Veríte tomu, že ak raz zmerajú vášmu dieťaťu IQ a ukáže sa, že je geniálne, bude takým už po celý život? Alebo ste zlomili nad potomkom palicu preto, lebo hodnoty jeho IQ sa pohybovali v bežnom priemere? Vedci rodičom odkazujú, že hodnota IQ sa počas života mení a svojim prístupom ju dokážu ovplyvniť. Začnite preto vyberať správne hračky, veďte drobcov k športu a venujte im svoj čas.
Mnoho firiem si vybudovalo svoju existenciu na tom, že ich produkty rozvíjajú deti a podporujú u nich rast inteligencie. Predávajú motivačné knihy, hračky, softwér, hry, vyvíjajú rôzne výučbové programy, ktorých cieľom je spraviť z detí zázraky 21. storočia. Užitočnosť takých či onakých produktov podporujú mnohými viac či menej uveriteľnými vedeckými výskumami. Faktom však je, že najviac sa drobci naučia interakciou s dospelými – hrou, počúvaním, rozprávaním.
Iste, sú hry, ktoré rozvíjajú napríklad priestorové videnie a dokážu pomôcť čítať deťom s dyslexiou, no väčšina hračiek, čo pomôže deťom pri raste a vývoji sú staré známe veci, ako napríklad kocky. Tie rozvíjajú poznávacie a verbálne schopnosti, zoznamujú deti s matematikou, či riešením problémov.
Profesorka psychológie na UC Davis Center pre myseľ a mozog, Lisa Oakes, po mnohých rokoch výskumu tvrdí, že pokiaľ ide o hračky, dôležitejšie je, akú činnosť s ňou môžu deti robiť, než aký efekt má. Podľa nej bábätká nepotrebujú drahé hračky s množstvom zvončekov, či pískajúcich obrázkov. Radí, že ak vyberáte zaujímavú hračku pre dieťa, je dôležité, či sa páči aj vám. Deti sa totiž veľa naučia aj z reakcií rodičov, keď sa spolu hrajú.
IQ nie je konštanta
Rodičia sa často mýlia, keď predpokladajú, že IQ je dané a tým, že budú deťom opakovať a chváliť ich za to, aké sú múdre, podporia ich v učení, zvyšujú im sebavedomie a zlepšujú ich výkony v škole. Nuž, opak je pravdou. Povedané polopatisticky, chváliť deti za to, že sú múdre, z nich robí hlupákov. Pochvala je, samozrejme, veľkou motiváciou. Lenže ak ju nedokážete podať správne, môžete u detí znížiť vlastnú vnútornú motiváciou a keď sa im niečo nepodarí, nebudú sa vedieť s neúspechom vyrovnať.
Americké vedkyne, Claudie Mueller a Carol Dweck, urobili množstvo pokusov s piatakmi a ich reakciami na pochvaly. Deti, ktoré boli pochválené za svoju inteligenciu, sa následne začali vyhýbať výzvam. Nemali záujem o to, aby svoj výkon neustále zlepšovali, radšej sa porovnávali s inými deťmi. U detí, ktorých chválili za snahu, to bolo presne naopak. Mali rady úlohy, pri ktorých museli prísť na riešenie samy a niečo sa pri tom naučili. Zaujímali ich nové spôsoby ako uspieť a nedbali o to, ako sú na tom iné deti. Navyše deti z prvej skupiny sa po neúspechu častejšie vzdávali a horšie sa im darilo. Mysleli si, že za ich neúspechom je nízke IQ a zlyhanie brali ako dôkaz. Vedkyne uzatvorili, že deti, ktoré chválime za inteligenciu sa naučia vidieť neúspechy ako dôkaz toho, že sú hlúpe.
Tí, ktorí veria tomu, že hodnota IQ je stála a nemenná, môžu sabotovať celý proces učenia sa. Nedokážu sa poučiť zo svojich chýb a v škole sa im nemusí dariť najlepšie. Rovnako pôsobia aj stereotypy, v ktoré veríme, napríklad, že chlapci sú šikovnejší v matematike a fyzike a dievčatám zase idú jazyky. Toto všetko prispieva k tomu, že deti v škole nedosahujú uspokojivé výsledky. Carol Dweck, profesorka na Standfordskej univerzite počas svojho 20 ročného vedeckého života skúmala rôzne aspekty detskej inteligencie a zistila, že rozdielne nastavenie detí ovplyvňuje ich motiváciu učiť sa a následne aj akademický výkon. Podľa nej deti na strednej škole, ktoré verili tomu, že IQ je dané a nemenné, sa pokúšali udržať si svoj imidž bystrých detí tak, že robili len to, v čom boli dobrí. Nechceli riskovať, že stratia tak atraktívnu nálepku – byť múdrym. Tento prístup však v konečnom dôsledku obmedzuje rast inteligencie.
Čo pomáha deťom naštartovať rast inteligencie?
Možno prekvapivo je to napríklad cvičenie. Aeróbne cvičenie stimuluje rast mozgu a podporuje schopnosť učiť sa. Zároveň pomáha sústredeniu v škole. Lenže, tieto výhody si deti môžu užiť len pod jednou podmienkou. Cvičenie musí byť dobrovoľné. Časť mozgu, ktorá reaguje na aeróbne cvičenie, je hipokampus. Mnoho výskumov, ktoré prebiehali na deťoch, dospelých i starších ľuďoch dokázali, že táto mozgová štruktúra rastie tým viac, čím viac sa ľudia hýbu. Tým, že hipokampus podporuje schopnosť mozgu učiť sa a pamätať si, tieto dôkazy z časti vysvetľujú, prečo sa pri zlepšení kardiovaskulárnej činnosti zároveň zlepší aj pamäť.
Cvičenie pomáha aj sústredeniu. Pokusy, pri ktorých v rámci cvičenia venovali deti 20 minút aeróbnej aktivite preukázali zlepšenie pozornosti holandských žiakov. V USA zase prebehli skúšky vplyvu každodenných mimoškolských športových aktivít na akademický výkon, ktorých výsledky potvrdili jednak zlepšenie fyzickej kondície detí a jednak ich sústredenia. Deti dokázali ľahšie ignorovať rušivé vplyvy, robiť viac vecí naraz, zapamätať si a spracovať informácie. V Nemecku vedci zistili, že deti sa nemusia nevyhnutne spotiť pri športe. Zlepšenie pozornosti žiakov zaznamenali už po 10 minútovej hre, ktorá rozvíja koordináciu, napríklad ak sa pokúšali driblovať dvoma loptami súčasne.
Ďalší faktor, ktorý napomáha deťom pri rozvoj IQ, je rodičovská pozornosť. Vedci už dávnejšie našli spojenie medzi citlivým prístupom matky a otca k výchove drobcov a budúcim úspechom v akademickom, profesijnom i osobnom živote. Pri pokusoch s trojročnými deťmi zistili, že tie, ktoré majú vybudovaný pevný vzťah s matkou, získali v Stanford-Binetovom inteligenčnom teste o 12 bodov viac než ich rovesníci bez takéhoto spojenia s rodičom.
To, že sa dospelí deťom venujú a rozprávajú sa s nimi, im pomáha v budovaní slovnej zásoby a stimuluje rast mozgu. Takto sa najlepšie budujú emocionálne a kognitívne spojenia. Keďže hnacím motorom učenia bývajú často emócie, konverzácia, ktorá ich vyvoláva, podporuje vývoj mozgu. Navyše, ak je dieťa v zhode s rodičom v emocionálnej rovine, zároveň pociťuje nevyhnutné bezpečie a ochranu. Myslite na to, že môžete drobca jednoducho podporiť v kritickom myslení a naučiť ho napríklad základy matematiky. Spýtajte sa ho na jeho predpoklad, ako dopadne nejaká situácia. Ukážte mu jednoduchým a hravým spôsobom, ako funguje veda a pri skúmaní používajte skutočné vedecké metódy – pozorovanie, predpoveď a následnú kontrolu. Čítajte im rozprávky, aby ste podporili ich predstavivosť. Keď budú dospelí, budú jednoduchšie chápať zložité koncepty.
