Rozhodli ste sa z rôznych dôvodov, že vaša malá rodinka je narodením prvého a zároveň posledného dieťaťa kompletná. Očakávate, že okolie bude váš krok rešpektovať. Lenže zrazu sa začnú vynárať útočné hlasy, známych i úplne cudzích ľudí, ktorí bez okolkov vaše rozhodnutie napádajú. „Kedy bude mať Maťko sestričku?“ „Čo druhé dieťa, stihnite to všetko vybaviť počas jednej materskej, aby ste mali pokoj.“ „Chcete, aby bola Simonka rozmaznaný jedináčik, alebo opustená a smutná celý život? To hádam nie.“
Tlak spoločnosti na to, aby rodina vyplnila jej ideálnu predstavu o zostave, je stále dosť silný, napriek tomu, že žijeme v 21. storočí a pod pojmom „ideálna“ by sme mali hľadať skôr jej vnútorné nastavenie než vonkajšiu reprezentáciu. Mnohí ľudia majú stále predstavu, že správnu rodinu tvorí mama, otec, syn a dcéra. Mať len jedno dieťa je sebecké rozhodnutie, ktoré negatívne a dlhodobo ovplyvní život dieťaťa.
Faktom však je, že aj traja členovia – rodičia plus jedno dieťa, sa stáva u nás bežným javom. Ešte dva roky po nežnej revolúcii dosahoval, podľa dokumentu prognostického ústavu SAV - Prognóza vývoja obyvateľstva v okresoch Slovenskej republiky do roku 2035, priemerný počet detí na jednu ženu úroveň dvoch detí. V roku 1995 to však bolo už len približne 1,5 dieťaťa. Aj v ďalších rokoch intenzita plodnosti klesala, hoci nie až tak dynamicky. V roku 2002 dosiahla svoje historické minimum, 1,19 dieťaťa na ženu. Pre ilustráciu, o aké dramatické a významné zmeny išlo, autori dokumentu uvádzajú, že Slovensko sa za približne jedno desaťročie dostalo z pozície krajín s najvyššou plodnosťou v európskom priestore do skupiny krajín s najnižšou plodnosťou na svete.
Aj keď sa medzi rokmi 2007-2009 zvýšila hodnota úhrnnej plodnosti z 1,25 nad hranicu 1,4 dieťaťa na ženu, v ďalších rokoch opäť klesla. V roku 2010 je zaznamenaný pokles spájaný s nepriaznivým hospodárskym vývojom, ale ďalší rok dochádza k rastu, na úroveň 1,45 dieťaťa na ženu.
Odborníci výhľadovo predpokladajú, že do roku 2035 sa zvýši úhrnná plodnosť na 1,53 dieťaťa na jednu ženu, pričom k výrazným zmenám by malo prísť v roku 2020.
Sebecké rozhodnutie?
Dôvodov, prečo sa rodičia rozhodnú mať len jedno dieťa, je mnoho. Od zdravotných, vrátane problémov s plodnosťou vo vyššom veku, cez finančnú náročnosť až po pocit, že byť traja je ideálna a dokonalá rodina.
Iste, mať jedno dieťa je pre rodičov jednoduchšie, než mať ich viac. Niekedy sa síce dospelí sťažujú, že celá zábava leží na ich pleciach, kým súrodenci sa v istom veku už zahrajú sami, no toto nie je reálne až tak náročné. Pravdou je, že pri jednom dieťati dokážete mať situáciu viac pod kontrolou, jednoduchšie riadiť chod rodiny a zvládať popri tom aj množstvo iných vecí a navyše je tu menej vzťahov, ktoré sa môžu komplikovať a narúšať tak dynamiku rodiny. Plus, vždy je lepšie, ak sa na zem hádže jeden drobec, nie dvaja či traja. Navyše, z ekonomickej stránky dnes deti nedávajú zmysel. V minulosti to bolo inak, pretože deti pomáhali a plnohodnotne pracovali v domácnosti, v hospodárstve, na poliach a pod. Vtedy to bola jednoducho lacná pracovná sila. Dnes sú však deti dôsledkom lásky, sú túžbou, nie potrebou. Preto sa občas vynoria pochybnosti. Možno by sa to dalo zvládnuť aj s ďalším dieťaťom. Možno bolo rozhodnutie mať jedináčika unáhlené. Veď tam, kde sa najedia traja, sa štvrtý už zaobíde bez väčších problémov. Čo ak to naozaj vytúženému potomkovi ublíži, že bude vyrastať sám? Bez opory súrodenca, najlepšieho priateľa, spoľahlivého druha?
Susan Newman, sociálna psychologička, poradkyňa rodičov a autorka kníh o výchove detí hovorí, že pocity viny nie sú na mieste. Pri svojej práci naštudovala množstvo výskumov zaoberajúcich sa rodinami s jedným dieťaťom a zistila, že tieto deti na tom vôbec nie sú horšie než ich rovesníci so súrodencami. „Všetky štúdie preukázali, že jedináčikovia nie sú rozmaznaní. Nie sú ani oveľa samotárskejší a dokážu si nájsť toľko kamarátov, ako deti so súrodencami.“
Sú na tom jedináčikovia horšie?
Lekárka Toni Falbo z Texaskej univerzity v Austine vyvracia vo svojich štúdiách množstvo mýtov spojených s jedináčikmi. Tvrdí, že stereotypy o tom, ako sú jedináčikovia skazení a rozmaznaní, sa nezakladajú na faktoch. Podľa nej nie je rozdielov medzi deťmi bez a so súrodencami veľa. To, aké dieťa bude, ovplyvňujú úplne iné, závažnejšie faktory, než počet sestier či bratov. Dôležitejšie je vzdelanie rodičov, finančné možnosti rodiny, emocionálne zdravie, hodnotový rebríček, individuálny výchovný prístup a genetické predispozície.
Jeden z najbežnejších mýtov o jedináčikoch je ten, že si ťažko hľadajú priateľov. Niektorí vedci sa zhodli v tom, že deti v škôlke skutočne majú slabšie sociálne schopnosti, čo im v neskoršom živote môže spôsobovať ťažkosti. Svoje tvrdenia opierali najmä o americkú štúdiu z roku 2004, ktorá sledovala 20 tisíc škôlkarov. Keď mali učitelia ohodnotiť ich sociálne zručnosti, skutočne horšie dopadli jedináčikovia, horšie sa ovládali, ťažšie nadväzovali vzťahy a mali viac problémov so správaním. Lenže v roku 2010 už vedci prezentovali výsledky aktuálneho výskumu, kde sledovali deti bez súrodencov v tínedžerskom veku. Analýza obsiahla odpovede vyše 13 tisíc mladých ľudí. Vedci od nich chceli, aby menovali svojich piatich kamarátov. Jedináčikovia i súrodenci boli v týchto zoznamoch vyberaní úplne rovnako, bez rozdielu. To, či mal tínedžer doma brata alebo sestru, nemalo žiaden dopad na jeho popularitu. Niektorí členovia odbornej obce však poukazovali na rozdielne metódy hodnotenia v oboch prípadoch, preto sa výskum s tínedžermi zopakoval podobne ako so škôlkarmi, kde ich hodnotili učitelia. Výsledok opäť potvrdil, že nie je rozdiel medzi sociálnymi schopnosťami tínedžerov jedináčikov a tínedžerov so súrodencami.
Ďalší problém, ktorý okolie rado pripomína, je, že jedináčik sa musí cítiť zle. Skutočne? S neutíchajúcou pozornosťou milovanej mamy a otca, o ktorú sa nemusia s nikým deliť, ani o ňu bojovať? S pohodovými a šťastnými rodičmi a vzájomnou blízkosťou? Aj vedci z Inštitútu pre sociálny a ekonomický výskum v Anglicku sa prikláňajú na opačnú stranu. Podľa ich zistení sa deti z viacdetných rodín sťažujú na množstvo problémov. Vyše polovicu opýtaných detí súrodenci šikanovali, jedno z troch priznalo, že ich brat či sestra pravidelne bili, kopali, búchali. Ďalším zase nadávali a kradli im veci. Mať rovnaké gény neznamená automaticky, že máte aj duševne spriazneného priateľa na celý život. Každý človek je iný a v detstve sa vyrovnáva s rivalitou, závisťou a ubližovaním. Niekedy ani čas všetky rany nezahojí.
Ďalší mýtus, ktorému čelia rodičia jedináčikov je, že ich deti sú sebecké. Iste, znie to logicky, lebo keď je dieťa samé, nemusí požičiavať hračky, oblečenie, deliť sa o dobroty, má vlastnú izbu a pozornosť rodičov. Vedci však uskutočnili množstvo pokusov, ktoré preukázali, že jedináčikovia sú na tom v mnohých aspektoch lepšie, než deti so súrodencami. Sú napríklad sebavedomejší, či akademicky úspešnejší. A pokiaľ ide o sebectvo? Vedci tvrdia, že pocit, že sú stredobodom vesmíru je vlastný väčšine detí, bez ohľadu na to, koľko ich je v domácnosti a súvisí viac s vývojom mozgu, než s počtom bratov a sestier. Toto sa tiež vytráca s vekom.
Neexistuje správna odpoveď na to, koľko detí predstavuje ideálnu rodinu. Dnes máme, našťastie, možnosť voľby rozhodnúť sa sami a túto túžbu si splniť.
