Čo v našom živote znamená prežívanie hnevu? Akú má úlohu a je naozaj len negatívnou príťažou v našom živote? Klincká psychologička PhDr. Eva Reichelová, CSc. popisuje hnev ako dôležitú, živú a nevyhnutnú emóciu potrebnú na to, aby sme mali vlastnú osobnosť, aby sme sa vedeli prejaviť, dokázali tvoriť a využívať vlastnú vôľu.
Definujete hnev ako niečo pozitívne. Väčšina z nás si ale myslí, že by sa nám bez neho žilo ľahšie. Znamená to, že sa mýlime?
Aj hnev je pre ľudí potrebný. Ľudská emočná regulácia je veľmi zložitá a len málokedy prežívame čistú radosť alebo čistú zúrivosť. Hnev je emócia spriaznená s mnohými inými emočnými prejavmi. Väčšinou je to prejav poprepájaný s emóciami, ktoré spolu vytvárajú akciovú spoločnosť, klbko emočných stavov, majú rôznu intenzitu a hĺbku, vždy sú súčasťou nášho vnútorného života.
Správame sa teda často podvedome tak, že na pozadí našich reakcií je hnev?
Hnev naznačuje mnohé naše prežívania, organizuje naše rozhodovania. Je to hlboko uložená emócia, ale najhoršie je, ak tam zostane úplne potlačená. Hnevať sa môžeme celý život, ale v žiadnom prípade to nie je dobré ani zdravé. Potlačený hnev totiž neodíde ušami, ani nezmizne. Hnev a iné emócie sú jadrom našej vnútornej regulácie. Emočná dynamika má miesto v našej nervovej sústave, ktorá je pod kôrou, pod sivou mozgovou hmotou. Emócie majú svoje ohniská a zanechávajú svoje odtlačky, ktoré tam vždy majú chuť pulzovať.
Ako nás takéto emočné odtlačky ovplyvňujú?
Emočné odtlačky, ktoré vznikajú v ranom veku, poznačujú naše správanie na celý život. Bez emócií a bez hnevu by sme nikdy nevedeli, kto sme, kde sme, čo je pre nás dôležité, čo vytvára našu vnútornú podstatu, ako je vybavená naša osobnostná štruktúra. Ak sa vieme skamarátiť s našimi vnútornými stavmi, s konfliktami, potrebami, pohnútkami, ktoré sú viac alebo menej vedomé alebo nevedomé, nebudeme strácať kontakt nad vlastnou vôľou, nad tým, kto sme.
Čo je pri hneve najhoršie?
Ak sa emócia ako hnev alebo zlosť skĺbi so strachom alebo s úzkosťou. To už je kombinácia, ktorá nás oddeľuje od toho, čím sme a čo vlastne v tej situácii chceme. Vtedy nevieme rozumne situáciu analyzovať a vyhodnotiť. Nevieme sa správať ako dobrí rodičia. Všetky naše vzťahy, akákoľvek citová výmena, komunikácia, akákoľvek väzba, akékoľvek spôsoby vzťahového správania sú sprevádzané emóciami. Bez tejto regulácie emočnej cesty, ktorá je medzi emóciami, medzi našou dynamikou a našim egom, niet akejkoľvek citovej väzby, vzťahovej výmeny, niet akejkoľvek lásky.
Kedy sa začína vyvíjať hnev u dieťaťa?
Hnev, táto fascinujúca emócia, sa vyvíja v ranom veku, a to už v treťom mesiaci života dieťaťa. Hnev emočne posúva dieťa do ďalších vývinových zón. Často nejaká nespokojnosť či mrnčanie v tomto veku, je výrazom vnútorného napätia, hnevu detí – kojencov. Je to hlboko uložená emócia, hlbšie ako zlosť, nenávisť, odpor k niečomu.
Ak hovoríte, že hnev posúva dieťa, mali by sme ho nechať v takomto rozpoložení? Ak áno, ako dlho?
Na tieto malé frustrácie má rodič láskavo reagovať, byť tu oporou, mať akúsi spoluúčasť, prihovárať sa dieťaťu a pomôcť mu frustráciou prejsť. Nie je nutné okamžite dieťa z pocitu nepohodlia vymaniť, povedzme okamžite mu dať do úst nejaké jedlo, keď zamrnčí, že je hladné. Ale chvíľu mu pomôcť slovami pochopenia hlad prekonať, odpútať pozornosť a po chvíli jedlo pripraviť. Ak však necháme dieťa povedzme srdcervúco plakať v postieľke, dobre vieme, že potlačený hnev má svoj vnútorný, veľmi bohatý život a ovplyvňuje naše prežívanie, či chceme alebo nechceme. Teda potlačenie hnevu dieťaťa nie je zdravé ani vhodné.
Aký dopad dokáže mať dlhodobo spracovávaný hnev matky na jej dieťa?
Mama vydrží veľa. Vydrží, kým ňou deti manipulujú, keď sú deti náročné, keď jej nedovolia mať chvíľu čas pre seba, keď jej dýchajú na krk. Ak to matka priebežne a pridlho zvláda, tak potom môže náhle tak vybuchnúť, tak sa nazlostiť, že je pre tie deti chvíľu nezrozumiteľná a zbytočne deti citovo zraní. Ona len pustila svoj hnev von, lebo už to nevydržala. Dlhodobo potlačený hnev znamená, že zostávam nespokojný, napätý, podráždený.
Sú aj takí rodičia, ktorí vydržia potlačiť hnev silou vôle, ale reagujú telesne, to znamená, že príde určitý telesný symptóm, nepríjemná dlhotrvajúca únava, bolesti hlavy, migrény, slabosť, oslabený imunitný systém, nespavosť, bolesti niekde v tele, skrátka emócia si vždy nájde určité geneticky oslabené miesto v psychosomatike, tam sa usadí a vytvorí určitý symptóm.
S akými symptómami hnevu ste sa v praxi stretli u detí?
Teraz sa napríklad venujem jednému druhákovi. V škole vyniká, je to veľmi múdry a citlivý chlapec. Bol veľmi dlho doma s mamou na materskej dovolenke. Mama si myslela, aká je obetavá, dobrá, venovala sa mu, dieťa malo všetko, boli napĺňané všetky jeho potreby, ani si nemusel nič pýtať, o všetko bolo vždy postarané. Bol vždy vnímaný ako tvorivý, dobrý, poslušný chlapec. Nástupom do školy prichádza do iného prostredia, kde je veľa zmien, veľká záťaž, musí vedieť vychádzať s rovesníkmi, vedieť byť asertívny. A on ochorel - začal mať bolesti žalúdka, prestal jesť, bál sa jesť, pretože predvídal bolesť, nepríjemnosť, tlak, pocity na nauzeu. Za týmto symptómom nie je nič, len to, že dlhodobo sa oňho mama tak starala, že sa nikdy nemusel presadzovať, nikdy nebol frustrovaný, nikdy sa nemusel nazlostiť, nikdy sa neučil prejaviť svoju vnútornú nespokojnosť ako hnev. Zrazu sa dostal do dynamicky nabitých situácií. Tie oslovujú celú vnútornú emočnú plejádu nášho prežívania. A on to nezvládol.
Stretávate sa v praxi aj s ďalšími negatívnymi prístupmi rodičov k deťom?
Jeden z tých extrémov je, keď rodičia dieťaťu dovolia všetko. Hoci už má dieťa 5 rokov, nemá žiadne hranice. Nevie sa prispôsobiť, nevníma to, čo dospelý potrebuje. Z vývinového hľadiska je dávno schopné vnímať napríklad únavu matky, ale zakaždým to dieťa prejavuje svoje ja. To znamená, že rodič ho takto nastavil. Bol priveľmi obetavý. Dieťa si mohlo robiť čo chcelo, rodičia vždy okolo neho skákali, dieťa nebolo vystavené nielen malým frustráciám, ale bolo dokonca chránené pred záťažovými situáciami, ktoré sa má dieťa od útleho detstva učiť zvládať za prítomnosti a podpory rodiča. Aj bábätká v šatkách musia niekedy niečo vydržať, mama ich hojdá, láskavo sa prihovára, lebo napríklad potrebuje niečo vybaviť. Ale práve tu zvláda malú frustráciu v prítomnosti matky a zároveň si pestuje stabilný vzťah. Vníma láskavú reakciu matky - prosím ťa vydrž, viem, že už by si papal, a pod. Týmto spôsobom sa učí, že nie je jediný človek, ktorý má svoje potreby, ale že jeho potreby sú napriek všetkému vnímané a reflektované. Takto prebieha emočná výmena medzi matkou a dieťaťom. Dáva sa mu pocit ohraničenia a zároveň dieťa cíti, že je hodné lásky, že má hodnotu. Takto sa učí zvládať malé frustrácie a záťažové situácie.
Môže dieťaťu pomôcť spracovať hnev aj nejaká hra alebo rozprávka?
Áno, hra a rozprávka je veľmi účinnou terapiou. Stáva sa, že dieťa si vyžaduje opakovane počúvať od matky čítanie niektorej konkrétnej rozprávky. Na to treba byť veľmi vnímavý. V našej kultúre máme veľa rozprávok, ktoré ponúkajú veľa klasických príbehov, ktoré poukazujú na to, čo sa deje medzi rodičmi a deťmi. Príbehy, v ktorých je potrebné spracovať určité emócie. Rozprávka má neskutočne veľa vnútorných symbolických dimenzií, ktorými dieťa potrebuje prechádzať.
V pokračovaní rozhovoru sa dozviete viac o tom, ako učiť deti reguovať hnev a prečo je to dôležité:
Klinická psychologička o detskom hneve: Dieťa musíme učiť tolerovať aj emócie druhých
