Články: Pre študentov
O projekte

 

Prehnaný strach rodičov o deti im môže ublížiť

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Tlak spoločnosti nás neustále núti žiť v obavách. Aj deti však strach rodičov vnímajú. / Foto: Shutterstock

Dnešní rodičia sa bezpochyby nachádzajú pod veľkým tlakom. Byť rodičom v rýchlom čase plnom technologických vymožeností, súťaživosti a dravosti, či stresu z možnej straty rodinných príjmov, prispieva k zvyšovaniu úzkosti. Spoločnosť už považuje stres za prirodzene sa vyskytujúci jav. Rodičia tiež zistili, že žiť v obavách je normálne. Čo si z takejto situácie odnášajú deti?


Detskí psychológovia a psychiatri sa zhodujú v tom, že rodičovská výchova by mala byť ušitá každému dieťaťu na mieru. Čo sedí jednému, nemusí nutne vyhovovať druhému a naopak. Aj rodičia sa od seba odlišujú, nad čím sa jedna mama len pousmeje, môže u iného otca vyvolať záchvat hnevu. Ak nájdeme to, čo vyhovuje nám i deťom, vyhrali sme. Odborníci hovoria, že správny rodičovský štýl môže znížiť výskyt strachu a depresií u školákov až o polovicu, no ten nevyhovujúci ich naopak zdvojnásobuje.

Podľa vedcov sú rodičia pre drobcov primárne vzory a svojim správaním prenášajú vlastnú úzkosť aj na maličkých. Keď deti pozorujú rodiča s jeho obavami, rýchlo sa naučia správať sa podobne úzkostlivo. Tým, že všetko navôkol nasávajú ako špongie, napodobňovaním budú zápasiť s problémami rovnako ako dospelí v ich okolí. Dokonca takto reagujú, aj keď rodič nehovorí s nimi, ale s niekým cudzím. Iste, je dôležité, aby deti poznali nástrahy a hrozby, ktoré môžu na nich číhať, aby vedeli ako sa im brániť a dokázali sa o seba postarať. Záleží však aj na tom, akým tónom, s akým výrazom a akým obsahom s drobcami hovoríme. Ak ale situáciu príliš dramatizujeme, preháňame možné dôsledky a prízvukujeme im možné nebezpečenstvo, vzbudzujeme u nich zbytočný strach a úzkosť. Čím viac opakujú rodičia hrozbu spojenú s ich deťmi, tým zvyšujú šancu na to, že ich potomkovia sa budú v živote sústreďovať na negatívne stránky.

 

Rodičovská ochrana i kritika môže deti paralyzovať

Harvardskí psychológovia, Jerome Kagan a Doreen Arcus, ktorí študovali správanie detí počas piatich rokov, priniesli dôkazy o tom, že rodičovské aktivity môžu ovplyvniť pravdepodobnosť, že ich dieťa bude trpieť úzkostnými stavmi. Najvypuklejší je prirodzený rodičovský inštinkt, ktorý velí rodičom ochrániť svoje deti. Prílišné obavy o to, aby bolo drobcom len dobre, vedie k tomu, že deti, ktoré si nemôžu vyskúšať trochu neistoty mimo náručia rodičov, sa nenaučia robiť veci po svojom a nebudú sebestačné. Hoci takéto rodičovské obavy môžu byť zabalené v jemnom tóne, napríklad: „Nelez na tú preliezačku, tá je pre väčšie detičky a ty si ešte maličký,“ deťom dávajú jednoznačný odkaz. Nie si schopný zvládať situácie sám. Navyše tento všade a stále prítomný rodičovský strach sa dostane drobcom pod kožu a začne ovládať ich správanie. Výsledkom je, že budú predpokladať, že za každým krokom do neznáma, či novou vecou, je nejaké, viac či menej skryté, nebezpečenstvo. Keď vyrastú, budú závislí na rozhodovaní iných, zraniteľní, ustráchaní, uzavretí voči novým myšlienkam a nápadom. Budú žiť v strachu, aký je svet nebezpečný.

Ďalším výrazným správaním, ktorý negatívne ovplyvňuje deti, je spôsob kritizovania. Určite si niektorí spomenú, ako rodičia niekedy, v čase najväčšieho zúfalstva, dokázali nad dieťaťom zalomiť rukami a zvolať, akého nepodareného syna majú alebo nevychovanú drzú dcéru, prípadne, že takéto hlúpe deti predsa oni nemohli mať. Možno dúfali, že si potomkovia uvedomia svoje prehrešky a aj takéto správanie rodičov je pre ich dobro. Nuž, rodičia nevidia, ako podobnými poznámkami môžu drobcom ublížiť. Utrpí ich ego, sebavedomie, i celková duševná pohoda. Namiesto motivácie však prichádza demotivácia a deti sa radšej nebudú púšťať po nevyšliapaných cestičkách, budú neisté, ustráchané nástrahami života a báť sa, že niečo urobia zle.

 

Nevhodná rodičovská motivácia má negatívny dopad

Rodičia majú niekedy tiež skreslenú predstavu o tom, že úspešnosť ich detí sa rovná ich výbornému vysvedčeniu. Ak sú ich deti perfektné, potom aj oni, rodičia, sú perfektní. Stanovia si preto nedosiahnuteľné ciele a na ceste neakceptujú žiadne chyby a prešľapy. Tlak, pod ktorým sú ich deti, spôsobí, že detská produktivita a ich sebavedomie rapídne klesá. Zároveň tak zasievajú do duše drobca semienka úzkosti, ktoré môžu neskôr vyústiť v závažné duševné ochorenia. Sprievodným javom je zhoršenie prospechu, nezáujem o mimoškolské aktivity, stres v podobe bolestí brucha, hlavy, hnačiek a pod. Vedci priniesli už množstvo dôkazov o tom, že deti bez citlivého prístupu rodičov, lásky a starostlivosti, sú v dospelosti ohrozenejšie vznikom úzkostných stavov. V rannom detstve potrebujú drobci vedieť, že sú bezpodmienečne milovaní. Musia dôverovať svetu navôkol, byť si istí, že niekto ich objíme, poláska, vymení mokrú plienku. Bez toho sa budú báť, budú nedôverčiví a nervózni. To je základ pre vývoj úzkosti.

 

Úzkosť môžu deti aj zdediť

Podľa výsledkov londýnskej štúdie deti a rodičia sa navzájom ovplyvňujú v prenášaní úzkostí na seba. Vedci sa zamerali na 900 rodín, kde rodičia boli dvojičky. Ak by úzkosť bola podmienená genetikou, dieťa by ju malo rovnako vysokú ako jeho otec a otcove dvojča, keďže má rovnakú DNA. Zistili však, že deti dvojčaťa mali viac spoločného so svojim rodičom, než s dvojčaťom rodiča. Podľa vedcov podobnosť v rámci rodiny je dôsledkom toho, že všetci členovia rodiny žijú pod jednou strechou. Štúdia hovorí o tom, že je viacero spôsobov, ako sa úzkosť prenáša z rodiča na dieťa a naopak. Deti pozorujú svojich rodičov a vidia strach či obavy, počujú, čo hovoria a následne sa samy zaoberajú rovnakými pochybnosťami. Ďalším prípadom je, čo štúdia nazvala „negatívne rodičovské správanie“. Je ním nadmerná ochrana dieťaťa pred niečím, čoho sa obáva rodič. Opačným príkladom je, ak rodič pozná obavy drobca, napríklad strach z výšok alebo bolesti u zubára. Nechá, aby ovplyvňovali jeho rodičovské rozhodnutia a zabezpečuje, aby sa im dieťa vyhlo. Úzkosť dieťaťa tak môže vyvolávať úzkosť aj u rodiča. Vedci odporúčajú, aby rodičia pomohli nájsť deťom výzvy zodpovedajúce ich veku a strachu tak, aby sa drobci mohli naučiť, že v konečnom dôsledku dokážu takéto náročnejšie situácie zvládnuť. Predchádzajúce výskumy dokázali, že deti úzkostlivých rodičov budú tiež pravdepodobne úzkostlivé a ak dospelí podstúpia terapiu na pomoc so svojim problémom a zmenia svoje správanie, minimalizujú riziko úzkosti u svojich potomkov. Ak rodičia poznajú svoj strach, dokážu zabrániť jeho prenosu na deti. Teda ak sa napríklad matka bojí zubára, je lepšie poslať k zubárovi dieťa s otcom, aby drobec tento vzorec neprevzal.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Strach
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.