Téma syndrómu vyhorenia už na Slovensku nie je žiadne tabu. Viac sa už o ňom vie a píše, ale stále nám ešte pripadá trochu mysticky. Jednak nám nie je jasné, ako ho s určitosťou identifikovať, a tiež jeho dôležitosť často bagatelizujeme. Psychológ Matúš Bakyta si sám prešiel syndrómom vyhorenia a dnes sa tejto téme venuje i profesionálne. Vďaka jeho súčasnému pôsobeniu na škole sme sa od neho okrem iného dozvedeli aj to, prečo je učiteľstvo živnou pôdou pre syndróm vyhorenia a ako sa voči nemu môžeme brániť.
Veľa z nás si povie: „Prečo sa okolo toho robí taký rozruch? Veď každý má občas horšie obdobie...“ Neuvedomujeme si, že v najhoršej fáze syndrómu vyhorenia človek trpí nielen psychicky, ale aj fyzicky – najčastejšie poruchami spánku či trávenia. Psychológ Matúš Bakyta vysvetľuje: „Prechodné zlé obdobie môže trvať niekoľko dní, príp. týždňov. Vyháranie je proces, ktorý trvá niekoľko mesiacov až rokov. Proces vyhárania má viacero fáz: nadšenie - stagnácia - frustrácia - apatia - a samotné vyhorenie, kedy už je človek úplne psychicky a často aj fyzicky "na dne". Tento proces však nemusí ísť iba jedným smerom, čiže od nadšenia k vyhoreniu, ale aj opačne - napr. pri narodení dieťaťa, úspechu v práci, zvýšení platu...“ Pri pokročilom štádiu syndrómu vyhorenia tak trpí nielen postihnutý učiteľ, ale aj jeho okolie – kolegovia z učiteľského zboru jeho neochotou spolupracovať a žiaci/študenti najmä jeho nevrlosťou či nezáujmom voči ich potrebám. V neposlednom rade je zasiahnutá aj škola, pretože negativistický postoj je vysoko „nákazlivý“ a ľahko sa rozšíri v rámci celého učiteľského zboru. Matúš spomína na svoju vlastnú skúsenosť: „Pre mňa osobne boli pri vyhorení najhoršie pocity zlyhania - pracoval som vtedy ako koordinátor dobrovoľníkov a zrazu som cítil, že som najskeptickejší z nich, že už vôbec nevládzem.“ V širšom kontexte tak kvôli syndrómu vyhorenia každého jedného učiteľa trpí aj celá naša spoločnosť, ktorá k úspešnému vzdelávaniu a výchove ďalších generácií potrebuje kvalitných a dlhodobo motivovaných učiteľov.
Učiteľská profesia je spolu s inými pomáhajúcimi profesiami považovaná psychológmi za živnú pôdu pre syndróm vyhorenia. Ako vysvetľuje Matúš Bakyta „Syndróm vyhorenia sa týka profesií, kde sa vyžaduje väčšia emočná zaangažovanosť, a vzniká vtedy, ak človek dlhodobo viac energie vydáva ako prijíma. Tieto misky váh je u učiteľov obzvlášť ťažké ustrážiť - na jednej strane nadšenie, odhodlanosť, radosť z práce s deťmi, na druhej strane mizerný plat, obrovská zodpovednosť, veľa nadčasov, spoločenská nedocenenosť, a málo starostlivosti o seba.“
Ako uvádza J. Křivohlavý v knihe Jak neztratit nadšení vyhorenie postihuje najmä motivované učiteľky, ktoré vstupovali do zamestnania s vysokými ideálmi. Jeden zo slovenských výskumov (Henrieta Krejčíová: „Efekt vyhorenia u učiteľov“) odhalil ako najohrozenejšiu skupinu učiteľov gymnázií , ktorí sa okrem štandardných stresových faktorov častokrát nevedia vyrovnať so stratou prvotného nadšenia v kombinácii s extrémne vysokými nárokmi od žiakov, školy, rodičov a spoločnosti. Je teda paradoxom, že práve tí zanietení a motivovaní učitelia, ktorí sú hnacím motorom školstva, padnú najľahšie na dno. Ich úspešné pôsobenie si totiž vyžaduje nielen ich profesionalitu, odbornosť, obrovskú osobnú psychickú a fyzickú odolnosť, ale aj značnú podporu školy, školského systému a spoločnosti. A to sa na Slovensku nepovažuje zatiaľ za samozrejmosť.
Keď už máme podozrenie, že naše „pochmúrne“ obdobie trvá dlhšie než len prechodný pokles nálady, je dobré si spomenúť, že niečo ako syndróm vyhorenia existuje a naučiť sa vnímať varovné signály. Podľa najviac uznávaného nástroja na identifikáciu syndrómu vyhorenia v súčasnosti - Maslach Burnout Inventory (MBI) sa vyhorenie u učiteľov, ako aj iných povolaní, najčastejšie prejavuje v týchto troch aspektoch jeho prežívania: emocionálna vyčerpanosť , odcudzenie sa a osobné uspokojenie v práci. Inými slovami, unavený a menej výkonný učiteľ, ktorý je vo vzťahu ku žiakom a kolegom negatívny či podráždený a vo vzťahu k sebe prehnane kritický a nespokojný – by mal spozornieť a začať vnímať príznaky. Ako vraví Matúš Bakyta: „Nebezpečné môže byť, keď si to človek dlhodobo nechce pripustiť, nevníma signály svojho tela (únava, zdravotné problémy), či okolia ("nepracuj už toľko").
(Jednoduchý online test môžete nájsť napr. aj tu: syndrom-vyhoreni.psychoweb.cz.)
Aj v prípade, že vám na základe dotazníka vyšlo, že vám momentálne syndróm vyhorenia nehrozí – nezabúdajte na dôležitosť jeho prevencie. Aj pri tejto diagnóze totiž platí, že vyrovnávanie sa s následkami je oveľa náročnejšie než každodenné preventívne opatrenia. Matúš Bakyta konkrétne odporúča „spraviť si zoznam aktivít a vecí, ktoré vám vedia dodať energiu: po stránke fyzickej, intelektuálnej, sociálnej a spirituálnej - a dbať na to, aby boli tieto stránky každý týždeň dostatočne vyživené. Dôležitá je aj rovnováha medzi prácou a súkromným životom, čo znamená nenosiť si, podľa možností, prácu domov, stretávať sa aj s ľuďmi mimo svojho odboru, športovať, mať koníčky... A v neposlednom rade - nebáť sa vyhľadať odbornú pomoc, pretože čím skôr sa začne s terapiou, tým lepšie.“
