Už dlhšie sa vynárajú rôzne štúdie, ktoré tvrdia, že deti prirodzene rozmýšľajú ako vedci, používajú invenčné metódy uvažovania, skúmania a skúšania a nachádzajú správne odpovede. Je skutočne fascinácia detským mozgom na mieste a môžu drobci aspoň teoreticky konkurovať vedcom z akademického a výskumného života?
Už od deväťdesiatych rokov minulého storočia mnoho štúdií preukázalo, že deti myslia ako vedci. Dokážu predpovedať, robiť mini pokusy, nájsť odpovede a závery, vo svetle nových dôkazov meniť pôvodné hypotézy. Napriek tomu, že dokážu určiť príčinu a dôsledok, či rozumejú štatistike, stále nebolo isté, či dokážu pochopiť kľúčový moment vedeckého pokusu, teda nájsť rôzne možnosti a po jednej ich testovať, aby získali potrebné informácie.
Zistiť, či deti majú takúto schopnosť, sa podujali vedci z Massachusettského Technologického inštitútu a Stanfordskej univerzity. Do štúdie zapojili 60 štvor a päťročných detí. Ukázali im, že určité plastové koráliky svietia a hrajú hudbu, keď ich poukladajú na špeciálnu škatuľu. Potom vzali dva páry spojených korálikov, jeden zlepili, druhý nie a ukázali im, že oba páry dokážu rozsvietiť svetlo, keď ich položia na škatuľu. Očividne to bol len jeden korálik v páre, ktorý fungoval a rozsvecoval svetlo. Vedci nechali deti, aby sa voľne hrali. Otázkou bolo zistiť, či deti oddelia nezlepené koráliky a dajú ich na škatuľu, aby prišli na to, ktorý z nich sa rozsvieti.
Deti vedcov šokovali. Zistili, že ak budú testovať koráliky v páre samostatne, nájdu ten, čo funguje, a preto dokonca zlepený pár držali vertikálne, aby sa škatule dotýkal vždy len jeden korálik. Svojim rozhodnutím vyskúšať všetky možnosti vlastne vytvorili nový pokus, vďaka ktorému našli odpovede. Vďaka tomu vedci potvrdili, že základné vedecké princípy pomáhajú deťom pochopiť náš svet a jeho fungovanie.
Zdá sa, že schopnosť vedecky myslieť máme v detstve akosi prirodzene, no neskôr o ňu prichádzame a síce dokážeme vyriešiť záležitosti týkajúce sa skutočného života, no náročnejšie to máme v abstraktnom myslení. Nanešťastie, pedagógovia využívajú viac abstraktné úlohy, keď testujú schopnosť myslieť vedecky. Navyše, čím viac spoznávame svet, tým viac naše vedomosti a skúsenosti valcujú vedecký štýl myslenia. Preto by sa pri vzdelávaní mal brať väčší ohľad na intuíciu, s ktorou deti prichádzajú a lepšie prepojenie abstraktných a reálnych zadaní.
Detská zvedavosť nie je veda
Kritici toho, že nám je vedecké myslenie dané od malička však oponujú, že vedecký výskum je záležitosť učenia, nie je to to isté ako prirodzená detská zvedavosť. Marie-Claire Shanahan v reakcii na uvedené závery tvrdí, že ide o dve veci. Prvou je nápad ako to skúšať, čo ide malým deťom veľmi dobre a druhá je všeobecná, abstraktná rovina riadeného výskumu. Ako príklad uvádza, že je jedna vec odmerať dĺžku špagátiku a iná chápať dĺžku ako všeobecnú veličinu. Osoba, ktorá robí pokus potrebuje istú definíciu veličiny. Neexistuje totiž žiadna konkrétna vec, ktorá sa volá dĺžka. Je to abstraktný pojem popisujúci meranie.
Veda nie je alternatíva dospelých k detskej zvedavosti. Deti síce môžu mať rôzne možnosti, ako sa k vede priblížiť hrou, ale na to, aby sa z nich stali vedci, sa musia naučiť a uviesť do praxe množstvo abstraktných schopností, ktoré sú na míle vzdialené od intuície. Ak študenti nedokážu neskôr v živote myslieť vedeckým štýlom, nie je dôvodom to, že túto schopnosť stratili alebo sa ju odučili, dôvodom je, že, z mnohých príčin, nerozvíjali svoje schopnosti ďalej.
Preto je úlohou pedagógov podporovať prirodzenú detskú zvedavosť, využívať ich tvárnosť a pomôcť im vypestovať vedeckú intuíciu. Môžeme sa totiž naučiť myslieť určitým spôsobom, najmä, ak začneme v ranom veku. Prirodzene ľudia nie sú vedecky mysliace alebo skeptické bytosti, často nerozumieme základným pojmom ako príčina a dôsledok, náhodnosť, pravdepodobnosť a pod. Ak napríklad päťkrát po sebe zatočíme mincou a vždy padne číslo, čo budeme očakávať pri šiestom pokuse? Prirodzene, že minca padne na opačnú stranu. No nie je to tak, šanca je stále 50 %. Výsledok postupného hádzania mince nezáleží na predchádzajúcich pokusoch. Ak mincu hodíme miliónkrát, tak milión prvý pokus je opäť len so šancou 50 na 50, že padne číslo, bez ohľadu na to, koľko čísel padlo pred tým. Kľúčové je zostávať stále skeptický, aj pokiaľ ide o vlastné myslenie a nedôverovať mu bez dôkazov. A toto všetko sa dá naučiť.
Podporte vedecké a kritické myslenie u detí
Naučte deti
- analyzovať možné analógie,
- vytvárať kategórie a zaraďovať do nich predmety,
- identifikovať podstatné informácie,
- vytvárať a spoznávať argumenty na základe dedukcie,
- testovať hypotézy,
- poznať bežné argumentačné chyby,
- rozlišovať medzi dôkazmi a interpretáciou dôkazov.
Ako na to:
- Začnite skoro. Malé deti síce nebudú pripravené na úlohy z logiky, ale môžete ich naučiť, aby zdôvodňovali svoje rozhodnutia alebo hodnotili dôvody iných.
- Vyhýbajte sa dogmám. Ak chcete, aby deti niečo spravili, povedzte im skutočné dôvody.
- Podporujte deti v kladení otázok, pestujte v nich zvedavosť. Ak sa im niečo nepáči, mali by mať možnosť povedať svoj názor a dôvody.
- Vyzvite deti, aby zvážili aj iné možnosti a riešenie. Je fajn dostať sa k správnej odpovedi, no veľa problémov má viac ako len jedno možné riešenie. Ak budú deti zvažovať viac možností, bude ich myslenie flexibilnejšie.
- Nechajte ich, nech sa vyjadria. Dajte im možnosť využívať svoju vlastnú slovnú zásobu na to, aby povedali, čo si myslia a chcú.
- Hovorte o zaujatosti. Aj školáci rozumejú tomu, že emócie, motívy, túžby môžu ovplyvniť náš úsudok.
- Neobmedzujte kritické myslenie len na faktické a akademické záležitosti. Podporte deti, aby uvažovali nad etickými, morálnymi a verejnými záležitosťami.
- Nechajte ich, nech píšu. Veľa učiteľov vám potvrdí, že v procese písania si žiak triedi myšlienky, vyjasňuje pozíciu a pripravuje argumenty.
