Vzťahová výchova prišla ako reakcia na predchádzajúce výchovné metódy, ktoré boli miestami veľmi rozporuplné, napríklad keď odborníci radili rodičom, aby nebrali bábätká do náručia, lebo ich rozmaznajú, alebo ich nechávali v noci vyplakať v oddelenej izbe, nech sa naučia samostatne zaspávať. Jej tvorcovia stanovili niekoľko pravidiel, ktoré by fanúšikovia vzťahovej výchovy mali dodržiavať. Problém však nastáva, keď niektoré z nich rodičia dodržiavať nedokážu alebo nemôžu, necítia sa v nich dobre a nasilu sa snažia im podriadiť. Chcú za každú cenu svojmu drobcovi nedopriať vzťahovú výchovu a benefity z nej vyplývajúce.
Prínos vzťahovej výchovy je nepopierateľný. Jej hlavná myšlienka hovorí o nadväzovaní citlivého puta s dieťaťom, ktoré je založené na emocionálnom spojení s najbližším človekom, väčšinou s matkou. Toto puto ich spája, je pevné a vďaka nemu môže dieťa zažiť pocity radosti, šťastia, bezpečnosti a upokojenia. Keď matka odíde, dostáva sa bábätko do stresu. Upokojovanie, chlácholenie a poskytovanie radosti sú základnými prvkami tohto vzťahu.
Vďaka vzťahovej výchove dokáže bábätko objavovať a regulovať svoje emócie a za každých okolností sa vie spoľahnúť na to, že dospelý ho neodignoruje. Citlivá vzťahová výchova má najmenej tri základné funkcie: poskytuje dieťaťu pocit bezpečnosti a pokoja, pomáha regulovať jeho emócie upokojovaním, vytváraním radosti a ponúka akúsi základňu, z ktorej sa dieťa môže bezpečne vydať poznávať okolie.
V posledných desaťročiach prichádzajú vedci s dôkazmi o tom, ako funguje mikro dynamika medzi starostlivým rodičom a bábätkom, ako tento vzťah ovplyvňuje batoľa v budúcnosti, až do jeho dospelosti. Počas 35-ročnej minnesotskej štúdie rizika a adaptácie vedci zistili, že kvalita vzťahu s dieťaťom má na neho vplyv nielen v detstve, puberte, ale aj v dospelosti, bez ohľadu na temperament dieťaťa a sociálne zaradenie rodiny. Jedno z najdôležitejších zistení bolo,že pevné puto medzi rodičom a dieťaťom vedie v dospelosti k nezávislosti mladých ľudí a naopak, ak drobec nemal možnosť nadviazať s rodičom citlivé spojenie, v budúcnosti bude na matke, či otcovi závislý. Tento záver je v protiklade k presvedčeniu niektorých rodičov, aby sa bábätko čo najskôr osamostatnilo a dokázalo si poradiť bez dospelého. Nezávislosť sa nedá nanútiť tlakom. Príde sama, práve vďaka citlivému rodičovského prístupu.
Aj vzťahová výchova má svoje obmedzenia
Filozofia vzťahovej výchovy sa zrodila pod taktovkou pediatra Williama Searsa, jeho ženy a detí. Spolu vytvorili životný štýl, do ktorého patria rozličné úkony, ktoré však s citlivou výchovou vôbec nemusia súvisieť. Preto kritici tohto prístupu upozorňujú na zmätočné informácie, zbytočný stres a vinu rodičov, ktorí presne nezapadajú do škatuľky s nálepkou vzťahová výchova a neuplatňujú každý jej princíp.
Táto ich filozofia má osem princípov. Najdôležitejšie sú dojčenie, spoločné spanie, nosenie detí, emocionálne prepojenie. Je odpoveďou na predchádzajúci tvrdší štýl výchovy, preto aj komunikácia je s podtónom milujúceho, podporujúceho rodiča, zameraného na dieťa. Niektoré úkony však prinášajú deťom úplne iné benefity, nie upevňovanie vzťahu.
Kritici vzťahového rodičovstva upozorňujú na podporu kresťanskej patriarchálnej rodinnej štruktúry, ktorá stojí na tom, že žena je doma a venuje sa predovšetkým dieťaťu, čo nie je možné pre každú ženu. Navyše táto filozofia nabalila na seba ďalšie znaky špecifického životného štýlu, napríklad stravovanie sa organickým jedlom, látkové plienky, odmietanie očkovania, či výučbu v domácom prostredí. Výsledkom je aj to, že rodina Searsových predala milióny kníh a profituje z predaja množstva produktov, ktoré schvaľujú.
Príkladov rozporov, do ktorých sa rodičia pri výchove dostávajú, je mnoho. Prínos harmonického bezproblémového a prirodzeného pôrodu, dojčenia, či spoločného spania je síce nepopierateľný, no matky sa nemusia bičovať za to, že kvôli akútnemu cisárskemu rezu alebo nemožnosti dojčiť, budú horšie matky a nedokážu si vytvoriť so svojím dieťaťom láskyplný a hodnotný vzťah. Matka môže napríklad dojčiť svoje bábätko, pretože pozná prínos dojčenia, ale robí to nezúčastnene, mechanicky, necitlivo a nedokáže tak nadviazať citlivý vzťah so svojim potomkom. Na druhej strane však môže iná matka kŕmiť dieťa z fľašky, pozorovať ho pri tom, snažiť sa porozumieť jeho náznakom a pokusom o komunikáciu, využívať interakciu ako príležitosť na to, aby sa na neho dívala, prihovárala sa mu, hrala sa s ním. Takto si vytvára citlivé spojenie. Dôležitá je kvalita interakcie, nie pevne stanovené pravidlá. Je nesprávne, ak sa matka, ktorá, z rôznych dôvodov, nedojčí svoje dieťa, bojí, že s ním nevybuduje pevný vzťah, pretože nespĺňa kritériá vzťahovej výchovy.
Otázne je aj neustále nosenie detí. Na začiatku boli Searsovci ovplyvnení konceptom kontinua, prirodzeným prístupom k rodičovstvu, inšpirovaným neustálym nosením detí na svojom tele. Niet pochýb, že kontakt koža na kožu, blízky fyzický kontakt, nosenie a držanie bábätiek v náručí sú pre nich výborné v prvých mesiacoch života, kým sa ich fyziologický systém zorganizuje. Výskumy tiež dokazujú, že nosenie môže znížiť plač v prvých mesiacoch. Lenže opäť, to čo je pri tom najdôležitejšie, je orientácia a naladenie sa rodiča na dieťa. Ak je rodič vystresovaný, duchom neprítomný, nevníma dieťa, hoci ho má v nosiči, je to zbytočné. Blízkosť k deťom neznamená ich neustále nosenie, ako to mnohí rodičia nesprávne pochopili. Aj Searsovci začali neskôr odporúčať rodičom nájsť to, čo im vyhovuje. Je rozdiel medzi pevným spojením a citlivým putom. Pevné spojenie môže vyvolať až nežiadúce úzkostné stavy.
Podobná situácia je aj v emocionálnych odpovediach na detské potreby. Tiež sa tu rodičia niekedy dostávajú za svoju hranicu. Odborníci odporúčajú reagovať adekvátne na potreby dieťaťa, je to dôležité pre vývoj jeho mozgu, poznávací a emocionálny rozvoj, reguláciu stresu a autentické nadviazanie ľudského vzťahu. Hoci to rodičia môžu myslieť dobre, občas je to „medvedia služba“. Reagujú na dieťa až príliš a dovoľujú mu doslovne všetko, vo viere, že musia splniť každé jeho želanie. Takýto prístup je v poriadku pri batoľatách do jedného roku, pretože tie sa nedajú rozmaznať, no staršie deti potrebujú vo výchove obmedzenia a hranice v kombinácii s láskou a vrelým objatím rodiča.
