Duševné zdravie matiek by nemalo byť tabu. Cesta rodičovstva môže byť rôzne kľukatá. Tehotenstvo, pôrod a výchova dieťaťa je náročná úloha a vykresľovať ju len v superlatívoch môže byť zradné. S Katarínou Žilák, zakladateľkou projektu Vysmiata Duša Mamky, ktorý sa venuje téme duševného zdravia žien po pôrode, sme sa rozprávali o skutočných emóciách a prežívaní matiek, ktoré tvoria realitu rodičovstva.
V rozhovore sa dočítate aj to:
- prečo môže byť duševné zdravie matiek po pôrode ohrozené,
- aké nečakané pocity môžu čerstvé mamy zažívať,
- aké dopady má zhoršené duševné zdravie mám na deti a na ne samotné,
- ako im môžeme byť v náročnom období oporou.
Príbehy príchodu detí na svet sú zväčša matkami opisované ako rozprávkové stretnutia dokonalej lásky už v pôrodnej sále. Nie všetky mamy to tak ale prežívajú. Ako vyzerajú emócie čerstvých mamičiek, s ktorými sa zväčša okoliu nechvália?
Neraz sú ženy prekvapené a zneistené z toho, že tá očakávaná láska na prvý pohľad neprichádza. Držia v náručí dieťa, na ktoré sa veľmi tešili a necítia to, čo si predstavovali, že cítiť budú. Je to však úplne prirodzený stav. Ide o vzťah a ten si potrebujeme budovať. Časté tiež bývajú u žien aj pocity bezradnosti a veľkej neistoty. Najmä pri prvom dieťati nevedia, čo robiť s dieťaťom, ako ho chytiť. Obrovskú únavu z veľkej zmeny neprekryje často ani to, že sa stretli so svojím dlho očakávaným dieťaťom. Bežné sú aj problémy s dojčením, ktoré dokážu ženy veľmi zneistiť. Nabaľuje sa na seba viacero vecí a ženy sa zrazu nemajú o čo oprieť. Môžu sa cítiť ako mamy, ktoré nie sú kompetentné. Musím však zdôrazniť, že všetky tie kompetencie v role mamy sa učíme a nie je to niečo, čo je hneď úplne prirodzené. Chce to čas.
Sú časté aj pocity sklamania, že to malo byť všetko iné?
Žena môže byť sklamaná, že vôbec niečo také prežíva. Sklamanie zo samej seba. Čím väčšie máme očakávania od seba, tým väčšie môže byť potom naše sklamanie.
Zažili ste niečo podobné vo svojom živote?
Môj začiatok materstva bol veľmi kontrastný. Nakopilo sa tam veľa stresu naraz. Popri radosti som vnímala aj nesmiernu úzkosť a pochybnosti o sebe počas prvých mesiacov. Prišli sme z pôrodnice práve v čase, keď začal prvý lockdown a ako nová rodina sme boli konfrontovaní s obrovskou izoláciou a neistotou. Veľmi mi chýbalo stretávanie sa s inými mamičkami a odkukávanie od nich. Nemala som veľa skúseností s deťmi. V tom období mi bolo veľmi ťažko, hoci som vedela, že môže niečo takéto prísť, intenzita ma naozaj zaskočila. Zostali sme síce s dcérkou doma obaja rodičia, ale boli sme dvaja veľmi neistí ľudia, prvorodičia. V jednom momente sme potrebovali pomoc s rozbehom dojčenia. Keď sme našli laktačnú poradkyňu, ktorá aj napriek obmedzeniam bola ochotná k nám prísť, zažili sme naozaj také tie čriepky ľudskosti, keď je všetko tmavé a vy zrazu vidíte svetielko nádeje, že niekto je ochotný vám pomôcť, zachrániť vás. Obdobie covidu nám prinieslo do života množstvo strachu. Báli sme sa, lebo sme nevedeli, ako ochrániť seba a nieto ešte dieťa. Viem, že pre mňa bolo bariérou pred vyhľadaním psychoterapie hneď v úvode materstva práve strach z toho, že by som mohla nakaziť seba a potom aj malú dcérku. Podobne to prežívali aj iné maminy, izolácia bola pre ne rovnako veľmi ťažká. Aj preto mi príde zmysluplné viesť nejaký komunitný život a ponúkať komunitnú podporu ženám aj v online priestore. Toto obdobie nám ukázalo, že už sa nemôžeme fokusovať len na offline svet.
Dnes sa už väčšina žien pripravuje na pôrod dostatočne vopred – sledovaním všetkých možných informácií, cvičením. Dá sa na niečo takéto pripraviť, že sa môžete príchodom dieťaťa topiť v mori temných pocitov?
Na predpôrodných kurzoch je zvyčajne táto téma veľmi okrajovo spomenutá, ak vôbec. V spoločnosti sme stále upriamení hlavne na samotný moment pôrodu. Čo však môžeme robiť je, že budeme zreálňovať obraz materstva a najmä jeho prvých dní, týždňov či mesiacov. Keď sa budeme pozerať na rolu mamy ako na rolu ženy, ktorá je stále človekom so svojimi potrebami, pocitmi, emóciami, ľahšie vytvoríme priestor, kde ženy budú naozaj autenticky hovoriť o tom, ako majú. A teda v role mamy sa môžeme mať naozaj rôznorodo. Keď prestaneme nálepkovať emócie nálepkami dobré a zlé, aj to určite môže pomôcť.
Dá sa to nejak zmeniť?
My ako mamy môžeme zmeniť spôsob, ako budeme hovoriť o tom, ako sme prežívali začiatok materstva. Bez výčitiek a s prijatím toho, že naozaj aj ako mama sa žena môže cítiť rôzne a je to úplne ľudské. Že okrem radosti pociťuje napr. aj smútok či hnev. Vo vzťahu k blízkej žene po pôrode je určite dôležité zaujímať sa, ale tak naozaj, úprimne. Veľký potenciál v téme vidíme aj v spolupráci s pediatrami, ktorí sú v rámci prvého roka po pôrode naozaj najčastejšie v kontakte so ženami. Rovnako gynekológovia a pôrodníci sú v téme veľmi dôležití. Aj preto s nimi postupne nadväzujeme vzťahy, aby o nás vedeli a mohli o nás povedať ženám.
Zažívajú ženy ťaživé úzkostné pocity len bezprostredne po pôrode, alebo sa môžu objaviť aj neskôr?
Popôrodná depresia alebo úzkostné prejavy sa môžu vyskytnúť aj neskôr v priebehu prvého roka po pôrode. Žena však môže zažiť depresívne prejavy kedykoľvek po prvom roku materstva, vtedy však už nehovoríme o popôrodnej depresii. Preto treba byť k sebe všímavý a ak začínajú byť naše dni tmavšie, chýbajú v nich svetlé momenty, radosť, tak treba spozornieť. Minimálne začať rozmýšľať nad tým, ako sa naozaj mám.
Fyzická bolesť sa postupne po šestonedelí vytráca. Psychická ale môže trvať rôzne dlhý čas. Ako dlho to zväčša býva, kým sa ženám stav zlepší?
Je to veľmi individuálne. Ak sa bavíme o ideálnom scenári, že žena vyhľadá odbornú terapeutickú pomoc, môže to byť otázka týždňov či mesiacov. Ak ženin stav na začiatku vyžaduje medikamentóznu liečbu, tak tam je potrebné byť trpezlivá a počkať, kým lieky zaberú. Niekedy nemusia sadnúť hneď prvé a treba ich vymeniť. Aj v príbehoch žien na našom webe vidieť, že zlepšenie toho, ako sa žena cíti, je veľmi individuálne.
Zmení ženy táto negatívna realita, tieto ich nečakané pocity pohľad na život a svet natrvalo?
Ľudí ako takých môžu takéto náročné obdobia zmeniť. Veľakrát sa stretávame s tým, že ženy, ktoré si prešli záťažovým začiatkom, sú ním aj pozitívne ovplyvnené. Sú napríklad vnímavejšie voči sebe, vedia identifikovať, kedy už samy nevládzu, kedy sa zhoršuje ich duševný stav, kedy potrebujú načerpať novú energiu. Keď človek aktívne rieši témy svojho duševného zdravia, tak si v tých ťažších obdobiach dokáže viac rozumieť a rýchlejšie vyhľadať pomoc, ak je potrebná.
Niektorí ľudia nedokážu pochopiť, ako človek môže nemilovať malé bezbranné stvorenie, ktoré je na vás plne odkázané a nebyť zaň vďačný. Ako by ste im tento stav vysvetlili?
Nemusíme vždy rozumieť druhému, čo prežíva. Nemusíme si prejsť jeho cestu, zažiť rovnaké pocity a aj napriek tomu môžeme byť otvorení tomu, že on to môže mať inak ako my. Neraz môže mať okolie k žene výčitku, ak neprežíva nekonečné šťastie v prvých minútach, týždňoch, mesiacoch. Ak chceme byť ale takejto žene nablízku a byť jej oporou, tak by sme sa my sami mali zbaviť predstáv, ako by to malo byť. Čím budeme otvorenejší, že to môže byť aj inak, tým môžeme byť väčšou oporou pre druhú stranu.
Čo ak ale bez pochopenia nevedia byť oporou?
Ak sa žena stretáva s niekým, kto nedokáže pochopiť jej prežívanie, mala by vedieť, že je úplne v poriadku aj to, že ten druhý ju nechápe. Je to jeho prístup, presvedčenie, ale nemala by sa nechať odradiť od toho, aby hovorila o tom, ako sa má. Verím, že bez podpory blízkeho okolia to vie byť náročné. Prvotnú oporu však vie nájsť aj u kamarátok, lekárov, psychológov či na internete, napríklad aj prostredníctvom nášho projektu. Často sa stáva, že práve ľudia, od ktorých pomoc v krízovej situácii nečakáte, bývajú najväčšou podporou.
Dokážu si tieto mamy neskôr nájsť emocionálnu cestu k dieťaťu? Prejavovať lásku a byť „dostupné“ pre dieťa aspoň neskôr?
Na začiatku môže byť desivé, že nepociťujete tú najväčšiu lásku k dieťaťu a môže to viesť až k strachu, že to tak bude po zvyšok života. Ale nie je to pravda. Celý zvyšok života máte na to, aby ste na tom vzťahu pracovali. Aby mama mala kapacitu budovať si vzťah k dieťaťu, musí mať však kapacitu najprv na seba. Ak ju nemá, je prirodzené, že nedokáže pristupovať k dieťaťu s takou láskou a empatiou, akú si predstavuje.
Často sú prejavom popôrodnej depresie aj myšlienky, že s inou mamou by bolo môjmu dieťaťu lepšie, bezo mňa by mu bolo lepšie a podobne. Keď sa ale na to pozrieme z nadhľadu, tak aj takejto mame ide o dieťa, chce pre neho dobro, len nie je v jej silách ísť tým očakávaným hrejivým prístupom. Keď sa ženy zastabilizujú a je im lepšie, vedia pristúpiť k dieťaťu a reagovať na jeho potreby. Najprv ale musia dostať priestor postarať sa samy o seba, zachrániť seba, aby mohli byť dostupné pre dieťa. Môže sa zdať, že ak bol úvod materstva kostrbatý, že emocionálny život dieťaťa je nenávratne ohrozený, ale nie je to tak.
Prečo k tomuto „negatívnemu programu“ v mozgu vôbec dochádza? Čo býva spúšťačom úzkosti alebo depresie u mám?
Tých faktorov je veľmi veľa. Obdobie tehotenstva, pôrodu a popôrodného obdobia je spojené s veľkými hormonálnymi výkyvmi, je preto prirodzené, že majú vplyv na to, ako sa cítime. No nie je to jediný faktor a nemôžeme naň všetko hodiť. Do prežívania vstupuje aj samotná zmena, resp. všetko, čo prináša - nedostatok spánku, zmena bežného denného režimu, sociálna izolácia, neraz nedostatočná výživa ženy, ale aj jej vnímanie očakávaní od samej seba, očakávania okolia, ktorým čelí. Nemenej dôležité sú aj faktory ako partnerský vzťah, finančná situácia v rodine. Veľký vplyv na to, ako sa žena po pôrode má, má aj jej pôrodný zážitok a zotavovanie po ňom.
Aký silný faktor je v tom dojčenie a problémy s ním?
Práve dojčenie je jedna z aktivít, ktorá je akosi prirodzene asociovaná s materskou rolou. Neraz je však prvý naozajstný kontakt s dojčením konfrontáciou, že možno to nejde až tak ľahko a prirodzene, ako si žena predstavovala. Vtedy neraz ženy začínajú pociťovať prvé pochybnosti o sebe ako mame. V tomto bode je veľmi dôležité mať okolo seba podporu zo strany personálu pôrodníc, laktačných poradkýň, dúl či žien, ktoré v tomto období vedia ženu podporiť nielen emocionálne ale aj prakticky v téme dojčenia.
Je tu však mnoho žien, ktoré z akéhokoľvek dôvodu nedojčia, či dojčili menej ako pôvodne plánovali. Aj naše predstavy o dojčení, ktoré sa nenaplnia, môžu byť stresorom, ktorý nepridáva na duševnej pohode.
Neexistuje jedna univerzálna pravda. Z príbehov žien však môžem povedať, že ani dojčenie nemusí byť čiernobiele a keď žena v ňom nájde naozaj tú svoju cestu, dokáže sa jej veľmi uľaviť.
Rovnako by som chcela povzbudiť všetky ženy k väčšej láskavosti voči sebe navzájom. Nech to, či žena dojčí, alebo má v taške fľašku s mliekom nie je dôvodom na vzájomné pohŕdavé pohľady a odsudzovanie. Každá mama to robí najlepšie, ako vie.
Neutíchajúci plač dieťaťa dokáže byť skutočne trýznivý. Sú deti depresívnych mám plačlivejšie? Alebo to býva naopak, že plačlivejšie deti spúšťajú tieto negatívne stavy u mám?
Plač dieťaťa je jeho prirodzený prejav, ktorým nám komunikuje, že niečo potrebuje. Či ide o niečo praktické, napríklad že potrebuje jesť, prebaliť, či spinkať alebo o niečo ľudské, potrebuje privinúť, cítiť tlkot srdca mamy a podobne. V prípade, že žena aktuálne zažíva duševné ťažkosti, ktoré jej neumožňujú adekvátne reagovať na potreby dieťaťa, je veľmi dôležité, aby tam bol niekto ďalší, kto dokáže reagovať na to, čo dieťa potrebuje.
Evolučne je plač dieťaťa nastavený pre rodičov tak, aby ich vyburcoval k reakcii a tým zabezpečil prežitie pre dieťa. Na to, aby človek vedel primerane reagovať preto potrebuje mať vlastnú kapacitu. V tejto téme by som sa ale nezameriavala na hľadanie vinníka, ale na riešenie a tým je vytvoriť priestor na to, aby žena mohla hľadať cesty k svojmu duševnému zdraviu.
Stáva sa, že ženy ťažia aj zmeny v partnerskom vzťahu po pôrode?
Príchod detí atakuje samozrejme aj partnerský vzťah, s čím možno partneri nie vždy počítajú. Môžete mať akokoľvek vyrovnaný partnerský vzťah, zrazu vám dieťa a starostlivosť oň vezme neraz všetok spoločný čas. Nemáte kapacitu na spoločné aktivity. Možno niekto neskôr príde povarovať dieťa, ale na začiatku je na to mama dlho sama. A ďalšia vec je, že mnohé mladé rodiny dnes žijú ďaleko od domova a nemajú príležitosť využiť pomoc starých rodičov.
Kedysi bolo úplne prirodzené zapojiť celý svoj najbližší okruh ľudí do prvých týždňov po pôrode. To neznamenalo, že sa všetci ostatní starali o dieťa, ale starali sa aj o mamu, aby mala navarené výživné teplé jedlo a nemusela jesť suchý rožok s maslom, aby mala priestor si aj oddýchnuť. V niektorých kultúrach žena v šestonedelí stále dostáva rôzne masáže, kúry, z ktorých čerpá nielen telo, ale aj duša. Prerod zo ženy do mamy je naozaj veľká vec. A to nehovorím len o prvom pôrode, ale vždy keď príde ďalšie dieťa na svet a vstupuje už do zabehnutej rodiny, žena môže mať rôznorodé pocity. Výhody komunitného života tu boli a je výzvou, ako si ich znova prinavrátiť.
Baby blues vraj trpí 70 až 80 percent mamičiek. Aký je rozdiel medzi baby blues a depresiou?
Baby blues sa objavuje v prvých dňoch, resp. týždňoch po pôrode a je to naozaj prirodzený stav, ktorý sám pominie. Najväčší rozdiel je v tom, že počas baby blues, kedy cítite, že ste viac plačlivá, unavená, iritabilná, tak počas týchto dní zažívate aj pozitívne momenty a tešíte sa, že ste sa stali mamou. Spozornieť treba, ak tieto dni prestávajú obsahovať svetlé momenty. Rozmýšľate nad tým, či to bolo celé dobrý nápad, chýba vám radosť, stávate sa apatická. Začnete používať vety typu: „Tomu dieťaťu by bolo bezo mňa lepšie. Moje dieťa potrebuje inú mamu.“
Stále sme však ľudia a môžeme mať dni, kedy sa necítime dobre, ale ak je tých dní veľa, treba spozornieť. V tomto období ide aj o čas a môže to mať relatívne rýchly spád. Dôležitá je tu všímavosť voči samej sebe aj všímavosť okolia voči žene.
To je ale neprirodzené, keď vám do náručia vložia malé dieťa. Prioritou sa stane automaticky ono.
Áno, dieťa sa prirodzene stane naozaj stredobodom dňa, ale je dôležité si uvedomovať, že aj na mame záleží. Napríklad keď dieťa spí, tak sa žena môže pýtať sama seba, ako sa dnes má, čo prežíva. Čím vedomejšie pristupujeme k tomu, že sa môžeme mať aj zle, tak o to skôr môžeme vyhľadať pomoc a nemusíme sa prepadnúť do ťažkých stavov. Výskumy napríklad ukazujú, že práve metóda všímavosti (mindfulness) vie prispieť k väčšej spokojnosti v živote.
Pomohlo by ženám, ak by sa ich to pýtali aj partneri?
Záujem partnera a okolia je veľmi dôležitý. Aj preto má zmysel, ak sa počas predpôrodnej prípravy muži dozvedia, že niečo také, ako je baby blues, môže nastať a žena po pôrode nebude len vysmiata, ale môže byť aj plačlivá. Môžu tam zaznieť aj informácie, ako sa postarať o ženu po pôrode, ako ju podporiť. Nie je podporné, ak muž príde za ženou bez pochopenia, zdieľania a povie jej, že ty máš problém, ideme k psychológovi/psychiatrovi. Je dôležité k žene pristupovať s rešpektom a citlivo: „Vidím, že ti nie je najlepšie a chcel by som ti pomôcť. Poďme porozmýšľať nad tým, ako to vieme urobiť.“
Partneri sa v príbehoch žien ukazujú ako jedni z kľúčových elementov, ktorí vedia mať veľký vplyv na to, aby mal ich príbeh šťastný koniec. Potrebujeme viac o tejto téme hovoriť aj medzi mužmi. Muži, ktorí si touto skúsenosťou prešli, môžu byť veľkou inšpiráciou pre ostatných oteckov, ktorých niečo takéto zaskočí.
Mávajú ženy, u ktorých sa spustia tieto negatívne stavy, problémy s duševným zdravím aj pred pôrodom?
Často, keď sa žena pozerá spätne na celý svoj príbeh pred pôrodom, tak dokáže nájsť malé náznaky toho, že sa niečo dialo už aj skôr. Popôrodná depresia, ani úzkosť nezačína zo dňa na deň. Je to plíživejšie. Treba si všímať prejavy napríklad, že si žena nevie oddýchnuť, hoci má na to priestor, aby sa vyspala. Alebo aj keď zaspí, tak je stále unavená. To môžu byť prvé príznaky, že treba spozornieť. Nemusí ísť hneď o prejavy depresie, no je dobré sa zamyslieť, či sa niečo v živote ženy nedeje, o čom by bolo dobré hovoriť (blízki, profesionáli a pod.). Sú výskumy, ktoré hovoria, že už počas tehotenstva sa mohla u žien objaviť zvýšená miera úzkostlivosti, ktorá zasahovala do tehotenstva. Ak sa na to nabalia ďalšie faktory, tak môže prísť k tomu, že sa objaví popôrodná depresia alebo úzkosť.
Predchádzajúca skúsenosť s duševnými problémami pred tehotenstvom však len mierne zvyšuje pravdepodobnosť prejavenia popôrodných duševných ťažkostí. Práve dôsledná príprava počas tehotenstva vie ženu pripraviť na toto obdobie a prispieť k tomu, aby sa pôvodné problémy neprejavili.
Čo sa môže stať, ak nevyhľadajú odbornú pomoc včas a okolie ich stav zľahčuje?
Najtragickejšie je, že si žena siahne na život. Prípadne sa tento stav môže rozvinúť do chronických ťažkostí. Ak napríklad neriešite úzkostnú poruchu, môže sa rozvinúť do generalizovanej úzkostnej poruchy, kedy sa v úzkostnom stave nachádzate celý deň. V takom prípade máte extrémny problém fungovať. Zúskostní vás každá maličkosť, napríklad aj to, že keď sa ráno zobudíte, tak záves je trochu inak, ako by mal byť. Čím skôr si všimnete, že sa vám nežije dobre a začnete to riešiť s odbornou pomocou, tým skôr viete svoj problém vyriešiť. Pravdou je, že nežijeme v ideálnom svete. Niekto si nemôže dovoliť platiť pravidelne odbornú psychologickú pomoc, inde majú dlhé čakacie doby. Ak sa žena potrebuje o niekoho oprieť hneď v tomto momente a nenachádza takúto pomoc vo svojom okolí, tak stále sú tu krízové linky pomoci, a samozrejme môže napísať aj nám. Vždy existuje pomoc. Vieme však, že v akútnej fáze duševnej ťažoby nemusí byť ľahké zorientovať sa vo všetkých možnostiach, preto našom webe akumulujeme všetky dostupné možnosti pomoci.
Povedali ste, čo sa môže stať hlavne mame, ak nevyhľadá pomoc včas. Aký to ale môže mať dopad na dieťa, ak sa mame nedostane potrebná pomoc?
V najhorších scenároch môže byť ohrozené na živote aj dieťa. Mama si v najťažších fázach môže predstavovať, že znesie zo sveta seba aj dieťa, a bude to pre nich vykúpením. Ak nehovoríme o najťažších stavoch, tak duševná nepohoda sa prirodzene premieta aj do vzťahu mama-dieťa. Čím viac je mama psychicky v pohode, stabilná, tak o to jednoduchšie sa jej buduje vzťah s dieťaťom.
Ako je možné pocity úzkosti či depresie v takomto prípade zlepšiť. Aké možnosti liečby poznáme?
Najdôležitejšie je nemlčať o svojom prežívaní a povedať o ňom svojmu okoliu, resp. ľuďom, ktorým žena dôveruje. Zvyčajne v tom prvom momente sa žene veľmi uľaví, že už na tú ťažobu nie je sama. Podporné okolie je veľmi dôležité v ďalších krokoch ako je vyhľadanie psychoterapeuta, prípadne psychiatra. Môže panovať akýsi predsudok voči vyhľadaniu pomoci u týchto odborníkov, no chcela by som ženy posmeliť, aby túto možnosť využili. Vyhľadať psychoterapeuta či psychiatra je prejav veľkej sily a odhodlania žiť jedného dňa opäť spokojnejší život. Ak si to situácia vyžaduje a je potrebné nasadiť na krátkodobé užívanie lieky, vtedy spadá žena do starostlivosti psychiatra. To je asi ten najvýraznejší rozdiel medzi týmito odborníkmi, ktorý potrebujú ženy poznať.
Ako dokážu v tomto stave ženám pomôcť partneri? Tí môžu prežívať podobne úzkostné stavy, že na ich pleciach zostalo všetko, vidia ženu, ktorá materstvo nezvláda a možno sa musia ešte aj postarať o dieťa.
Partner dokáže určite v tomto stave žene pomôcť tak, že sa prirodzene sa zapojí do starostlivosti o svoje dieťa v rámci možností a bude sa zaujímať a aktívne pýtať, ako sa žena má, čo prežíva. A nielen sa pýtať, ale aj vnímavo počká na odpoveď. Dokáže na ňu reagovať ľudsky, prijímajúco a nie to zľahčovať. A už vôbec neporovnávať to, čo žena prežíva, s nejakou inou ženou. Možno žena príde s tým, že je veľmi vyčerpaná, nespokojná, že jej chýba minulý život. Ak na to partner reaguje v štýle, že o čom to rozpráva, veď má zdravé dieťa, chcela ho a nech sa rýchlo spamätá, tak to nie je podporná reakcia, ktorá jej môže v danom stave pomôcť. Práve naopak.
Je prirodzené, že aj pre muža je vstup do roly otca veľkou výzvou a je konfrontovaný so spánkovým deficitom a mnohými ďalšími vecami, ktoré prináša dieťa do života. Síce v o čosi menšej miere ako u ženy, ale aj pre neho je to veľká životná zmena. Aj on môže hovoriť o sebe, že sa cíti zle, že má pochybnosti, ak to tak cíti. Môže o tom hovoriť s mužmi zo svojho okolia. Ak je to nad jeho sily, môže poprosiť o nejakú formu pomoci blízkych. U mužov sa popôrodná depresia prejavuje inak, preto ju hneď nemusíme spozorovať. A platí, že aby bol muž žene oporou, musí mať na to tiež kapacitu.
Pomáhajú depresívnym mamám príbehy žien, ktoré prežili niečo podobné? Je zdieľanie aj negatívnych skúseností vo verejnom priestore dôležité?
Povedala by som, že čím menej tam budeme dávať nálepku negatívne, tak o to ľahšie budú ženy hovoriť o tom, čo prežívajú. Lebo život je naozaj rôznorodý. Neraz pri tých najhlbších pocitoch viny, hanby, zlyhania sa ženy cítia samy a majú veľkú pochybnosť o tom, či má takto vyzerať materstvo. Vnímajú samy seba ako jediné najhoršie mamy na svete, ktoré to takto cítia a nevedia sa postarať o dieťa. Keď ale vidia, že začiatky materstva sú aj u iných žien rôzne, môže to byť pre ne povzbudením, že v tom nie sú samy. Že nakoniec možno toto je tá naozajstná realita, o ktorej až tak v spoločnosti nehovoríme. Príbehy môžu byť tiež inšpiráciou, ako sa dajú takéto problémy riešiť. Keď sa dozviete, že viaceré ženy vyhľadali terapeuta, môže to byť aj pre vás posmelením. Dôležitým zistením môže byť aj to, že ten náročný začiatok materstva vás nedefinuje po zvyšok života, dokonca ani váš vzťah s dieťaťom. Je dobré nehodnotiť, či je môj príbeh dobrý alebo zlý, ľahký či ťažký a prijať, že môžem milovať svoje dieťa a zároveň môžem mať niekedy aj hlboké pocity smútku, hnevu a podobne.
Ako reagovať, ak sa nám zverí mamička s pocitmi úzkosti či depresie, aby sme jej stav nezhoršili, ale naopak jej uľavili?
Na to, aby ste vedeli byť pre niekoho oporou, nemusíte prežiť jeho život. Úprimne sa zaujímajte o toho človeka. Ženy potrebujú hlavne na začiatku materstva vypočuť. Stačí, keď budete pri nej a poviete jej, že keď bude čokoľvek potrebovať, že ste tam pre ňu, nesúďte ju, chápte, že to môže mať ťažké, hoci ste to tak neprežívali. Môžete jej povedať aj o našom projekte Vysmiata duša mamky, kde môže nájsť dôležité informácie a kontakty na odborníkov. Môžete jej byť oporou aj pri samotnom vyhľadaní odbornej pomoci. Vy ako blízki priatelia, partneri, rodina viete byť pre ženu nesmierne cennou oporou, no sú momenty, kedy je potrebné vytvoriť priestor aj pre psychoterapeutov či ďalších odborníkov.
Mgr. Katarína Žilák
Vyštudovala psychológiu na UK v Bratislave. V pracovnom živote pôsobila v rôznych organizáciách v neziskovom sektore, kde sa venovala najmä témam dobrovoľníctva, fundraisingu a projektovému menežmentu. Niekoľko rokov pôsobila v online poradni pre mladých ľudí. Vlastný zážitok z kontrastného začiatku materstva ju motivoval k prepojeniu tejto skúsenosti s akademickým vzdelaním a pracovnými skúsenosťami, a tak založila neziskový projekt Vysmiata Duša Mamky, ktorý sa venuje témam duševného zdravia žien po pôrode. Viac informácií o projekte nájdete na www.vydumamky.sk a sociálnych sieťach Facebook a Instagram.
