Články: Pre študentov
O projekte


 

Klinická psychologička o detskom hneve: Dieťa musíme učiť tolerovať aj emócie druhých

Slávka Ivančová
Autor článku
Foto: Bigstock
Učiť dieťa postupne správne spracovať hnev je veľmi dôležité. / Foto: Bigstock

Klinická psychologička PhDr. Eva Reichelová, CSc. hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh rodičov je naučiť dieťa zvládať emócie, vedieť ich spracovávať aj regulovať. To je totiž cesta k pocitu vlastnej hodnoty a schopnosti  emócie projektovať správne. Keď toto Klinická psychologička PhDr. Eva Reichelová, CSc.naučíme dieťa v ranom veku, keď základným výchovným prístupom dosiahneme, aby sa dieťa naučilo prejaviť svoj hnev, rozvinie sa emočne stabilná osobnosť dieťaťa.

 

Ako môže rodič naučiť dieťa svoj hnev spracovať?

Najdôležitejšie je nechcieť od dieťaťa hnev potláčať. Potlačením hnevu nikdy nič nezmeníme. Keď ho potláčame, neznamená to, že sme superhrdinovia, ktorí dokážu nedať najavo, keď sa na niečo hnevajú alebo keď sú nespokojní. Naopak, potlačený hnev má v našom nevedomí veľmi bohatý život, ktorý sa prejavuje množstvom symptómov. To, ako dieťa vidí rodiča spracovávať, regulovať, zvládať svoj hnev, to sa potom odrazí aj v jeho schopnosti žiť s touto emóciou. Ak vidí rodiča prejavovať hnev povedzme hneď buchnutím dverami, s najväčšou pravdepodobnosťou sa nenaučí svoj hnev spracovávať ani ono. Takže na jednej strane ho učí rodič svojim príkladom, a potom aj svojou účasťou v situáciách, kedy sa dieťa v hneve ocitne.

 

Aké rady by ste dali mamičkám pre zvládanie svojho hnevu, ak ho teda nie je dobré pred deťmi potláčať?

Nikdy sa nebojte prejaviť pred svojím dieťaťom vlastnú nepohodu, vlastnú frustráciu, vlastnú vôľu a chcenie. Samozrejme, v závislosti od veku dieťaťa. Nemôžeme povedať bábätku - teraz som unavená, ty teraz musíš spať. Nemôžeme povedať trojročnému dieťaťu- teraz sa tu dve-tri hodiny hraj, lebo ja musím dokončiť niečo dôležité. Musíme si vždy uvedomiť, nakoľko čo dieťa dokáže pochopiť a uskutočniť, nakoľko je čoho vývinovo schopné, nakoľko je vo vývinovej pozícii, aby sa naše potreby a naše emócie učilo tolerovať.

 

Takže aj regulovanie hnevu má svoje fázy?

Áno, takto sa dieťa učí v prvom rade hnev vyjadriť. Potom už nastupuje učenie sa hnev spracovať, pretože matka s ním situáciu komentuje, rozoberie, prehodnotí, spracuje tento hnev a dieťa sa následne učí hnev regulovať.

 

Prekvapuje ma, že aj v tejto modernej dobe sa ma mnohí rodičia pýtajú, či nechať dieťa plakať vtedy, keď sa dožaduje kontaktu. Aby si vraj dieťa „nezvykalo“. Deti vedia, že na rukách je to príjemné, chcú cítiť kolísanie, blízkosť, teplo matkinho náručia. Práve v jej náručí sa učia hnev spracovávať a regulovať. Táto dôvera je dôležitá. Ale nechať ich dlho srdcervúco plakať bez toho, aby sme sa opýtali, aby sme rozumeli tomu, čo sa deje, prečo to dieťa plače, je nezmysel.

 

Aký dopad môže mať potláčaný hnev na osobnosť človeka?

Mám mnohých dospelých klientov, ktorí majú rôzne druhy úzkostných porúch. Keď sa niekedy pýtam, čo o nich rodičia hovorili, keď boli malí, na čo boli na nich pyšní alebo naopak, čo na nich rodičia nemali radi, povedia - všetko bolo dobré, moji rodičia boli so mnou spokojní, vraj ma dokonca skoro mohli nechať v izbe samu v postieľke, lebo som bola veľmi dobrá, neplakala som. Klientka má 33 rokov, veľmi vysoké vzdelanie a neskutočne silnú úzkostnú poruchu. Priskoro sa musela naučiť, že plakať sa neoplatí. Že hnev sa nesmie prejaviť. Tam sú korene.

 

Ako vyzerá proces učenia sa regulovať hnev, a v akom veku už môžeme mať na dieťa nároky, aby hnev spracovalo?

Podmienkou pre prirodzené situácie, v ktorých vzniká zdravý hnev, sú hranice. Každé dieťa potrebuje nejaké ohraničenia. Hranice, ktoré musia byť zadefinované, ktoré musia vždy platiť a ktoré sa musia dodržiavať. Zároveň každé dieťa musí mať svoj priestor, aby sa vedelo hrať, aby malo svoju slobodu prejavu. Aj keď súčasťou hry bude bitka dvoch dinosaurov alebo hra s autíčkami na havárie, alebo keď počmára veľa papierov a nič poriadne nenakreslí. Každé dieťa potrebuje takýto priestor na slobodu, ale aj jasne stanovené hranice, ktoré mu dávajú vnútorný pokoj. Hranice, ktoré mu dávajú dôveru v seba a svet. Nejde o hranice prísnosti, ale o hranice určenia.

 

V ktorom období začína dieťa vnímať a rozlišovať emócie matky?

Asi od roka života má dieťa vyvinutú empatiu, to znamená, že cíti, keď je jeho mama unavená alebo keď sa hnevá. Tu si už dieťa svojim spôsobom uvedomuje pozíciu druhého človeka, predovšetkým tých ľudí, ktorí ho opatrujú. Dieťa už vtedy vníma spôsob, akým matka spracováva svoj hnev.

 

V dvoch rokoch už ale nastupuje obdobie vzdoru, ktoré môže rodičom toto učenie dieťaťa zvládať hnev dosť komplikovať.

Dieťa do dvoch rokov veku sa častokrát správa tak, že odmieta povinnosti, to čo sa od neho žiada, odmieta sa prispôsobiť, má silné tendencie riešiť to agresívne – odhodí niečo, uhryzne mamu, kopne do niečoho a podobne. V tomto veku je tento prejav normálny a zdravý! Dieťa ešte potrebuje starostlivosť a spoluprácu, komentovanie každodenných situácií, činností, neustálu pomoc. Od dvoch rokov je už potrebné nastavovať hranice a odkláňať pozornosť detí v hneve. Dohodnúť sa určitým spôsobom na tom, ako sa má správať, formovať tu jeho reakcie, usmerňovať jeho postoj. Agresívnosť a hnev do dvoch rokov majú vonkajšiu dynamiku. Dieťa odhodí jedlo, nejde sa obliekať, keď sa mu to nepáči, kopne, uhryzne ... Je to dôležitý prejav. Nie je to tak, že v dieťati rastie agresívny človek. V tomto veku už takýto prejav samotné dieťa začína meniť, vyvíja vlastnú vnútornú štruktúru „ja a ty“, „ja a to, čo sa odo mňa chce“. Samozrejme pokúša sa posúvať nejaké hranice a je to normálne. K tomuto obdobiu patrí aj tento nevinný agresívny prejav detí.

 

Rodič v takýchto situáciách zakročí a dieťaťu dá jasné hranice. Je to správne?

Do dvoch rokov to v žiadnom prípade nesmieme trestať a nesmieme im to oplácať, zísť na ich úroveň, pretože dieťa to nerobí naschvál. Nerozumie tomu, keď mu poviete: „Choď do svojej izby, kým si neuvedomíš, čo si mi urobil. Keď budeš dobrý, vráť sa.“ Dvojročné dieťa tomu ešte nemôže rozumieť. Toto sú až archetypálne tresty, ktoré sa navždy zapisujú do vnútra, do vnútorných ohnísk emočnej dynamiky, ktorá dokáže dlho ovplyvňovať ďalší separačný vývin.

 

Pri otázke ako usmerňovať hnev je veľmi dôležité vedieť, že nech sa v rodinnom systéme čokoľvek stane, v dieťati sa musí podporovať určitý samostatný prejav, dovoliť mu emočne sa prejaviť.

 

Dynamickejšie dieťa ide viac do akcie, niektoré submisívnejšie či krehkejšie často hnev potláča, ide voči sebe. Ale je to o to horšie. Detský hormón nadobličiek kortizol - stresový hormón sa začne viac vyplavovať a potom dieťa ľahko ochorie.

 

Presunuli sme sa do druhej fázy hnevu, k zlosti. Nie je potom lepšie niekedy radšej mlčať než prejaviť zlosť?

Zlosť je už emócia, ktorá má vonkajšiu dynamiku. Človek zareaguje nejakým výrazným spôsobom na vonkajší podnet. Dieťa hodí knižku, rodič zúrivo vypne dieťaťu počítač, kričí, buchne, odíde ... Ak však rodič trestá dieťa mlčaním, nepovie nič, tak to je horšie, než pravidelne prejavovať vnútorný hnev a nespokojnosť. Niektoré deti to prežívajú veľmi úzkostne a veľmi ľahko potom badať klinický symptóm. Rodič začne obchádzať gastroenterológov, neurológov, psychológov, a v podstate ide len o to, ako zachytiť tú nepriaznivú emočnú výmenu medzi ním a najbližším. Tam je potrebné urobiť nejakú rekonštrukciu, oslobodiť všetky tie emočné zablokované stavy.

 

Kde pramení deštruktívne správanie dieťaťa? Aký hnev také dieťa potláča?

Mala som v ambulancii deväťročného inteligentného chlapca. Chlapec je múdry, ale kde  príde, všetko rozhádže, skáče v topánkach po posteli, nereaguje ani na jednu výzvu - prosím ťa, sadni si, môžeš niečo kresliť, vyber si hračku, ktorá sa ti páči..., namiesto toho sa schová pod stôl. Rodičia sú bezmocní a pýtajú sa, aké majú použiť tresty. V takých prípadoch trest situáciu zhorší, nikdy nepomôže, lebo detská múdrosť týchto detí vlastne ponúkne ďalšiu plejádu správania, ktorým bude deštruktívne. A ak nebude ubližovať okoliu, tak bude ubližovať sebe. Tento chlapec je deštruktívny voči okoliu. Prečo sa vyvinul tento výchovný problém?

Matka s ním bola na materskej asi mesiac a potom chodil z rúk do rúk. Nikdy to neboli zlé ruky. Ale nikdy nebol v jednom dlhom vzťahu, kde by ho tie ruky zachytávali, kde by ho niekto rešpektoval, ohraničoval, pomáhal mu zvládať malé frustrácie, ktoré by v danom veku už vedel prijať, kde by sa učil vhodným spôsobom prejaviť hnev. To chodenie z rúk do rúk spôsobilo to, že dieťa nemá vytvorenú silnú väzbu. Také deti často ani nerozumejú tomu, čo cítia.

 

Čo znamená hnev pre rozvoj osobnosti dieťaťa?

Pre rozvoj zdravej emocionálnej osobnosti dieťaťa urobíme veľmi veľa, ak náš rodičovský hnev budeme prejavovať spôsobom, ktorý je zdravý, kultúrny, ktorý zachytáva tú emočnú reakciu a väzbu. Umožňujeme mu takto posúvať sa vývinovo a osobnostne dopredu.

 

Možno sa to zdá až také paradoxné, ale skutočne - deti, ktoré majú prístup k vlastným emóciám, hnevu, zlosti, k nespokojnosti, majú väčší prístup k svojej hre, k svojej fantázii, majú väčšiu odvahu projektovať svoju vnútornú realitu do akejkoľvek reality v hre, také deti nastavujeme na ďalší možný sebarozvoj a na posilnenie seba, obohacovanie vlastnej identity.

 

Prečítajte si tiež: Klinická psychologička: Hnev je aj pozitívna emócia. Bez neho by sme mnoho vecí v živote nedokázali


Čítajte viac o téme: Hnev, Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.