http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Neberme deťom detstvo, nechajme ich hrať sa!

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Voľná hra detí je pre ich zdravý vývin dôležitá. / Foto: Shutterstock

Odborníci upozorňujú, že deťom berieme čas, kedy sa majú voľne hrať, ale spoločnosť nás v mene budúceho úspechu syna či dcéry núti v tom naďalej pokračovať.

 

Mnohí z nás s nostalgiou spomínajú na vlastné detstvo, kedy sme chodili do školy skôr upevňovať vzťahy s kamarátmi, než sa niečo zmysluplné naučiť, prišli domov, zahodili tašku do kúta a trávili sme všetok voľný čas vonku, kde sme sa väčšinou hrali spolu bez dohľadu zaneprázdnených rodičov. Vyrástli sme, stali sa rodičmi a hovoríme, že je iná doba, v mene ktorej vytvárame úplne odlišné podmienky detstva pre vlastných potomkov.

Hrali sme sa s hračkami ako boli obyčajné kocky či bábiky, ktoré povzbudzovali kreativitu a dávali priestor fantázii. Dnes sú hračky miliardovým priemyslom, každá z nich už má svoj príbeh a deti ho poznajú z obrazoviek televízorov, počítačov, z kníh či hier. Navyše, každá hračka prichádza so svojim vlastným výchovným a vzdelávacím cieľom.

 

Pritom hra je základom detstva až do takej miery, že ju vidíme i v tých najťažších podmienkach, v ktorých môžu deti vyrastať, ako napríklad v minulosti v koncentračných táboroch či dnes v krajinách tretieho sveta. Je tak zásadnou a nevyhnutnou pre život detí, že ju Organizácia Spojených národov zaradila medzi základné ľudské práva a postavila ju na rovnakú úroveň s právom na bývanie a vzdelanie.

 

Žiadny voľný čas

Peter Gray, profesor psychológie na Bostonskej univerzite, tvrdí, že neštruktúrovaný čas detí rapídne klesá v priebehu posledných desiatok rokov. Navyše, keď sa deti konečne aj hrajú, zvyčajne majú tiež určené ako, napríklad v krúžkoch alebo tréningoch. Za dôvod vymedzovania času na presne určené aktivity označuje najmä fakt, že dospelí preberajú čoraz väčšiu kontrolu nad voľným časom detí. Keď k tomu pridáme očakávania od škôl, aby deti dosahovali stále lepšie výsledky v testovaniach, niet sa čo čudovať, že čas na detstvo sa výrazne skracuje.

 

Dôsledky sú zrejmé a očividné už dnes. Všetky tieto zmeny nesú so sebou negatívny dopad. Čím viac sa znižuje priestor detí na hru a ich voľný čas, tým viac narastá medzi nimi počet detí trpiacich depresiami, úzkosťami a sklonmi k samovraždám. P. Gray hovorí: „Ak milujeme svoje deti a chceme, aby dosahovali úspech, musíme im dopriať viac času na hru, nie im z toho času uberať“.

Rodičia a učitelia však neberú deťom čas, aby im robili zle, hoci deťom sa to tak môže niekedy zdať. Veria, že vo svete zvyšujúcej sa konkurencie je menej času na to, aby dieťa bolo dieťaťom, pretože neštruktúrovaná hra nemá taký jasný a okamžitý výsledok ako test. Z času na detstvo sa ukrajuje, pretože rodičia a učitelia chcú, aby deti prosperovali.

 

Otázny význam domácich úloh

Ešte pred tým, než nastúpia naše deti do škôl ich zahrnieme povinnosťami a rozvrhom, prihlásime ich na plávanie, karate, tanečnú, využijeme kurzy angličtiny pre dvojročných, tenisu pre trojročných. Berieme im slobodu byť deťmi, teda voľný čas, kedy môžu behať, ako chcú a kam chcú. Hoci odborná obec upozorňuje na negatíva tohto trendu a volá po znížení počtu domácich úloh, ako aj zvýšení voľného neštruktúrovaného času pre deti, ako spoločnosť ju stále nedokážeme vypočuť.

 

Foto: Shutterstock

 

Dlhodobá národná štúdia v Amerike preukázala, že kým v roku 1981 mali deti vo veku od šesť do osem rokov úlohu v 34 % prípadov v sledovaný deň, v roku 2002 to bolo už v 64 % prípadov a čas, ktorý strávili učením sa doma, sa zdvojnásobil.

Alfie Kohn, americký spisovateľ a odborník na vzdelávanie a výchovu detí upozorňuje, že obrovský rozsah domácich úloh má významný dopad na deti a rodinu. Tvrdí, že zásadná chyba pri riešení problematiky domácich úloh sa spravila hneď na začiatku, keď sme sa ako spoločnosť rozhodli, že naše deti musia niečo robiť každý večer alebo aspoň niekoľko večerov v týždni. Čo konkrétne by to však malo byť, sme sa rozhodli určiť až v ďalšom kroku. Podľa neho tento nápad, ktorý si vzala za svoj väčšina škôl, nedáva zmysel z niekoľkých dôvodov.

 

V prvom rade ide o to, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by preukázal, že domáce úlohy majú akýkoľvek prínos pre deti mladšie ako sú tínedžeri. Aj keď si stanovíme výsledky štandardizovaných testov ako užitočnú premennú zistíme, že ich objem nesúvisí s výškou počtu dosiahnutých bodov na základných školách. Jediný, skutočne zrejmý výsledok, je menej pozitívny prístup žiakov, ktorí dostávajú viac domácich úloh. Pokiaľ ide o stredné školy, dá sa nájsť súvislosť medzi domácimi úlohami a výsledkami testov, ale tá býva zväčša malá. Navyše, neexistuje podklad, na základe ktorého by sme mohli tvrdiť, že lepší výkon detí je priamo úmerne spôsobený vyšším počtom domácich úloh. Podľa A. Khona žiadna doterajšia štúdia nikdy nepotvrdila všeobecne akceptovanú a platnú mienku, že domáce úlohy prinášajú aj neakademické benefity, ako sebadisciplínu, nezávislosť, vytrvalosť alebo schopnosť efektívne si rozdeľovať čas. Tvrdí, že to, že domáce úlohy pomáhajú budovať charakter alebo zlepšujú schopnosť učiť sa, je mýtus.

 

Ak sa pozrieme na problematiku domácich úloh tak, že škola je akoby zamestnaním našich detí, tak po tom, čo v nej strávia šesť či sedem hodín, sú dosť unavené a keď prídu domov s tým, že musia “pracovať” ďalších pár hodín, je to akoby druhá robota, musia byť logicky úplne vyčerpané. Vyčerpanosť je však len časť problému. Negatívny dopad má nielen fakt, že je náročné pochopiť spočítavanie a odpočítavanie alebo rozdelenie na spoluhlásky, samohlásky a dvojhlásky, ale aj skutočnosť, že dieťa musí sedieť ďalšie hodiny na stoličke bez pohnutia a vypracovávať tak svoje zadania. Navyše, pre deti, ktorým učenie nejde veľmi ľahko, je to ešte náročnejšia výzva. V takomto prípade siahodlhými a stresujúcimi úlohami trpí celá rodina, pod vplyvom tlaku sa zvyšuje stres a ničia sa vzťahy v nej. Čas investovaný do robenia domácich úloh navyše vôbec nespôsobuje zásadný obrat v učení, frustruje rodičov, pretože tí tlačia alebo naopak netlačia na svoje deti, keď im pomáhajú alebo nepomáhajú s úlohami. V konečnom dôsledku sa vzťah rodič dieťa môže takto úplne rozvrátiť.

 

Ako ďalej?

Už pred desiatkami rokov vydala Americká asociácia vzdelávania a výskumu stanovisko, ktoré znelo: „Kedykoľvek sú domáce úlohy na úkor sociálnych skúseností, pobytu vonku alebo tvorivej činnosti a kedykoľvek uberajú z času, ktorý by mal byť venovaný spánku, sú v rozpore so základnými potrebami detí a dospievajúcich“.

Problém je, že v spoločnosti, ktorá si hovie v počte hodín venovaných projektom a cena za nesúhlas je zlyhanie a chudoba, je veľmi ťažké pre akúkoľvek rodinu odmietnuť koncept domácich úloh a tlak, ktorý so sebou prináša. Ak sa sústredíme na to, aby sa naše deti viac hrali, zároveň musíme čeliť obavám, že ich zvedieme z bežnej cesty a dovedieme na okraj spoločnosti.

Zdá sa, že zabúdame na to, že školy by mali byť inštitúciami, ktoré poskytujú priestor na rozvoj, budovanie spolupatričnosti a vzájomnej podpory a pomoci a ktoré pomáhajú formovať spoločenskú klímu. Zabúdame na to, čo je v živote najdôležitejšie – zdravie, zábava, čas s rodinou, priateľmi a známymi.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Domáce úlohy
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.