Príchodom koronavírusu boli mnohí ľudia v panike. Cítili obrovskú neistotu a to sa prirodzene premietalo aj do našich činov. Dnes už strach opadáva a taktiež vidieť zmenu nášho správania.
Máme za sebou prvé dni uvoľňovania opatrení v krajine. Mnohí si dopriali deň na otvorenej letnej terase podniku, či navštívili s deťmi ZOO. Vyľudnené mestá sa zrazu zmenili – pekné teplé počasie a po dlhej dobe otvorené prevádzky vytiahli do ulíc množstvo ľudí. Ostáva výzva „Ostaňme doma“ pre nás ešte relevantná? Ako sme začali po uvoľnení pristupovať k rúškam, ktoré by sme na verejnosti mali stále nosiť? Naše obavy z nového koronavírusu a teda aj naša ochota sa obmedzovať sa časom menia a práve tento vývoj nemusí byť vždy v náš prospech.
Strach je prirodzená odpoveď
Kým nový koronavírus zúril v Číne, zdalo sa nám riziko vzdialené a pozorovali sme ho len s miernymi obavami. Prvé prípady z okolitých krajín a Slovenska však priniesli rýchlu odozvu nielen štátnych predstaviteľov, ale aj v našom prežívaní. Začali sme v panike nakupovať. Kým mnohí sa z vykupovania obchodov a zásobovania obyvateľov smiali, z psychologického hľadiska ide o prirodzenú reakciu. Panické nakupovanie je jeden zo spôsobov, ako sa vyrovnávame so strachom a neistotou. Ak by sme sa na to pozreli z pohľadu evolúcie a prežitia, je to jasné: kto má prístup k zásobám, má väčšiu šancu prežiť. Prípady vypredaných lekární boli zaznamenané aj v čase španielskej chrípky v roku 1918 a vracajú sa dodnes. Síce sa spätne ukázalo, že potreba zásobenia sa nebola nevyhnutná a predovšetkým prekvapila dodávateľov tovarov, nejde o ničím výnimočné správanie.
Kedy a prečo sa bojíme?
Panika nastáva, keď nad našim správaním preberá kontrolu časť mozgu s názvom amygdala, ktorá je niekedy nazývaná aj centrum emócií alebo strachu. Keď sa ocitneme v nebezpeční, nie je čas začať situáciu zvažovať – treba konať okamžite. V takých chvíľach preberá kontrolu amygdala, ktorá vysiela ostatným častiam mozgu, ktoré nás naštartujú, aby sme vhodne zareagovali na stres – najčastejšie útekom, bojom alebo zamrznutím. Niekedy je amygdala tým najlepším šoférom a zachráni nám život, najmä keď naše prežitie závisí od rýchlosti reakcie. Ide o evolučnú výhodu – ak vieme v neistote a panike urobiť aspoň niečo, aby sme získali nad situáciou kontrolu, je väčšia šanca, že prežijeme.
Avšak nie vo všetkých momentoch je amygdala užitočná. Odstriháva totiž našu schopnosť situáciu racionálne zvážiť. Prípady neempatického či antisociálneho správania, kedy zrazu v panike neberieme ohľad na druhých sú práve negatívnym dôsledkom amygdaly, ktorá prevzala kontrolu nad našim správaním.
Podobnému problému čelíme v prípade dlhodobého ohrozenia. Aktuálna situácia pandémie je toho príkladom. Nemôžeme byť non stop v riadení amygdalou, panika nám totiž v tejto situácii, hoci je potenciálne pre každého z nás nebezpečná, veľmi nepomôže.
Dôvodov, prečo samotná pandémia zapla amygdalu a u mnohých vyvolala až paniku je niekoľko. Nie sme zvyknutí žiť v neistote. Keď nový koronavírus potvrdili na Slovensku, zrazu sa objavilo nové ohrozenie, o ktorom sme veľa nevedeli. Informácie sa menili z hodiny na hodinu, prichádzali nové usmernenia, ďalšie prípady a nikto nevedel, ako bude vyzerať druhý deň. Zrazu prišli nariadenia, ktoré odporúčali izoláciu od práce, priateľov a rodiny. Všetky tieto skutočnosti paniku znásobovali.
Dni plynú a panika opadáva
Náš organizmus však nie je pripravený fungovať dlhé týždne v akútnom strese. Prichádza na nás vyčerpanie a hľadáme cesty, ako sa vrátiť do normálu. Viacerí ľudia začali viac vychádzať von, rozšírili okruh ľudí, s ktorými sa stretávajú, menej nosia rúška, hoci by si to „objektívne“ situácia možno ešte nezaslúžila.
Nielenže potrebuje naše telo odpočinok, zmena nášho prístupu môže vyplývať aj z toho, ako vnímame nebezpečenstvo nového koronavírusu.
Vnímanie rizika nie je nemenné
Bolo to v roku 2014, keď v západnej Afrike prepukla pandémia vírusu Eboly. Rodičia v rôznych kútoch USA vtedy nedovolili svojim deťom chodiť do školy zo strachu pred týmto vírusom, a to aj napriek skutočnosti, že v celých Spojených štátoch amerických potvrdili celkovo 10 prípadov tohto vírusu. Strach rodičov sa s odstupom času zdá neopodstatnený, no psychológovia vysvetľujú, že ide o normálnu reakciu na novú situáciu. Paniku zvyšovala smrteľnosť ochorenia, jeho neviditeľnosť a nebolo vôbec jasné, či má vláda situáciu pod kontrolou.
Výskumy potvrdzujú, že všetko nové je vnímané rizikovejšie. Moment prekvapenia, exotickosť, nedostatok informácií posilňujú reakciu strachu. To je dôvod, prečo sa rodičia v USA zľakli Eboly, no máme tendenciu podceňovať napríklad závažnosť chrípky, neočkujeme sa, aj keď vakcína je dostupná. Mnohí z nás totiž chrípku sami zažili, poznáme druhých ľudí, ktorí ju prekonali. Chrípka nie je pre nás neznámou, a preto ju máme tendenciu podceňovať. A to aj napriek tomu, že každoročne je u nás nepriamou príčinou smrti pre 600 - 1000 ľudí.
Každý z nás vníma potenciálne riziko veľmi subjektívne. Môžeme však očakávať, že strach z nového koronavírusu bude klesať, nakoľko máme o ňom už pomerne dostatok informácií, vidíme, že vláda situáciu rieši, dokonca robí uvoľňujúce opatrenia. Vyzerá to tak, že máme ohrozenie pod kontrolou. Naozaj sa však už nemusíme báť? Otázka na túto odpoveď nie je jednoznačná.
Prehnaný pesimizmus vs. optimizmus
V každej ohrozujúcej situácii potrebujeme čím skôr znovunadobudnúť pocit kontroly. V úvode pandémie sme zažili paniku a pocit kontroly nám dodala prehnaná opatrnosť a pesimizmus. Kto mohol sa izoloval, prešiel na prácu z domu, prestal chodiť do obchodu. Prísne opatrenia a opatrnosť krajine zrejme pomohli, no mohli by sme namietať, že panické nakupovanie bolo predsa len prejavom prehnaného pesimizmu.
Pocit neistoty nás však môže dohnať aj k inému extrému – prehnanému optimizmu. Ten hovorí, že sme na dobrej ceste, mne a mojej rodine sa nemôže nič stať, veď bol okolo toho zbytočne veľký humbuk, lebo zlé prognózy sa nenaplnili. Sú ľudia, ktorí preskočili štádium strachu a rovno sa naladili na nekritické zľahčovanie situácie, niektorí sa doňho prepli po čase, kedy opadol najväčší strach. Ak nezvládame pocit neistoty, je možné, že medzi týmito extrémami budeme neustále skákať podľa toho, čo aktuálne v živote potrebujeme.
Ak u seba badáme ktorúkoľvek tendenciu, mali by sme spozornieť. V oboch prípadoch totiž ide o extrémy, ktoré by sme sa mali naučiť u seba ovládať, nakoľko ide len o ilúziu kontroly nad situáciou.
Čísla rastú, no náš strach klesá?
Kým sme v úvode pandémie s napätím sledovali každé jedno číslo, dnes už strácame o číslach prehľad. Môžeme logicky argumentovať, že čísla nakazených sú relatívne nízke a drasticky nestúpajú. To je pravda. No do nášho vnímania rizika vstupuje aj fenomén psychického znecitlivenia. Ten by sme vedeli popísať frázou: smrť jedného človeka je tragédia, smrť miliónov je číslo. Práve rast čísel môže spôsobiť, že sa nám problém vzdá vzdialenejší, než v skutočnosti je. Táto tendencia v našom myslení je prirodzená, no opäť mylná.
Naučme sa zvládať nejednoznačnosť
Vedomie, že naše vlastné vnímanie rizika je ovplyvnené toľkými subjektívnymi faktormi a omylmi nás môže ešte viac zneistiť. Na čo sa teda máme v čase koronakrízy zamerať a ako ju zvládnuť tak, aby sme sa nezbláznili z permanentného stresu, ale zároveň sa nevystavovali riziku ochorenia?
1| Zamerajme sa na veci, ktoré kontrolovať dokážeme
Stresuje nás to, nad čím nemáme kontrolu. Určite však ostali v našom každodennom živote činnosti, nad ktorými kontrolu máme. Skúsme si ich viac uvedomiť a viac sa na ne zamerať.
2 | Učme sa byť tolerantní k neistote v našom živote
Ak by sme boli k sebe úprimní, museli by sme si priznať, že nič v živote nie je celkom isté. Je to súčasťou nášho života Skúsme si preto spomenúť na neočakávané situácie, ktoré nám do života priniesli niečo dobré. Aj vďaka tomuto uvedomeniu si môžeme pripustiť, že život je aj vďaka neistote zaujímavý. Dovoľme si prežívať pocit neistoty, nedovoľme však, aby nás ovládol a negatívne ovplyvnil náš život. Zamerajme sa na prítomnosť a to dobré, čo môžeme aktuálne prežívať.
3 | Vedome pracujme so stresom a úzkosťou
Dávajme si pozor, aby našou jedinou zbraňou proti stresu nebol iba prehnaný optimizmus či pesimizmus. Je to prirodzené, no mali by sme si osvojovať aj iné spôsoby práce so stresom. Naučme sa relaxovať, vypĺňajme si čas aktivitami, ktoré máme radi, športujme. To sú činnosti, ktoré dokážu redukovať stres.
Zostaňme zodpovední
Aj keď sa naše vnímanie rizika mení, musíme si pripustiť, že situácia je stále nejednoznačná. Aj odborníci pripúšťajú, že potrvá týždne kým budeme s istotou vedieť, či aktuálne uvoľnenie opatrení bolo tým správnym rozhodnutím. Aj keď je to psychicky náročné a máme chuť už na celú koronu krízu zabudnúť, musíme naďalej čo najúprimnejšie sledovať prítomnosť rizika a ísť cestou vlastnej zodpovednosti pri ochrane svojho zdravia. Naďalej dodržujme opatrenia, ktoré sú odporúčané a prikázané. Uvoľnenie opatrení neznamená, že by sme mali na ohrozenie, ktoré existuje, zabudnúť, disciplína obyvateľov ostáva stále rovnako dôležitá. Ak sa prichytíme pri tendencii zľahčovať, musíme si uvedomiť, že síce je to prirodzené, ale mylné. Vírus nezmenil spôsoby prenosu, za každým jedným nakazeným je človek a riziko je stále prítomné. Preto ostaňme zodpovední.
ZDROJE:Brug, J., Aro, A. R., & Richardus, J. H. (2009). Risk perceptions and behaviour: towards pandemic control of emerging infectious diseases : international research on risk perception in the control of emerging infectious diseases. International journal of behavioral medicine, 16(1), 3–6. https://doi.org/10.1007/s12529-008-9000-xFethersthonhaugh, D. & Slovic, P. & JOohson S. & Friedrich, J. (1997). Insensitivity to the Value of Human Life: A Study of Psychophysical Numbing. Journal of Risk and Uncertainty. 14. 283-300. 10.1023/A:1007744326393.McKeever, A. (2020). Coronavirus is spreading panic. Here’s the science behind whyLu, S. (2015, March). An epidemic of fear. Monitor on Psychology, 46(3).Robinson, L., Smith, M. (April 2020). Dealing with Uncertainty During the Coronavirus Pandemic. HelpGuide.
