Máte doma dieťa s problémovým správaním? Odborníci využívajú terapiu (PCIT), v rámci ktorej sa nezameriavajú na vybudovanie vzťahu terapeut - dieťa, ale na vzťah rodič a dieťa a pracujú s ním. Aké sú jej zásady a princípy si môžete vyskúšať aj doma. Jednoducho, pomocou hry, v rámci ktorej však musíte dodržiavať niektoré pravidlá.
Ciele terapie hrou sa prekrývajú s cieľmi rodičovstva, vybudovať s deťmi kvalitný vzťah a vytvoriť bezpečné prostredie, v ktorom sa bude môcť rozvíjať a rásť. Niektoré zásady tohto prístupu k deťom si rodičia môžu preniesť aj domov.
Terapia hrou je forma psychoterapie určená deťom. Jej cieľom je pomôcť nadviazať kontakt s odborníkom, vyriešiť konflikt v bezpečnom prostredí a posunúť sa dopredu vďaka bezpodmienečnému prijatiu zo strany dospelého. Jej kombináciou s behaviorálnou terapiou vzniká jedinečná forma prístupu k deťom, tzv. interaktívna terapia rodič – dieťa. Ide o terapiu, ktorá sa nezameriava na vzťah terapeut – dieťa, ale na fungovanie rodiča a dieťaťa. Jej cieľom je pomôcť rodičom, ktorých deti majú problémové správanie, trpia napríklad ADD, emocionálnymi ťažkosťami, či inými poruchami správania. Je zameraná na deti vo veku od dvoch do siedmich rokov. Namiesto toho, aby liečila individuálne každé dieťa, rieši skôr vzťah rodiča k potomkovi, s cieľom zlepšovať ho. Vedci totiž už dávnejšie dokázali, že pevné spojenie milujúceho rodiča a dieťaťa zlepšuje správanie a spoluprácu detí.
Na rozdiel od bežného prístupu, tu je v centre pozornosti vzťah medzi dospelým a dieťaťom. Iné spôsoby stoja na vzťahu klient a psychológ, pričom klientom môže byť dospelý alebo jeho dieťa. V tomto prípade dokonca terapeut zostáva mimo miestnosti. Namiesto toho pozoruje rodiča s dieťaťom cez zrkadlo a vedie dospelého pomocou mikrofónu. Mnohé štúdie dokázali, že takýto prístup je vysoko efektívny, najmä pri predškolákoch, ktorí mali problémy v správaní. Symptómy sa zmiernili a ich správanie sa dostalo do akceptovateľných noriem.
Princípy tejto terapie môžu pomôcť každému rodičovi. Vyberajú totiž z každej výchovnej teórie to najvhodnejšie, aby predstavili čo najideálnejší spôsob prístupu k dieťaťu. Ponúkajú reagovanie na potreby dieťaťa a vrúcnu starostlivosť, vyváženú jasnou komunikáciou a pevnými hranicami. Rodičia majú na jednej strane vysoké očakávania od detí, no na druhej im poskytujú primeranú podporu a citlivé vedenie, aby splnili očakávania. Deti sa následne zlepšujú v sociálnych zručnostiach a akademických výsledkoch. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je pevný a dieťa sa prirodzene pokúša vyjsť v ústrety dospelému, ktorý sa o neho stará a rozumie mu.
Ako to funguje
V prvom kroku sa rodič učí, ako sa zapojiť do hry, ktorú režíruje dieťa. Zdá sa, že je to jednoduché, ale opak je pravdou. Na jednej strane rodičia často bez rozmyslu preberajú výchovné metódy od svojich rodičov a na druhej strane, pokiaľ nie sú zvyknutí dávať deťom moc rozhodovať o niečom, je to pre nich veľkou výzvou. Lenže ak sa to podarí, dieťaťu sa zvyšuje sebavedomie a lepšie funguje v spoločnosti. Zároveň sa medzi oboma stranami posilňuje emocionálne prepojenie.
Ak si to chcete doma vyskúšať, vyberte dieťaťu nejaké hračky a sadnite si s ním na pätnásť minút na zem. Povedzte mu, aby samo rozhodlo, čo budete počas tohto špeciálneho času robiť. Nezabudnite na päť princípov, ktoré by ste mali počas hry využívať.
Základné princípy
Prvým je chvála. Pochváľte každé správanie, ktoré sa vám páči, snahu či milé gesto. Druhým je zrkadlenie. Ak vám dieťa niečo povie, zrkadlením mu dáte najavo, že má vašu plnú pozornosť, čo pôsobí na neho upokojujúco. Ak napríklad povie: „Aha, vykúpala som bábiku/Postavil som garáž“. Odpovedzte: „Vidím, vykúpala si bábiku/postavil si veľkú garáž“. Tretí princíp je imitácia. Umožňuje dieťaťu viesť hru a dokazuje, že sa mu viete prispôsobiť. Ak napríklad povie: „Idem postaviť vežu“, vy zareagujte: „Ja idem tiež postaviť vežu“. Sledujte, kam vás dieťa vedie a postupujte podľa neho. Štvrtý krok je popisovanie, ktorým dieťaťu ukazujete, že ste prítomní, dávate pozor a dokážete s ním nadviazať kontakt: „Vidím, že na vežu používaš modré a zelené kocky“. Posledný bod je entuziazmus. Dajte dieťaťu najavo, že sa vám páči takto strávený spoločný čas. „Super, toto ma baví, som rád/rada, že sa spolu hráme“.
Hoci sa zdá, že tieto princípy sú jasné, jednoduché a prirodzené, nie vždy ich dokážeme pri hre uplatniť. Všetky sa zameriavajú na posilnenie rodičovskej pozornosti smerom k deťom. Celý zmysel je v tom, umožniť dieťaťu viesť hru a rodičovi, aby dokázal svojmu drobcovi, že ho zaujíma a úprimne sa mu chce venovať. Vedci tvrdia, že vzťah medzi dieťaťom a rodičom je silnejší už po tom, ak sa takýmto spôsobom hráte len päť minút.
Počas hry sa snažte nemanažovať svoje dieťa typickými rodičovskými príkazmi, obmedzeniami a zákazmi. „Tam nechoď, hento nechaj, nechytaj to, polož to, poď sem, odlož hento, zdvihni tamto, sadni si sem“. Cieľom hry je sledovať a riadiť sa podľa potrieb dieťaťa. Nie byť ten, kto hru určuje. Príkazmi len prerušujete detské riadenie. Vo všeobecnosti platí, že čím menej príkazov a obmedzení dávame deťom, tým poslušnejšie sú. Preto sa snažte nekomentovať a neorganizovať niečo, pokiaľ to nie je úplne nevyhnutné. Zároveň sa vyhýbajte otázkam. Tie prerušujú tok a dynamiku hry, vyžadujú od dieťaťa reakciu alebo presmerovanie myšlienok a samotnej hry. Nechajte dieťa, nech to robí podľa seba. Nehodnoťte a nekritizujte jeho režisérske schopnosti, ako sa hrá alebo čo robí. Ak sa vám nejaké správanie nepáči, napríklad mrnčanie, môžete ho ignorovať.
Pri takomto prístupe je dôležité, aby ste najprv nadviazali s dieťaťom kvalitné spojenie a až potom sa ho snažili usmerniť. Keď budete na jednej vlne, môžete sa pokúsiť viesť ho k správaniu, ktoré od neho očakávate. Efektívnou komunikáciou môžete dieťaťu poskytnúť jednoduché inštrukcie, založené na jeho veku. Namiesto trestov používajte prirodzené dôsledky a dopady konania dieťaťa.
