sú v tom podporovaní a veľmi ľahko ovplyvniteľní.
No nie je to len odraz pandémie. Dlhodobo kašleme na výchovu detí a mládeže. Nepodporujeme dôležité mimoškolské aktivity detí tak, ako by sme mali. Priestor, kde môžu deti rozvíjať svoj potenciál, kde sa môžu spoznávať, rozvíjať sociálno-emocionálne zručnosti, zažívať radosť.
Ďalšia vec je, že sme spoločnosť posadnutá výkonom už aj pri deťoch. Neustále ich porovnávame, hodnotíme, neodpúšťame chyby. Zhrubli sme aj my dospelí. Sme arogantní, myslíme si že „lakťami“, drzosťou, aroganciou a sebeckosťou dobehneme svet. Náš slovník je niekedy ako „z tretej cenovej“. Frfleme, nadávame, urážame sa, nemáme trpezlivosť. Miesto toho, aby sme hľadali, čo nás spája, tak neustále upriamujeme pozornosť na to, čo nás rozdeľuje. Na vine nie sú deti, ale my dospelí.
Bývajú vzťahy v rodine zásadne narušené, ak dieťa takto zlyhá? Alebo čo je rozhodujúce, že sa dieťa odkloní na zlú stranu?
Rodina vždy hrá zásadnú úlohu. Vie byť pozitívny, ale aj negatívny faktor vo vývine dieťaťa, v jeho správaní, rozhodovaní, postojoch, prežívaní, duševnej pohode či nepohode, dennodennom živote. No nie je to len o rodine. Tých faktorov, ktoré ovplyvňujú človeka je viacero. Preto hovoríme o bio-psycho-sociálnom modeli zdravia a tzv. ekologickom systéme vývoja človeka. Oba tieto modely hovoria o tom, že ak chceme pochopiť fungovanie a vývoj človeka, to, čo sa s ním deje a prečo sa deje, to, čo sa deje, musíme sa zaujímať o celý komplex faktorov, ktoré ho ovplyvňujú.
Dokáže škola suplovať problémovú rodinu? Ak dieťa nemalo dostatok šťastia prísť do bezpečného a harmonického prostredia, škola by mu mala pomôcť tento hendikep vybalansovať. Pracujú slovenské školy s týmto scenárom? Plnia túto spoločenskú úlohu?
Dieťa sa môže prejavovať v škole úplne inak ako doma či medzi kamarátmi. Škola vie robiť veľa a má zásadnú úlohu v rozvoji dieťaťa, no nevie robiť všetko. Do školy prichádzajú deti už s istými postojmi, hodnotami, skúsenosťami, nastavením. Aby ste vedeli s týmito predispozíciami v škole pracovať, musíte mať veľa zručností, vytvorený na to priestor a mať veľa trpezlivosti. Treba otvorene povedať, že školy sa s týmto veľmi trápia a hľadajú, ako to všetko uchopiť.
Čo sa podľa vás musí v školách zásadne zmeniť?
Tých zmien musí byť viac. Prvým krokom musí byť to, že školstvo, výchova a vzdelávanie sa musia stať prioritou vlád a veľkých, aj regionálnych politikov. Nie deklarovanou niekde na papieri, ale v bežných rozhodnutiach a prístupe k téme. Bez toho sa nikam nepohneme. Mal by sa prijať celospoločenský konsenzus o vzdelávaní, školstve s mnohoročnou záväznosťou. Niečo také nesmie vznikať rýchlo, ľahko, bez odbornej a širšej diskusie, výskumov a hodnoverných dát. Je tiež nesmierne dôležité už konečne vniesť jasné smerovanie, stabilitu, predvídateľnosť a pokoj do celej tejto oblasti.
V rovine škôl samotných je podľa mňa dôležité, aby riaditelia a učitelia vytvárali priestor pre rozvoj všetkých „mäkkých“ zručností. Škola spĺňa veľmi dôležitú sociálno-psychologickú funkciu. Preto by podpora tém, ako napríklad rozvoj sociálno-emocionálnych zručností, rozvoj dobrého charakteru človeka, podpora osobnosti a rozvoja dieťaťa, podpora a rozvoj psychickej odolnosti, podpora a rozvoj duševného zdravia mali mať na škole rovnaké miesto ako klasické predmety. Iba tak vieme vychovávať vyrovnaných, dobrých, rozhľadených ľudí, ktorí pomáhajú tvoriť lepší svet. Na to ale potrebujeme školských ľudí, ktorí sa budú problematike s odbornosťou venovať.
Dlhodobo sa hovorí, že chýbajú školskí psychológovia. Čo to presne v praxi znamená? Koľko škôl má psychológov?
Nie len školskí psychológovia, ale aj asistenti, špeciálni pedagógovia, sociálni pedagógovia, celé podporné tímy. Pre mňa je nepochopiteľné, keď počúvam, že sa na niektorých školách prepúšťajú školskí psychológovia kvôli financiám, administratíve alebo vnútornému nastaveniu v škole. Proste je to nemysliteľné. Čím väčšia škola, tým viac takýchto odborníkov by v škole malo byť. A nielen, že by tam mali byť, ale mali by mať aj priestor na prácu, podporu a musia byť rovnocenní učiteľom. Aktuálne je na základných a stredných školách okolo 620 školských psychológov, pričom škôl máme okolo 3000.
Ako práca školského psychológa vyzerá?
Práca školských psychológov je veľmi komplexná, ale zjednodušene povedané plnia diagnostickú, intervenčnú a prevenčnú funkciu. Poskytujú poradenstvo deťom, rodičom, učiteľom a škole komplexne. Pracujú individuálne, skupinovo. Sú neskutočne dôležitým orgánom v škole. Školský psychológ je odborník na dušu v prostredí školy. Vie počúvať, pochopiť, poradiť, usmerniť. Je to človek s otvoreným srdcom, ušami a náručou.
Ako ich školy nahrádzajú, ak ich nemajú? V čom je nevýhoda, ak nie je psychológ priamo na škole?
Ak v škole školský psychológ nie je, tak školy hľadajú rôzne riešenia. Buď čiastočne plní túto funkciu výchovný poradca alebo do školy prichádza pár krát do týždňa psychológ z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Mať vlastného školského psychológa je ale pre školu obrovská výhoda. Vlastný školský psychológ pozná tlkot srdca školy. Vie reagovať na situácie ad-hoc, lepšie pozná deti, učiteľov, rodičov, vie si vytvoriť lepšie vzťahy, je zapojený do každodenného diania v škole, a preto vie navrhovať adresnejšie riešenia.
Ako možno pracovať s deťmi, aby sa podobné prípady útokov v školách neopakovali? Ako by mala vyzerať prevencia na školách?
Bezpečie by mala byť najdôležitejšia hodnota a priorita školy. Mala byť podstatnejšia ako potreba učiť sa. Ak totiž nemáte naplnenú túto základnú potrebu, nie ste schopní učiť sa, tvoriť a vytvárať si vzťah k poznaniu. V škole by sa mali cítiť všetci bezpečne. Škola by mala mať zadefinované jasné hodnoty, ku ktorým sa hlási a mala by podporovať rozvoj dobrého, rešpektujúceho človeka s pozitívnym vzťahom k poznaniu, človeku, prírode. Takého, ktorý vie zvládať záťaž doby a je prínosom pre seba a spoločnosť. Niečo také sa ale nedá naučiť biflovaním faktov. Pocit bezpečia sa dá iba žiť. Musíte ho cítiť. Nestačí to mať zadeklarované niekde na nástenke. Viete sa mu naučiť iba žitím hodnôt, pravidelnou diskusiou, aktívnym zapájaním žiakov do procesov školy, budovaním blízkych vzťahov.
Školy by mali mať dostatok asistentov, školských psychológov, podporného tímu a mal by sa vytvoriť priestor pre rozvoj tém ako charakter človeka, duševné zdravie a sociálno-emocionálne zručnosti. Všetky tieto témy by mali byť rovnocenné klasickým predmetom a mali by sa hlavne premietnuť do kultúry a atmosféry v škole. Témy ako tolerancia, boj proti extrémizmu, dobrý charakter človeka musíte v konečnom dôsledku cítiť vo svojich srdciach. Je o hodnotách, postojoch, prístupe a niečo také sa nedá nabifliť na jednotku. Preto treba školy formovať zvnútra, venovať im neustálu pozornosť.
Robí sa takáto prevencia vôbec niekde? Má o tom niekto reálny prehľad?
Som presvedčená, že každá jedna škola robí aspoň niečo v oblasti prevencii. Nikto nechce, aby sa takéto tragédie diali. Ale samozrejme, že sa dá robiť viac. Žiadna škola túto tému neodmietne a v rámci možností a kapacít sa bude snažiť s tým niečo robiť. No treba sa aj opýtať kto, kedy a ako by sa jej mal venovať.
Čo sa týka prehľadu. Tak tie sa robia v školstve rôzne. Podstatné je, čo sa tými informáciami deje, ako sa využívajú k zlepšovaniu školstva a ako sa premieňajú do reality. Pozrime si len na pár chronicky známych faktov. Do výberových konaní na riaditeľa škôl sa hlási veľmi málo ľudí. Byť riaditeľom školy je v dnešných časoch veľmi náročné. Pedagógov máme stále menej a menej. Je až alarmujúci nedostatok pedagógov. A čo sa robí s tým, aby sa to zmenilo? Teda, či má niekto reálny prehľad o prevencii v školách je bohužiaľ vedľajšie. Myslím si, že sa aj robí, ale tam to končí.
