O strese máme kopec informácií, ako veľmi je škodlivý, aké hrozné ujmy a choroby spôsobuje, či ako proti nemu účinne bojovať. Aj vďaka tomu sa mnohí z nás stresujeme a snažíme sa znepokojujúcim situáciám v našom živote radšej vyhýbať. Rovnaký postup aplikujeme častokrát aj na naše ratolesti. Ruku na srdce tí z nás – rodičov, ktorí sa snažíme svoje deti ochrániť tak, že sa snažíme počet stresujúcich situácií v ich živote spočiatku úplne minimalizovať, lebo „krutý život si ich ešte počká“. A čo tak dobré rady typu „Upokoj sa!“, „Neboj sa, veď o nič nejde!“? Tiež ich deťom čas od času ponúkate s dobrým úmyslom? Tieto dva klasické prístupy často zlyhávajú, a vy môžete svoje deti naučiť vysporiadať sa so stresom lepšie.
Nebráňte deťom stres zažiť
Potenciálnych stresorov je v našich životoch, ako aj v životoch našich detí, naozaj požehnane. Stres na ne číha už v útlom veku na každom kroku – či už v podobe odpovede pred tabuľou na hodine matematiky, nepodarenej strely na bránu, alebo škodoradostného publika na školskej besiedke. A keďže sa takýmto situáciám večne vyhýbať nedá, je naozaj nešťastné, ak deti pred stresom v útlom veku intenzívne chránime. Prečo?
Prvý dôvod je zrejmý – prax robí majstra. Pokiaľ chceme, aby si raz v dospelosti vedeli naše deti poradiť so stresujúcimi situáciami aj bez našej ochrannej ruky, musíme ich podporovať v tom, aby si budovali kapacity na samostatné zvládanie stresových situácií už od útleho veku. Určitá dávka nepohody alebo stresu je nevyhnutnou súčasťou rozvoja. Napríklad chodiť sa deti učia v postupnom, a nie vždy pohodlnom procese nabaľovania viacerých menších úkonov. Od samostatného držania hlavičky, cez prevalenie sa z chrbátika na bruško až po prvý krôčik si prechádzajú mnohými „stresujúcimi“ situáciami, ktorých úspešné zvládnutie je nevyhnutné k ďalšiemu napredovaniu v ich psycho-motorickom vývine. Spolu s novými pohybovými schopnosťami tak deti krok po kroku prirodzene nadobúdajú aj základné sociálne zručnosti, ku ktorým patrí aj narábanie s nepohodou či stresom. Ak teda dokážeme ovládnuť svoje obavy a necháme deti objavovať svet svojím vlastným tempom a spôsobom, zistíme, že s väčšinou pridružených stresujúcich situácií si vedia už aj maličké deti poradiť úplne samy bez našej pomoci.
Druhý dôvod je inšpirovaný zisteniami psychologičky Kelly McGonigal zo Stanfordskej univerzity, ktorá vo svojom známom prejave How to make stress your friend potvrdzuje, že stres nás zbližuje s inými. Môže za to konkrétne hormón oxytocín, ktorý sa v našom organizme vylučuje napríklad pri objímaní a fyzickom dotyku, ale aj pri zažívaní stresovej situácie, ako potvrdili najnovšie štúdie. Jeho účinky sú vskutku fascinujúce. V prvom rade bráni náš kardiovaskulárny systém pred škodlivými následkami stresu tak, že pomáha uvoľňovať cievy, pôsobí v našom tele protizápalovo, a tiež pomáha srdcovým bunkám regenerovať sa zo sprievodných stresových prejavov. Zároveň nás vylučovanie oxytocínu v prípade nášho ohrozenia motivuje hľadať podporu u iných ľudí, ako aj zapájať empatiu a pomáhať druhým v prípade ich stavu núdze.
Zmeňte stres na pozitívnu výzvu
Na základe predošlej rady teda možno konštatovať, že ak deťom nebránime občas zažívať aj stresujúce situácie, pomáhame im tak posilňovať nielen ich sebadôveru, ale aj zdravie a sociálne väzby. Znamená to, že všetky ostatné zistenia o škodlivosti stresu sú nepravdivé? Nemusíme teda naše deti pred ním vôbec chrániť?
Deti sa učia pracovať so stresom prirodzene od malička pri plnení úloh spojených s ich psycho-motorickým vývinom. Ak im chceme naozaj pomôcť, stačí, ak im pomôžeme nevnímať stres ako strašiaka, ktorého sa budú báť a strániť, ale ako kamaráta, ktorý nám pomáha zdolávať náročné výzvy. Podľa Kelly McGonigal totiž to, čo reálne zvyšuje riziko kardiovaskulárnych chorôb, nie je samotný stres, ale naše presvedčenie, že stres je škodlivý.
Na podporu tohto presvedčenia uvádza štúdiu, v ktorej pozorovali 30 tisíc dospelých účastníkov počas 8 rokov po tom, ako sa ich na začiatku spýtali 2 otázky: „Koľko stresu ste zažili v poslednom roku?“ „Veríte, že stres je pre vás škodlivý?“ Pri vyhodnocovaní sa ukázalo, že v priebehu sledovania 43 percent z účastníkov štúdie zomrelo. Šlo však výlučne o tých, ktorí zároveň verili, že stres je pre nich škodlivý. Paradoxne, najlepšie v teste nedopadli tí s relatívne málo stresujúcim životom, ale účastníci, ktorí stresu zažívali viac, no nestresovali sa z toho. Ako je to možné?
Podľa najnovších poznatkov o fyziologických následkoch stresu sa ukazuje, že keď zmeníme naše vnímanie stresu, dokážeme tak ovplyvniť aj jeho pôsobenie na náš organizmus. V štúdii, ktorú realizovala profesorka Harvardskej Business School Alison Wood Brooksová opisuje autorka test, v ktorom vystavila vyše 300 účastníkov 3 stresujúcim úlohám: spievaniu na verejnosti, prezentačnej a matematickej úlohe. Účastníci si na prekonanie stresu z pripravených úloh a podmienok mohli zvoliť rôzne taktiky, z ktorých najviac obľúbená bola snaha upokojiť sa, resp. nestresovať sa. Výsledky testu preukázali, že táto stratégia pri podaní výkonu bohužiaľ nezaberala. Ak sa u účastníkov raz spustilo vzrušenie z úlohy, ťažko ho vedeli následne ovládať, a už vôbec nie úplne utlmiť. Napríklad zrýchlené búšenie srdca im pretrvávalo aj po opakovaných pokusoch nestresovať sa. „Potláčanie môže paradoxne viesť k ešte intenzívnejšiemu prežívaniu utajovanej emócie“, hovorí Woods Brooksová. Taktika, ktorá reálne pomohla zvýšiť účastníkom úspešnosť vo všetkých troch úlohách spočívala v preformulovaní stresu ako výzvy namiesto hrozby. Iným slovom, účastníci, ktorí si stresujúcu situáciu namiesto so strachom spojili radšej so vzrušením, presvedčili svoje telo, aby namiesto škodlivých reakcií na stres spustilo také, ktoré ich nabudili klepšiemu výkonu. Úzkosť totiž limituje pracovnú pamäť a spracovávanie informácií, znižuje sebavedomie a rozhodovacie schopnosti ľudí, zatiaľ čo „osoby v nabudenom stave majú tendenciu sústrediť sa na potenciálne pozitívne výsledky nadchádzajúcich udalostí a veria, že dosiahnu lepšie výsledky,“ vysvetľuje Woods Brooksová. Aj keď „úzkosť a vzrušenie majú opačný efekt na výkonnosť, naše prežívanie týchto dvoch emócií je veľmi podobné“. Pri oboch dochádza k automatickému spusteniu nervového podráždenia, ktoré sa vymyká našej kontrole, a preto je jednoduchšie a efektívnejšie stres pretransformovať na vzrušenie než sa upokojiť.
Buďte deťom príkladom
Efektívnou radou, ako dobre zvládať stres, je napríklad aj povzbudzovanie detí pri stresujúcej situácii prostredníctvom pozitívnych otázok a tzv. afirmácií: „Nie je to vzrušujúce? Tvoje telíčko je nabudené. Búši ti srdiečko, aby ťa pripravilo na veľkú výzvu. Rýchlejšie dýchaš, aby sa ti do hlávky dostalo viac kyslíka. Všetko toto ti pomáha zdolať túto úlohu.“ Keďže deti preberajú naše videnie sveta, afirmácie príjmu časom za svoje a začnú si ich spontánne hovoriť sami pre seba.
Je dobré si však uvedomiť, že deti nie sú hlúpe a táto stratégia nefunguje, pokiaľ ju používame štýlom „vodu káže, víno pije“. Ak my sami budeme každodenným stresovým situáciám podliehať a panikáriť pri konfrontácii s dôležitými výzvami, zbytočne budeme deťom rozprávať o tom, že stres je kamarát. Najspoľahlivejšou stratégiou teda ostáva – aplikovať tieto rady najskôr sami na seba a nechať deti, nech sa nami spontánne inšpirujú.
