Deti nás občas sklamú. Robia chyby, neposlúchajú alebo jednoducho zlyhajú v naplnení našich predstáv. Ako sa vyrovnať s týmito sklamaniami? Môžete byť úprimní a povedať, ako sa cítite: „Som z teba sklamaný!“. No vedci, ktorí sa zoberali týmto fenoménom detailne, tvrdia, že toto nie je najlepší prístup.
Problém vidia v tom, že takúto kritiku si môžu deti vysvetľovať ako naše súdenie ich daných limitovaných (vrodených) možností. Keď dieťa počuje vyhlásenia ako „si tak lenivý/á“ alebo „som z teba sklamaný/á“, môže z toho vyvodiť niečo úplne iné, ako bolo cieľom rodiča, napr. že je skutočne menejcenné. Niektorí ľudia sú dobrí, no ono nie je jedným z nich. Takže sa cíti beznádejne a nemá žiadnu snahu pokúšať sa učiť zo svojich chýb a zlepšovať sa.
Vedci tvrdia, že odvolávať sa v takýchto prípadoch na správanie, je omnoho lepšie. Namiesto „ty si taký lenivý“ povedzme „správaš sa tak lenivo.“
A najlepší spôsob, ako sa dostať k výsledkom? Zmene správania? Ako podporiť deti robiť veci lepšie? Neobvyklý experiment navrhuje odpoveď: môžete motivovať naše deti požiadavkou vymyslieť vlastné riešenia.
„Mohol by si vymyslieť lepší spôsob, ako to urobiť?“ V niektorých situáciách to môžu byť naozaj čarovné slová.
Testovanie vplyvu kritiky v škôlkach
Melissa Kaminsová a Carol Dwecková (1999) prezentovali 67 učiteľom v škôlkach niekoľko pripravených scenárov. Každý scenár obsahoval príbeh o zlyhaní a následnej spätnej väzbe od učiteľa, kde bol poslucháč v hlavnej roli.
Tu je príklad:
Jedného dňa sa hráš s legom. Pani učiteľka, slečna Billingtonová, príde a hovorí: „Postavil by si mi prekrásny domček z tohto lega?“ Ty odpovieš: „Dobre, slečna Billingotnová.“ Takže sa naozaj veľmi snažíš a skúšaš postaviť dobrý domček pre pani učiteľku. Spojíš kúsky lega, aby si dostal štyri steny a potom pridáš strechu. Naozaj chceš urobiť dobrý dom, ale pozrieš sa na to, čo si postavil a hovoríš si: „Och, zabudol som na okná.“ Ale keďže aj tak chceš dať domček pani učiteľke, povieš: „Slečna Billingtonová, urobil som pre vás dom!“ Učiteľka sa pozrie na tvoj výtvor a hovorí: „Ten dom nemá okná.“
Príbeh končí jednou zo štyroch verzií
Príbeh končil pri experimente rôznymi spôsobmi.
V kontrolnej skupine nedošlo k ďalšej akcii. Učiteľ upozornil na chýbajúce okná bez ďalšieho komentára.
V skupine s podmienkou osobnej kritiky príbeh končí sklamaním učiteľky. Po kritike to uzavrela slovami „som z teba sklamaná“.
V situácii kritiky výsledku sa učiteľka zameriavala na výsledok, nie na dieťa – „toto nie je správna cesta, ako to urobiť“.
V podmienke kritiky procesu učiteľ jednoducho zaznamenal chyby a potom vyzval dieťa aby premýšľalo o možných alternatívach – „možno by si mohol porozmýšľať o inom spôsobe, ako to urobiť“.
Keď príbeh skočil boli deťom položené otázky ako:
- Aké máš z tohto príbehu pocity?
- Cítiš sa vďaka tomuto príbehu ako dobré alebo zlé dievča?
- Cítiš po tomto príbehu ako bystrý alebo hlúpy?
Deti boli taktiež testované na ich vytrvalosť. Vedúci rozhovorov ich požiadali, aby vymysleli ich vlastnú časť scenára. Čo by dieťa v príbehu urobilo potom? A pýtali sa detí: "Chcel by si stavať domček z lega odznovu alebo radšej ísť robiť niečo iné?"
Podľa toho, ako deti odpovedali na otázky, výsledky boli jasné.
Deti, ktoré dostali osobnú kritiku („som z teba sklamaná“), si skôr mysleli, že nie sú dobré v zručnosti, ktorá sa spomínala v scenári. Mali zo seba zlé pocity a bolo u nich pravdepodobnejšie, že sa vzdajú bez pokusu o nápravu problému.
Kritika zameraná na výsledok („toto nie je správny spôsob ako to robiť“) i na proces („možno by si mohol vymyslieť iný spôsob“) boli obe spojené s väčšou vytrvalosťou detí.
Deti, ktoré dostali k procesu komentár, boli najoptimistickejšie, čo sa týka ich schopností.
Mali by sme byť opatrní pri kritike svojich detí. Kritika je dôležitá, ale ešte dôležitejšie je, podávať ju správnym spôsobom. Poníženie môže viesť k zlosti (Tangney a kol., 1992) a spáliť všetko, čo sme chceli u detí zmeniť. Práca Kaminsovej a Dweckovej upozorňuje, že osobná kritika môže viesť deti k pocitom bezmocnosti a chápaniu situácie ako dôsledku, že ich schopnosti sú jednoducho dané. „Som jednoducho zlá osoba. Nemôžem s tým nič urobiť.“ Naopak, požiadanie detí vymyslieť iné riešenie a napraviť škodu, je omnoho konštruktívnejšie.
Zdroj: parentingscience.com
