Téma syndrómu vyhorenia už na Slovensku nie je žiadne tabu. Viac sa už o ňom vie a píše, ale stále nám ešte pripadá trochu mysticky. Jednak nám nie je jasné, ako ho s určitosťou identifikovať, a tiež jeho dôležitosť často bagatelizujeme. Psychológ Matúš Bakyta si sám prešiel syndrómom vyhorenia a dnes sa tejto téme venuje i profesionálne. Vďaka jeho súčasnému pôsobeniu na škole sme sa od neho okrem iného dozvedeli aj to, prečo je učiteľstvo živnou pôdou pre syndróm vyhorenia a ako sa voči nemu môžeme brániť.
Negativita je vysoko nákazlivá
Veľa z nás si povie: „Prečo sa okolo toho robí taký rozruch? Veď každý má občas horšie obdobie...“ Neuvedomujeme si, že v najhoršej fáze syndrómu vyhorenia človek trpí nielen psychicky, ale aj fyzicky – najčastejšie poruchami spánku či trávenia. Psychológ Matúš Bakyta vysvetľuje: „Prechodné zlé obdobie môže trvať niekoľko dní, príp. týždňov. Vyháranie je proces, ktorý trvá niekoľko mesiacov až rokov. Proces vyhárania má viacero fáz: nadšenie - stagnácia - frustrácia - apatia - a samotné vyhorenie, kedy už je človek úplne psychicky a často aj fyzicky "na dne". Tento proces však nemusí ísť iba jedným smerom, čiže od nadšenia k vyhoreniu, ale aj opačne - napr. pri narodení dieťaťa, úspechu v práci, zvýšení platu...“ Pri pokročilom štádiu syndrómu vyhorenia tak trpí nielen postihnutý učiteľ, ale aj jeho okolie – kolegovia z učiteľského zboru jeho neochotou spolupracovať a žiaci/študenti najmä jeho nevrlosťou či nezáujmom voči ich potrebám. V neposlednom rade je zasiahnutá aj škola, pretože negativistický postoj je vysoko „nákazlivý“ a ľahko sa rozšíri v rámci celého učiteľského zboru. Matúš spomína na svoju vlastnú skúsenosť: „Pre mňa osobne boli pri vyhorení najhoršie pocity zlyhania - pracoval som vtedy ako koordinátor dobrovoľníkov a zrazu som cítil, že som najskeptickejší z nich, že už vôbec nevládzem.“ V širšom kontexte tak kvôli syndrómu vyhorenia každého jedného učiteľa trpí aj celá naša spoločnosť, ktorá k úspešnému vzdelávaniu a výchove ďalších generácií potrebuje kvalitných a dlhodobo motivovaných učiteľov.
Prečo trpia učitelia syndrómom vyhorenia?
Učiteľská profesia je spolu s inými pomáhajúcimi profesiami považovaná psychológmi za živnú pôdu pre syndróm vyhorenia. Ako vysvetľuje Matúš Bakyta „Syndróm vyhorenia sa týka profesií, kde sa vyžaduje väčšia emočná zaangažovanosť, a vzniká vtedy, ak človek dlhodobo viac energie vydáva ako prijíma. Tieto misky váh je u učiteľov obzvlášť ťažké ustrážiť - na jednej strane nadšenie, odhodlanosť, radosť z práce s deťmi, na druhej strane mizerný plat, obrovská zodpovednosť, veľa nadčasov, spoločenská nedocenenosť, a málo starostlivosti o seba.“
Ako uvádza J. Křivohlavý v knihe Jak neztratit nadšení vyhorenie postihuje najmä motivované učiteľky, ktoré vstupovali do zamestnania s vysokými ideálmi. Jeden zo slovenských výskumov (Henrieta Krejčíová: „Efekt vyhorenia u učiteľov“) odhalil ako najohrozenejšiu skupinu učiteľov gymnázií , ktorí sa okrem štandardných stresových faktorov častokrát nevedia vyrovnať so stratou prvotného nadšenia v kombinácii s extrémne vysokými nárokmi od žiakov, školy, rodičov a spoločnosti. Je teda paradoxom, že práve tí zanietení a motivovaní učitelia, ktorí sú hnacím motorom školstva, padnú najľahšie na dno. Ich úspešné pôsobenie si totiž vyžaduje nielen ich profesionalitu, odbornosť, obrovskú osobnú psychickú a fyzickú odolnosť, ale aj značnú podporu školy, školského systému a spoločnosti. A to sa na Slovensku nepovažuje zatiaľ za samozrejmosť.
Proti syndrómu vyhorenia možno bojovať
Keď už máme podozrenie, že naše „pochmúrne“ obdobie trvá dlhšie než len prechodný pokles nálady, je dobré si spomenúť, že niečo ako syndróm vyhorenia existuje a naučiť sa vnímať varovné signály. Podľa najviac uznávaného nástroja na identifikáciu syndrómu vyhorenia v súčasnosti - Maslach Burnout Inventory (MBI) sa vyhorenie u učiteľov, ako aj iných povolaní, najčastejšie prejavuje v týchto troch aspektoch jeho prežívania: emocionálna vyčerpanosť , odcudzenie sa a osobné uspokojenie v práci. Inými slovami, unavený a menej výkonný učiteľ, ktorý je vo vzťahu ku žiakom a kolegom negatívny či podráždený a vo vzťahu k sebe prehnane kritický a nespokojný – by mal spozornieť a začať vnímať príznaky. Ako vraví Matúš Bakyta: „Nebezpečné môže byť, keď si to človek dlhodobo nechce pripustiť, nevníma signály svojho tela (únava, zdravotné problémy), či okolia ("nepracuj už toľko").
(Jednoduchý online test môžete nájsť napr. aj tu: syndrom-vyhoreni.psychoweb.cz.)
Aj v prípade, že vám na základe dotazníka vyšlo, že vám momentálne syndróm vyhorenia nehrozí – nezabúdajte na dôležitosť jeho prevencie. Aj pri tejto diagnóze totiž platí, že vyrovnávanie sa s následkami je oveľa náročnejšie než každodenné preventívne opatrenia. Matúš Bakyta konkrétne odporúča „spraviť si zoznam aktivít a vecí, ktoré vám vedia dodať energiu: po stránke fyzickej, intelektuálnej, sociálnej a spirituálnej - a dbať na to, aby boli tieto stránky každý týždeň dostatočne vyživené. Dôležitá je aj rovnováha medzi prácou a súkromným životom, čo znamená nenosiť si, podľa možností, prácu domov, stretávať sa aj s ľuďmi mimo svojho odboru, športovať, mať koníčky... A v neposlednom rade - nebáť sa vyhľadať odbornú pomoc, pretože čím skôr sa začne s terapiou, tým lepšie.“
Zdroje: KŘIVOHLAVÝ, J.: Jak neztratit nadšení. Praha : Grada, 1998
Drotárová, E.: SYNDRÓM VYHORENIA U UČITEĽOV A INÝCH PRACOVNÍKOV V POMÁHAJÚCICH PROFESIÁCH
Henrieta Krejčíová: Efekt vyhorenia u učiteľov. Záverečná práca. FHPV, 2000
britishcouncil.org
