Na začiatku je to jednoduché. Vy ste ten, kto stanovuje hranice, určuje dieťaťu pravidlá a rieši prípadné vzbury. Keď drobec začne navštevovať škôlku, predpisy sa stále môžu dať ohnúť, zmäkčiť a prispôsobiť, najmä pokiaľ ide o súkromnú škôlku. Potom však oslávi šieste narodeniny, nastúpi do školy a zrazu väčšinu času jeho správanie podlieha obmedzeniam školského systému. A tu začínajú trecie plochy. Pravidlá doma a v škole sa totiž môžu občas líšiť. Čo robiť v prípade, ak máte na výchovu iný názor ako učiteľ a ako reagovať, keď vám dieťa povie, že učiteľ sa k nemu nespráva korektne?
Vzťah, ktorý si dieťa buduje so svojim učiteľom je základ. Okrem toho však rovnako významnú rolu zohráva aj vzťah rodiča a učiteľa. Ak je pozitívny, má pre dieťa významný prínos. Výskumy dokazujú, že v takom prípade majú deti lepšie známky, pozitívnejší prístup ku škole, nevynechávajú hodiny. Často rodičia a učitelia dokážu spolu vychádzať, vyjsť si v ústrety, dohodnúť sa. Majú predsa rovnaký cieľ, spokojné dieťa s akademickým úspechom. Šikovný študent navyše odráža schopnosti vyučujúceho. Lenže počas roka sa prirodzene vyskytnú aj momenty, ktoré medzi rodiča a učiteľa vnášajú napätie. Učitelia nie sú docenení ani spoločensky, ani ekonomicky, mnohí sa snažia, aby deti motivovali k žiaducim výkonom, no majú len obmedzené možnosti realizácie. Pod tlakom sú preto aj rodičia. Cítia negatívny dopad školského systému a nedokážu ho zmeniť.
Zapnite dobre prvý gombík
Aj v takomto prípade platí známe, základ kvalitného vzťahu je v komunikácii. Niekedy rodičia komunikujú s učiteľmi len vtedy, keď niečo nejde podľa ich predstáv, čo k pozitívnemu naladeniu neprispieva. Rodičia by sa preto mali už od začiatku snažiť nadviazať dobrý vzťah, hovoriť s učiteľom, zúčastňovať sa na aktivitách organizovaných školou či triedou. Na druhej strane, aj učitelia by mali byť v nadväzovaní vzťahov s rodičmi aktívni a pozitívni. Obe strany sa môžu dohodnúť na spôsoboch, metódach a frekvencii komunikácie. Vedci napríklad zistili, že keď rodičia dostanú od učiteľa krátku správu na týždennej báze, v ktorej im oznámi návrhy na zlepšenie, pomohlo to zlepšiť prospech dieťaťa. Rodič prirodzene chce, aby dieťa chodilo do školy rado, aby sa mu v nej páčilo a dosahovalo akademický úspech. Preto je v ich záujme pokúsiť sa spolu s učiteľom vybudovať pozitívne a motivujúce prostredie. Dôležitý je dialóg o tom, ako podporiť dieťa, oceniť jeho snahu a hľadať riešenia na to, aby sa škola a zážitky v nej boli pre dieťa prínosom.
Každý vidí situáciu zo svojho pohľadu. Pomôže, ak budete u druhej strany predpokladať pozitívny motív jeho konania. Rodičia chcú pre svoje deti len to najlepšie, takže sa im ťažko počúva od učiteľa, že niečo nejde podľa ich predstáv. Učiteľ chce úspešných žiakov, preto je pre neho náročné prijať radu od rodiča, ako by mal svoje metódy v triede zmeniť. Efektívnejšie je postaviť sa na jednu stranu ako partner, než stáť oproti sebe v obrannom postoji.
Preto ešte pred tým, než sa s horúcou hlavou a zmietaní emóciami rozbehnete za učiteľom, aby ste ho sfúkli za to, čo nepríjemné sa udialo s vaším dieťaťom, zastavte sa a dobre svoj plán zvážte. Vaše dieťa nie je jediné, ktoré danú triedu navštevuje, a preto sa svet netočí len okolo neho. Neviete, ako na tom sú iné deti, možno sú niektoré skutočne lepšie a vyznamenanie alebo pochvalu dostali oprávnene, nie na úkor vášho potomka. To, že váš syn alebo dcéra sa nedostali medzi prvých päť najšikovnejších v triede neznamená, že na nich učiteľ „sedí“. Možno je to len o spätnej väzbe, ktorá vám v priebehu roka chýbala.
Sťažovaním sa totiž situáciu nemusíte vždy zlepšiť. Sťažnosť je deštruktívna činnosť a nijako nepomôže vzťahu rodič – pedagóg. Nejde o to, aby ste niekoho zdeptali alebo mu pokazili deň, vám ide o to, aby sa niečo zmenilo k lepšiemu. Preto by ste mali hľadať spôsob, ako efektívne komunikovať svoj názor.
Taktika, ako na učiteľa
Susan Etheredge, profesorka pre vzdelávania a štúdium detí na Smith College, Massachusetts, USA odporúča rodičom taktiku, zloženú z niekoľkých po sebe nasledujúcich krokov.
Niekedy sa deti vyjadrujú veľmi všeobecne a povedia napríklad: „Učiteľka na mne sedí.“ Vy by ste sa však mali pokúsiť odhaliť, čo presne sa za touto vetou skrýva a zistiť čo najviac podrobností. Pýtajte sa preto na detaily: „Čo konkrétne tvoja učiteľka povedala? Čo sa dialo vtedy v triede?“ Skúste sa pri tom tváriť, že o nič nejde, aby sa dieťa nezháčilo a neprestalo sa vám zdôverovať. Možno sa dozviete, že „sedí na mne“ znamená, že od neho chcela, aby jej ukázalo domácu úlohu, lebo mala pochybnosti, že sa jej venoval. Cieľom je, aby ste zistili, čo vlastne váš syn či dcéra potrebuje.
Pri rozhovore môžete dieťaťu povedať, že si zapíšte jeho poznámky, aby ste sa mali o čo oprieť, keď budete hovoriť s učiteľkou. Povedzte mu, že vy, učiteľka a prípadne riaditeľka, ste partneri, ktorí sa pokúšajú o to, aby bola škola pozitívnym zážitkom. Dieťaťu tým hovoríte, že vám záleží na tom, čo sa deje, jeho ťažkosti chcete riešiť, ale nemáte v úmysle len tak napochodovať do triedy a vyriešiť problém. Povedzte napríklad: „Mama s tatom pôjdu do školy porozprávať sa s pani učiteľkou a pokúsime sa zistiť, prečo sa takto cítiš,“ namiesto: „...prečo to učiteľka spravila.“ Ide tu o pocity vášho dieťaťa, preto potrebujete aj pohľad učiteľky, aby ste si mohli spraviť ucelený názor. Niekedy, najmä pri starších deťoch pomôže, ak sa situáciu pokúsia vyriešiť sami. Môžu napríklad ísť po hodine za učiteľkou a povedať jej o svojich pocitoch, pretože ona to nemusí ani tušiť.
Ak sa rozhodnete ísť za učiteľkou, dohodnite si s ňou stretnutie vopred, priestor pri vyzdvihnutí alebo odovzdaní dieťaťa nie je najlepším riešením. Používajte všeobecnú terminológiu, aby ste učiteľku pozvali k riešeniu. Napríklad: „Prichádzam za vami s problémom, ktorému celkom nerozumiem, ale verím, že sa nám podarí nájsť spoločné riešenie v prospech Táničky.“ Potom povedzte, čo viete od dieťaťa a čo najčastejšie ho citujte. Tým, že nehovoríte: „Tánička povedala, že robíte toto a toto,“ ale: „Potrebujem pochopiť, čo Táničku trápi,“ situáciu upokojujete. Vždy vychádzajte z toho, že nikto nerobí nič so zlým úmyslom. Možno vaše dieťa spravilo niečo, čo učiteľku vytočilo a ona reagovala, prirodzene, s hnevom. Napriek tomu sa však môže stať, že učiteľka sa bude cítiť dotknutá. Uistite ju, že ju z ničoho neobviňujete. Nechcite ju vtlačiť do obrannej pozície, pretože si pod sebou pílite konár. Zostaňte pokojní a opakujte, že sa len pokúšate zistiť, o čo ide. V ideálnom prípade vám učiteľka povie svoju verziu a dospejete k obojstrannej spokojnosti. Tým, že sa s ňou porozprávate zistíte na vlastnej koži, či za jej správaním nie je to, že je nevrlá a vaše dieťa si to berie osobne. Potom to môžete dieťaťu vysvetliť, ľudia sú rôzni, niektorí sa usmievajú viac, iní menej, to ale neznamená, že sa nemáme radi. Deti by mali pochopiť, že pravidlá fungujú inak u vás doma a inak v škole a niekedy môžu byť dokonca v protiklade. Nemusíte sa toho však obávať, deti majú úžasnú schopnosť adaptácie. Učiteľka vo vás tiež môže nájsť spojenca, ktorý jej pomôže motivovať dieťa, alebo naopak, uvedomí si, že prostredníctvom detských očí veľmi pozorne sledujete jej učiteľské metódy.
Ak ste s učiteľkou hovorili už niekoľko krát a cítite, že nerobí nič preto, aby vám pomohla problém riešiť, máte dve možnosti. Buď sa postavíte k situácii spôsobom, že “v živote nemáme ustlané na ružiach” a dieťa bude musieť takouto lekciou prejsť, alebo môžete ísť za nadriadeným. Síce sa to nezdá, ale prvá taktika je možno v konečnom dôsledku lepšia. Faktom je, že väčšina detí je v pohode, aj keď nemá rada svoju učiteľku. Naučí sa, že musí vychádzať s rôznymi typmi ľudí. Keď však cítite, že dieťa začína byť školou znechutené, určite sa s riaditeľkou porozprávajte. Povedzte jej, čo ste už spravili a pozornosť venujte najmä tomu, ako to celé vníma dieťa. Riaditeľka môže navrhnúť spoločné stretnutie, alebo sa porozpráva s učiteľkou sama. V každom prípade, počítajte s tým, že nebudete u učiteľky obľúbeným rodičom a môže to dieťaťu spôsobiť dodatočné ťažkosti. Ak je to však závažná vec, nedajte sa odradiť nijakou nálepkou od učiteľského zboru.
Posledným krokom, po tom, čo ste vyčerpali všetky možnosti riešenia, je ísť do tvrdého boja. Ak cítite, že si na dieťati učiteľka vybíja svoju frustráciu, najmä po tom, ako ste už hovorili s jej nadriadeným, dajte riaditeľovi jasne najavo, že sa nedáte odradiť. Požiadajte o zmenu triedy. Ak vaše dieťa skutočne trpí, je nepravdepodobné, že by sa situácia zmenila. Ak neurobíte nič, len bránite svoje dieťa, ale nepokúšate sa zistiť, čo sa v skutočnosti deje, nepomôžete si. Keď ste však vyčerpali všetky možnosti a situácia zostáva dlhodobo rovnaká, viete, že je na vine škola. Prišiel čas zmeniť ju.
