Uvedomili ste si, že pod tlakom a vo vypätých situáciách reagujete podobne ako vaši rodičia kedysi? Spoznávate ich vo svojich vlastných vetách a moralizovaní pred deťmi? To, že rodičia majú na nás zásadný vplyv, je stará známa pravda. Čo však s tým, keď vaše detstvo nebolo ideálne? Možno aj váš vzťah dnes trpí a vy sa chcete, aj kvôli vlastným deťom, konečne pohnúť ďalej.
Obviňovanie a hnev na svojich rodičov, často vypláva na povrch alebo sa zintenzívni, až v čase, keď sa sami stávame rodičmi. Prvým krokom k vyrovnaniu sa s ním je uvedomenie si toho, čo prežívame. Je ľahké povedať si: „Nechaj to tak, bolo to dávno, už sa k tomu nevracaj.“ Prípadne: „Odpusť a zabudni.“ Môžu to byť užitočné taktiky, ale lepšie znejú v teórii, než v praxi. Preto by sme sa mali zamyslieť a snažiť sa pochopiť pohnútky našich rodičov, prečo konali tak, ako konali. Len takto sa vyhneme pasci starých zažitých (zlo)zvykov, nebudeme opakovať škodlivé správanie a prenášať ho ďalej, na novú generáciu detí. Pretože problém s nevyriešenými vzťahmi s rodičmi nie je len o vlastnej bolesti, ale aj o tom, ako ovplyvňuje náš vzťah k deťom. Známy psychoanalytik, John Bowlby, vo svojej teórii vzťahovej väzby tvrdil, že tie deti, ktoré nemali s rodičmi (alebo jedným z nich) citlivý a dôverný vzťah, si do svojho dospelého života nesú množstvo neistôt o tom, či si zaslúžia byť milovaní. Kvôli tomu spochybňujú svoju schopnosť milovať druhých a vychovávať deti. Inými slovami, ak sa nenaplní dieťaťu potreba bezpečne sa upnúť na rodičov, má to vplyv nielen na jeho pocit ohrozenia a pohody, ale aj na neschopnosť vytvoriť si v budúcnosti kvalitný vzťah so svojím vlastným potomkom.
Vedci tvrdia, že tie deti, ktorých vzťah k rodičom nebol naplnený láskou, pochopením a pozornosťou, boli rozhnevané, agresívne, zúrivé voči svojim rovesníkom, alebo plaché, utiahnuté, depresívne, úzkostné. Rovnako tak, ich prospech nebol najlepší. Deti, ale aj dospelí, ktorí z nich vyrástli, majú problémy s ovládaním emócií, ťažšie sa kontrolujú, keď sú pod tlakom, nedokážu sa pri iných ľuďoch uvoľniť a dôverovať im. Toto sa prenáša neskôr aj do ich partnerského života a vzťahu k deťom. Tieto problémy vyplývajú práve z toho, že nemali milujúceho starostlivého rodiča, necítili sa bezpodmienečne milované a nenaučili sa, ako sa mať rád.
Keď si uvedomíme tento pôvod nášho nepekného správania sa voči vlastným deťom, automaticky sa rozhneváme na svojich rodičov. Ako sa pohnúť zo zúrivosti, obviňovania a výčitiek ďalej, k tolerancii a súcitnému pohľadu na svoje detstvo?
Ako postupovať pri vyrovnávaní s minulosťou
Vďaka hnevu na rodičov a ich správaniu v minulosti, sa posúvame z roviny sebaobviňovania, čo pomáha nášmu mentálnemu zdraviu. Lenže v tejto fáze by sme nemali skončiť, pretože sa môžeme zabarikádovať v roli obete, čím sa paralyzujeme a nedokážeme prijať opatrenia na to, aby sme vedeli budovať dôverný, uspokojujúci alebo aspoň nie škodlivý vzťah.
Dôležité je tiež uvedomiť si, ktorá stratégia je pre nás vhodnejšia, ukončenie vzťahu s toxickým rodičom alebo náprava tohto vzťahu. V niektorých prípadoch je prvá možnosť najlepším riešením. V iných je šanca na zlepšenie situácie, pretože rodič ešte stále dokáže svojmu dospelému dieťaťu poskytnúť to, po čom túži a potrebuje, hoci aj cez vzťah babka/dedko – vnuk/vnučka. Vedci tvrdia, že aj v dospelosti môžeme zvrátiť negatívne dopady nešťastného detstva, dokonca aj v najťažších prípadoch, ktoré zahŕňali fyzické alebo psychické zneužívanie a odmietnutie. Všetko sa vyvíja a mení, preto aj vzťah s rodičmi môže časom nabrať inú dynamiku.
Mnoho ľudí vidí najjednoduchšie riešenie v obviňovaní rodičov za svoje problémy. Zdá sa, že pomáha, ak nájdeme zdroj toho, prečo nám to v živote nefunguje tak, ako by sme si predstavovali a je jednoduchšie obviniť rodiča, než sa pozrieť na seba. Lenže istá veľká štúdia, do ktorej sa zapojilo vyše 30 tisíc respondentov zo 72 krajín dokázala, že hádzanie viny na rodičov nepomohlo dospelým deťom odstrániť negatívny dopad alebo zmierniť ťažkosti, s ktorými sa boria. Výsledky naopak preukázali, že tým, ktorí sa intenzívne zaoberajú negatívnymi myšlienkami, ako je napríklad zneužívanie, obviňovanie iných alebo samých seba, hrozí väčšie riziko, že budú mať duševné problémy. Štúdia naznačila, že psychologické procesy, ako napríklad obviňovanie rodičov, môžu byť pre duševné zdravie nebezpečnejšie než samotné minulé skúsenosti.
Ako sa môžeme pohnúť z hnevu k pochopeniu? V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že sme si správanie svojich rodičov nijako nezaslúžili. Tak ako vnímame, že rodičia zaobchádzali zle s nami a obávame sa, aby sme túto lavínu nepustili cez seba na svoje deti, mali by sme sa pozrieť aj na to, ako boli vychovávaní naši rodičia. Pravdepodobne nepekne, veľmi podobne tomu, ako zaobchádzali s nami ako deťmi. Aby sme dokázali zlomiť túto smutnú špirálu, mali by sme sa na rodičov prestať dívať ako na odmietavých, chladných a zlých, ale ako na dospelých, ktorí jednoducho nemali schopnosti alebo možnosti na to, aby nám vytvorili rodinné prostredie s podporou a bezpečným dôverným prostredím. Mali by sme si uvedomiť, že robili to, čo sa im v danej chvíli zdalo najvhodnejšie. Výsledkom môžu byť tri možnosti. Prvá, kedy sa namiesto prerušenia vzťahov s rodinou, tieto začnú zlepšovať, druhá, kedy sa hnev na rodiča mení na vymedzenie hraníc a tretia, že vďaka novej perspektíve, ktorou sa dívame na negatívnu skúsenosť z nášho detstva, dokážeme zastaviť opakujúci sa cyklus pri svojich deťoch. Navyše, takto dávame šancu na to, aby si prarodičia a vnúčence mohli budovať vlastný, kvalitnejší vzťah.
Snaha môže priniesť úľavu do budúcnosti
Ak sa chceme zbaviť ťažoby minulosti, mali by sme sa prestať na ňu fascinovane dívať a opätovne prežívať všetky krivdy, vrátane obviňovania rodičov, ale zamerať sa na prítomnosť a prevziať kontrolu nad vlastným životom do svojich rúk. Psychickú pohodu vždy zlepšujú známe faktory, ako napríklad pravidelná telesná aktivita, vzdelávanie a rozširovanie a upevňovanie sociálnych väzieb.
Chce to veľa sily a možno aj odbornej pomoci, aby sme dokázali prejsť zo štádia oprávneného hnevu až k pochopeniu, odpusteniu a otvoreniu novej brány. Vyžaduje od nás tiež väčšiu imunitu voči správaniu sa rodičov. Je to však proces, ktorý symbolizuje rast a robí nás odolnejšími v rodinných vzťahoch, ako aj v konfrontácii s výzvami, ktoré život prináša. Rozvíjanie súcitu s rodičmi, blízkymi partnermi a priateľmi je užitočné nielen preto, že dokážeme pochopiť iných, ale aj preto, že nám umožňuje vidieť ich slabosti, rozpoznať niekedy čudné rodičovské pokusy starať sa o nás. A v konečnom dôsledku dokážeme milovať viac a byť otvorenejší na to, aby sme boli milovaní našimi najbližšími.
