Mnohí rodičia sa boria s problémom nechutenstva svojho dieťaťa tak dlhú dobu, že už vyskúšali takmer všetko a výsledok je rovnaký. Namiesto slastného vychutnávania si zdravej zeleniny na večeru, im drobec obráti tanier hore nohami. Následne si vypýta svoje obľúbené jedlo, palacinky a vyčerpaní rodičia skončia s tým, že sú radi, že dieťa vôbec niečo zjedlo. Ak máte aj vy doma pri stole bojovú zónu a hráte „kto z koho“, vedecká obec vám prichádza na pomoc s dvomi informáciami. Po prvé, prieberčivosť v jedle je u malých detí normálna a po druhé, existuje spôsob, ako s ňou zatočiť.
Jedlo nám dáva energiu a udržuje nás pri živote, poskytuje výživu telu, pomáha duševnému rozpoloženiu, spája rodinu, prináša nezabudnuteľné zážitky zo spoločného stolovania a plodných či zábavných diskusií. Alebo sa stáva postrachom celej rodiny. Jedálenský stôl je miestom tvrdých bojov, kde vedú neľútostnú vojnu dospelí a deti. Každý má svoju stratégiu, aj taktiku, no víťaz môže byť len jeden. Vo väčšine prípadov je to drobec, ktorý vyčerpá bojový arzenál rodičov veľmi rýchlo a oni sa zmôžu len na potupný ústup z bitky. Potom zbierajú nápady až do ďalšieho, zväčša opäť vopred prehratého, boja.
Všetci rodičia, ktorí nechávajú zvyšky svojej rodičovskej autority rozmetať počas spoločného času obeda či večere, majú jedno spoločné. Rodinných známych, ktorí sa chvália tým, že ich dieťa zje všetko, čo pred neho položia, začínajúc špenátom a končiac dusenou brokolicou. Niekde sa teda stala chyba. Lenže kde? Na pomoc vyčerpaným a zúfalým mamám i otcom prichádza vedecká obec. Rodičia si môžu vydýchnuť. Vedci tvrdia, že byť prieberčivým pri jedle, je úplne normálna súčasť detstva.
Claire Farrow, z vedecko výskumného centra Aston Research Centre for Child Health vo Veľkej Británii zhrnula závery svojho výskumu takto: „...deti v batoliacom veku prirodzene prechádzajú obdobiami, kedy sa rozčuľujú nad každým novým jedlom a odmietajú ho. Týka sa to najmä zeleniny. Je to úplne normálne vývojové štádium, ale často vedie k tomu, že rodičia začnú prispôsobovať štýl stravovania tomu, čo je dieťa ochotné zjesť, aby ho neznervózňovali nad tanierom. Rodiny potrebujú rady založené na vedeckých dôkazoch, aby vedeli, ako pomôcť motivovať deti k ochutnaniu jedla, ktoré by si časom mohli obľúbiť, či už ide o nové, neznáme jedlo, alebo také, ktoré im teraz nechutí, napríklad ovocie, či zelenina“.
Znie to síce upokojujúco, ale v momente, keď je z plánovanej príjemnej večere zúrivá vojna, informácia o tom, že vaše dieťa nerobí nič, čo by sa vymykalo z prirodzeného vývoja, vám veľmi nepomôže.
3 zvyky, ktoré zmenia detské stravovanie
Vedecká obec identifikovala tri jednoduché zvyky, ktoré by vám mali pomôcť zmeniť prístup drobcov k stravovaniu.
Pri svojom experimente vedci sledovali 115 detí vo veku od dvoch do štyroch rokov. Rozdelili ich do štyroch rôznych skupín a každej ponúkali po dobu dvoch týždňov rovnakú zeleninu. V každej skupine použili vedci iné techniky na to, aby deti jedlo ochutnali. Napríklad v jednej jedlo len ponúkali, v druhej opakovane ponúkali a boli vzorom, teda ukázali deťom, ako veľmi im strava chutí, v poslednej jedlo ponúkli, ochutnali pred deťmi a pochválili, ak aj drobci ochutnali. Deti jedli u seba doma a množstvo, ktoré skonzumovali, sa meralo na konci výskumu. Vedci zistili, že najviac zeleniny v porovnaní s obdobím pred pokusom, zjedla skupina, v ktorej dodržali všetky tri zásady. Bonusom bolo, že deti si túto zeleninu aj skutočne obľúbili, hoci pred tým im nechutila. V priemere drobci v tejto skupine na konci štúdie skonzumovali v jednom jedle 4 gramy zeleniny, hoci na začiatku výskumu to bolo len 0,6 gramov. Úspech vedci zaznamenali aj u detí v skupine, kde sa dodržiavali len dve zásady z troch, konkrétne opakovaná ponuka a pochvala.
Ako na to?
Najdôležitejšia vec je vytrvalosť. Ľahšie je povedať, než urobiť, ale pokúste sa na to myslieť, hoci sa situácia pri stole zhoršuje každou sekundou. Deti sú veľmi odolné, a preto bude náročné vytrvať vo svojej pozícii. Majú navyše úžasné vyjednávacie schopnosti, ktorým ste nútení sa vyrovnať.
Prvá zásada znie opakovanie. Ponúknite dané jedlo deťom opakovane. Buďte vytrvalí a servírujte im ho nepretržite minimálne 14 dní za sebou. Buďte trpezliví. Cieľom je, aby sa s ním zoznámili. Deti sa budú pokúšať vymyslieť akúkoľvek výhovorku, či úskok aj desaťkrát za sebou, kým si na jedlo pred sebou zvyknú natoľko, že ho prijmú. Ak ho odmietnu, neberte to ako svoju prehru. Pozrite sa na to pozitívne, výzva, pred ktorou stojíte, sa ešte neskončila, ale vy ste o krok bližšie. Zajtra budete o dva, o týždeň o sedem.
Druhé pravidlo je klasické výchovné klišé, buďte deťom vzorom. Zjedzte, čo máte na tanieri vy a ukážte deťom, aké je to výborné.
Posledný zvyk je pochvala. Vyzdvihnite, že aspoň ochutnali, aj keď to bol len maličký kúsok alebo obliznutie. Všetko sa počíta. Väčšina úžasných vecí sa predsa podarila postupne, po malých krôčikoch.
Farrow tvrdí, že kombinácia všetkých faktorov, teda opakovanému ponúkaniu zeleniny, ocenenie ochutnania a predvedenie toho, ako veľmi chutí vám, podporuje deti v tom, aby ju samy ochutnali a postupne si ju obľúbili aj napriek tomu, že ju v prvom momente odmietli.
To, čo sa deti naučia jesť, kým sú malé, ich bude sprevádzať až do dospelosti. Tieto kroky nie sú žiadnou novinkou, ale ak budete vedieť, že sa vďaka nim dostanete k cieľu, uľahčí vám to rozhodovanie, keď váš malý bojovník opäť vytiahne svoje presvedčovacie umenie a vy budete mať sto chutí všetko nateraz nechať tak a odložiť to na ďalší deň.
