Skúsení prednášajúci tvrdia, že ak stojíte pred auditóriom plným študentov a niečo si ešte len myslíte, obecenstvo to už vie. Neexistuje vnímavejšie publikum ako je detské. Ak chceme, aby sa deti rozvíjali a využili svoje danosti, musíme v sebe nájsť dôveru a veriť, že to dokážu aj bez nášho postrkovania. Týka sa to aj detí, ktoré označujeme ako citlivé, ostýchavé, hanblivé.
Citlivé deti zostávajú často nepochopené. Ich opatrnosť a počiatočná nedôvera voči neznámym ľuďom býva vnímaná ako strach. Ich premýšľanie sa zdá ako pomalosť, introvertnosť ako nedostatok komunikačných a socializačných zručností. Okolie ich považuje za rozmaznaných a závislých na rodičoch, namiesto toho, aby ocenilo ich vnímavosť, schopnosť učiť sa, empatiu a intuíciu.
Dokonca aj mama s otcom nedokážu vidieť vo svojom citlivom a hanblivom dieťati všetky pozitíva. Je to škoda, pretože v útlom veku deti veria tomu, čo v nich rodičia vidia. Napríklad, keď sa dospelí dívajú na drobcov ako stíchnu, keď k nim podíde niekto neznámy a toto správanie vyhodnotia ako strach svojho potomka, samo dieťa sa môže cítiť menejcenne a neisto. Navyše, ak mu rodičia dajú nálepku – hanblivá/ý, drobec bude ešte opatrnejší. Citlivé deti sú známe tým, že sa ešte viac uzavrú do seba, keď na nich niekto tlačí, aby sa správali inak, napríklad asertívnejšie. Ak ako rodičia s obavami reagujeme na utiahnutosť nášho dieťaťa, nikdy nedosiahneme pozitívny efekt a nedáme mu potrebnú podporu. Jediným riešením je upokojiť sa a uveriť v schopnosti svojho malého synčeka či dcérky. Je lepšie veriť im, než ich chrániť pred okolitým svetom. Obavy a strach totiž celú situáciu len zhoršuje.
Citlivá reakcia má svoj zmysel. Prečo by malo batoľa chcieť, aby ho niekto nosil? Je to intímna činnosť, musí dovoliť niekomu inému, aby sa ho dotkol, držal ho bezpečne a pohodlne tak vysoko nad zemou. Prečo by sa mal chcieť rozprávať s niekým, koho vidí prvýkrát? Čo by mu tak povedal? Zo slušnosti niečo o tom, ako sa má alebo by mal začať rozprávať o počasí? Nie, dieťa, ktoré to nechce nie je drzé, ani spoločensky neohrabané, je len autentické a úprimné. Navyše, citlivé dieťa potrebuje dostatočne dlhý čas na to, aby sa otvorilo druhým ľuďom. Je vnímavé a dokáže zvážiť, kto je pre neho dôležitý, komu bude veriť to je predsa pozitívny moment.
Sami budujeme priepasť medzi nami a deťmi
To, že svojmu drobcovi nerozumieme, nás od neho vzďaľuje. Ak ho rýchlo zaradíme do nejakej škatuľky a prilepíme na neho nálepku ostýchavosti, zatvoríme si oči nad jeho skutočnými pohnútkami a tým, čo všetko vlastne robí a z akej príčiny. Je prirodzené, že chceme dieťa doviesť k tomu, čo považujeme za vhodné správanie, reakcie, výsledok, ktorý sa nám pozdáva. Lenže takto ho nechtiac môžeme učiť, že také aké je, nie je dostatočne dobré. Preto by sme mali byť menej aktívni a viac sa na svojich drobcov dívať. Veď nikto z nás nepotrebuje niekoho, kto ho bude „opravovať“, ale niekoho, kto nás má rád takých akí sme a cení si nás.
Vo všeobecnosti prevláda názor, že citlivé deti nedokážu zaujať. Veľa situácií im je nepríjemných, často klopia zrak a červenajú sa. Lenže prečo to považujeme za niečo negatívne? Citlivosť je charakteristika, ktorá je výnimočná a takíto ľudia bývajú úžasní, silní, trpezliví, empatickí a štedrí. Ak máme šťastie na takéto dieťa, mali by sme ho podporiť, aby sa nebálo prejaviť svoje pocity, nech už sú akékoľvek, nesúdiť ho a netlačiť do toho, aby bolo podľa našich predstáv, aby sa zlepšilo. Je normálne a úplne na mieste, ak je v nových sociálnych situáciách zdržanlivé. Zvažovať svoj postoj a ďalšie kroky je inteligentný postup.
Každý rodič by si mal poznať, aký zásadný vplyv má na svoje dieťa, pretože drobca ovplyvňujeme nielen tým, čo robíme vedome, ale aj našimi myšlienkami a pocitmi. Cítia ich vďaka tónu hlasu, gestám, mimike, pohľadom. Vedia napríklad, že nie sme vo svojej koži a nie sú schopné správať sa uvoľnene. Vezmime si taký odchod, rozlúčku s dieťaťom. Ak sa obávame toho, že drobec bude nešťastný, plakať a hádzať sa nám v zúfalstve pod nohy, ťažko bude v pohode, keď vidí naše váhanie. „Mama sa niečoho strašne obáva. Prečo? Ak je nervózna ona, určite má dôvod, začnem sa znepokojovať aj ja.“ Ak sa naša nepohoda stáva chronickou, okolo seba vytvárame napätie, ktoré sa zvyčajne prejaví emocionálnou nestabilitou alebo otáznym správaním.
Nemeňme deti, ale svoj pohľad na ne
Alison Gopnik, vedkyňa zaoberajúca sa výskumom detského mozgu tvrdí, že deti vedia a učia sa viac, než si myslíme. Vedia, že sa bojíme ich pocitov. Cítia to v tom, ako rýchlo sa snažíme upokojiť ich, odviesť pozornosť a zaujať niečím iným, očividne im klamať. Len aby sa utíšili, neplakali, nekričali, neboli smutné, nešťastné, frustrované. Aj keď dokážeme uznať ich pocity, vedia, že to robíme pod tlakom, pretože potrebujeme, aby sa rýchlo spamätali a opäť sa začali správať podľa nás - usmievať sa. Je im jasné, keď sme nahnevaní, netrpezliví, v napätí, keď nám ich výbuch prekáža. Prípadne keď okolo nich chodíme po špičkách, len aby náhodu nevybuchli v nevhodnom okamihu.
Kľúčové je preto zmeniť svoju perspektívu. Len tak dokážeme nechať plynúť vlastné obavy, predsudky, strach a vinu a začať deťom dôverovať. Správanie dieťaťa je v istom veku úplne prirodzené a normálne, navyše nebude trvať na vždy, prípadne je ovplyvnené zásadnou zmenou v rodine, napríklad narodením súrodenca alebo presťahovaním sa, čo je pochopiteľné. Emócie, ktoré sa derú von z dieťaťa, nech sú nám akokoľvek nepohodlné, sa nikdy nezjavujú z ničoho nič, ale sú v drobcovi a musia sa dostať von. Ak ich dokážeme prijať, máme vyhrané.
Je dôležité, aby sme vo svojom správaní našli kde, možno nechtiac, podporujeme, zintenzívňujeme alebo dokonca spôsobujeme správanie, ktoré sa nám nepáči. Treba však pamätať na to, že mnohé z vecí, ktoré deti robia sa nám síce nemusia páčiť, ale sú prirodzeným a zdravým spôsobom učenia sa a spoznávania nášho sveta. Príliš veľkým obmedzovaním, viazaním tvrdými pravidlami a zastavovaním emocionálnych prejavov berieme deťom kyslík, ktorý potrebujú, aby sa dokázali nadýchnuť.
