Tým, ako pristupujeme k vyvíjajúcej sa sexualite našich detí, môžeme veľa ovplyvniť – pozitívne i negatívne. Môžeme napríklad pomôcť zabrániť aj tomu, že dieťa sa stane obeťou predátora, ale ho aj posunúť do jeho pazúrov.
Prípad obetí zosnulého Michaela Jacksona bol podnetom na opätovné celosvetové otvorenie témy zneužívania detí. Hoci sa príbeh chlapcov, ktorí sa stali jeho obeťami, odohral ďaleko za oceánom a pred mnohými rokmi, jeho podobnosť s mnohými inými, je typická aj pre deti u nás. Štatistiky sú, podľa detského psychiatra, Petra Pötheho, ktorý sa téme venoval v rozhovore pre český Denník N, veľmi podobné. Podľa jeho informácií je u nás zneužitých približne 26 % detí do 15 rokov (33 % žien a 17 % mužov), pričom viac ako polovica bola zneužitá dva a viackrát. „V 80 % prípadov boli agresormi muži. V 56 % prípadov boli obete zneužité niekým, koho deti poznali. Viac ako štvrtinu páchateľov tvorili priami príbuzní, v ostatných prípadoch najčastejšie kamarát súrodenca, priateľ rodičov, sused, spolužiak.“ Dopĺňa, že často ide o ľudí, ktorí boli sami v detstve zneužívaní. „Trauma je infekčná," hovorí.
Bolesť, strach a trauma, ktorú deti prežijú v tak nízkom veku, je desivá. Rodič si ju radšej ani nechce predstaviť. Každý jednoducho dúfa, že jeho dieťaťu sa to nestane. Lenže, žiaľ, nie vždy sa úpenlivá túžba stane realitou. Deti boli zneužité na miestach, v ktoré mali často rodičia najväčšiu dôveru. Stalo sa to deťom v športových kluboch, na fare, detských táboroch i na prespávačke u spolužiakov. Ako nastaviť veci v rodine tak, aby sme svoje dieťa dokázali ochrániť včas pred možným sexuálnym zneužitím a aby sme neohrozili jeho vyvíjajúcu sa sexualitu?
Vypestujte u dieťaťa zdravý vzťah k jeho telu
V prvom rade by sme mali správne poňať vzťah dieťaťa k jeho vlastnému telu. Už počas tehotenstva sa mnoho žien čuduje, ako bezprostredne pristupuje okolie k jej rastúcemu brušku, bez opýtania na bruško siahajú a hladkajú ho. Keď sa budúca mamička zháči, ľudia ju označia za precitlivenú a nezriedka sa urazia. Tu niekde tkvie všeobecná predstava mnohých dospelých, že detí, či už chránených brušnou stenou matky alebo aj po narodení, sa môžu smelo dotýkať a nepotrebujú na to žiadne povolenie a naopak, môžu od detí vyžadovať, aby sa ony dotýkali iných ľudí.
Spoločenská konverzácia by sa aj z tohto dôvodu nemala odohrávať v rovine, ako pomôcť ochrániť svoje deti, ale ako im pomôcť pochopiť, že majú k dispozícii mnoho spôsobov na ochranu svojho fyzického i emocionálneho bytia. Majú právo prijať i odmietnuť fyzický dotyk alebo akýkoľvek iný prejav, ktorý vstupuje do ich osobného priestoru a pocitu bezpečia.
Rodičia, možno nevedomky, robia zásadnú chybu, týkajúcu sa prístupu k detskému telu. Tá môže ovplyvniť detské sebavedomie, autonómiu tela a mentálnu pohodu detí. Smutnou skutočnosťou je, že deti často dostávame do situácií, kde sa ich telá stávajú majetkom niekoho iného, vrátane vlastných rodičov. Rozsah je rôzny, od povzbudenia, aby objali/pobozkali člena rodiny, až po extrémne prípady, kedy rodičia nútia deti k výmene tela za drogy, sex alebo jedlo. Takéto postoje učia deti, že ich telá im nepatria a nie sú to ony, kto o svojich telíčkach rozhoduje. Tiež sa takto zotierajú hranice medzi tým, aký dotyk je ešte v poriadku, ktorý je už za hranicou a sťažujú rozhodovanie dieťaťa o tom, čo je neprístojné a nepríjemné. Znižujeme tak schopnosť dieťaťa rozpoznať, čo je bezpečné a čo je otázne, ako aj komunikovať s dospelým, ktorému dôverujú, že ich osobné hranice boli prekročené a niekým napadnuté.
Nenúťte deti k fyzickej interakcii s inými dospelými
Štatistiky sú neúprosné, 90 % obetí sexuálneho zneužívania pozná agresora a 68 % detí zneužije člen vlastnej rodiny. Ide o ľudí, ktorí sa pohybujú v okolí dieťaťa, ktorým dieťa dôveruje a má ich rado. 20 % detí je vo veku do 8 rokov. Výsledkom je, že väčšina z nich nezačne rozprávať o svojich zážitkoch až kým nedosiahnu dospelosť, resp. kým sami nemajú deti. Ako rodičia sme ich nenaučili o tom, že každý, vrátane detí, má právo cítiť sa dobre a bezpečne vo svojom tele.
Práve často používané „nevinné“ príkazy: „Daj tete pusinku! Pohladkaj uja a objím ho na rozlúčku, neodťahuj sa!“, ukazujú dieťaťu, že to nie je ono, kto o tele rozhoduje a že im zo strany blízkych dospelých nič nehrozí. Hovoríme im, aby nevenovali pozornosť svojim pocitom, plus pocitom, ktoré majú voči niekomu inému, či už intuitívne alebo na základe minulých skúseností a namiesto toho počúvali a robili to, čo im povie dospelý.
Podobne porušujeme osobné hranice aj pri detskej interakcii. Svojmu malému introvertovi vravíme, aby dal ruku extrovertnej kamarátke a zahral sa s ňou, pretože veríme, že tak podnecujeme rozvoj jeho sociálnych zručností. Čo ho ale skutočne učíme je, že je v poriadku, ak ho nejaký človek tlačí do niečoho, čo mu nemusí byť príjemné a má sa tomu podvoliť. Deti sa budú neskôr cítiť, že ich musí niekto do niečoho dotlačiť, alebo ich prirodzené tendencie nie sú v poriadku a niekto iný im musí povedať, ako by to malo byť. Z dlhodobého hľadiska to môže negatívne ovplyvniť ich sociálne zručnosti, pretože vybudovať zdravé sebavedomie a autentické priateľstvá je náročné, ak niekto nie je spokojný s tým, kým vlastne je.
Ak máte malého introverta, ktorého beriete na stretnutie, upozornite druhú stranu, že vaše dieťa sa s druhým dieťaťom možno nebude chcieť hrať, objať ho, ani sa s ním baviť. Môžete priniesť vlastné knihy a hračky, aby ste to svojmu dieťaťu uľahčili bez toho, aby sa cítilo, že ho tlačíte do niečoho, čo mu možno nie je príjemné, ako napríklad rozprávať sa s cudzím človekom, či už ide o dospelého alebo dieťa.
Naučte deti dôverovať ich pocitom
Ďalšiu zásadnú chybu, ktorá môže negatívne ovplyvniť budúcu sexualitu, robíme vtedy, ak sa otvorene s deťmi nebavíme o témach súvisiacich s telom alebo ich vnímame zahanbujúco. Namiesto toho, aby sme viedli vývojovo adekvátnu konverzáciu o tele, intimite a sexe, vyhýbame sa pomenovaniam pohlavných orgánov. Lenže práve vďaka takémuto otvorenému rozhovoru dávame deťom do rúk nástroj na komunikáciu s niekým, komu dôverujú, o niečom, čo mohlo byť napríklad na hranici zásahu do ich osobnej zóny. Nie je to len nástroj na to, aby dokázali pomenovať to, čo sa s nimi deje, ale aj to, čo sa im deje. Ak vedia časti tela jasne pomenovať, vedia povedať i to, ako a čo s nimi niekto iný robí.
Pozornosť by sme mali venovať aj tomu, aby sme naučili dieťa hodnote vlastnej intuície, ktorá práve v detstve môže zohrať zásadnú rolu. Aj v útlom veku pociťujeme v žalúdku alebo v hrudi zvláštne chvenie, ktorého nás upozorňujú na možné nebezpečenstvo. Úlohou nás, rodičov, by malo byť naučiť deti tieto pocity pomenovať a najmä – dôverovať im. Môžete im napríklad povedať, že intuícia je akýsi vnútorný signál, alarm. Povedzte im príklady, kedy vás intuícia ochránila, kedy ste ju nepočúvli a dostali ste sa do nepríjemných situácií. Spýtajte sa, ako ony cítia svoju vlastnú intuíciu, aby ich dokázali rozpoznať a podeliť sa o ne, keď ich zaregistrujú. Niektorí rodičia majú tendenciu nasmerovať svoje dieťa na to, ako by malo komunikovať pri stretnutí dospelým, namiesto toho, aby radšej sledovali, ako ich dieťa na reaguje samo od seba a vychádzali práve z toho momentu. To je typický príklad, ako narušiť intuíciu u dieťaťa. Aby dieťa mohlo rozvíjať dôveru vo svoju vlastnú intuíciu, my rodičia musíme rešpektovať ich voľbu, diskutovať o interakcii a zistiť, či má naše dieťa nejaké otázky. Ako rodičia môžeme fungovať na báze priateľstva a spojenectva s našimi deťmi.
