Malá Tamarka dokáže v sekunde vytvoriť desivú, srdcervúcu scénu a pripraviť pre jej matku nezávideniahodné chvíle. Jej najobľúbenejšie slovo je „nie“. Lenže, keď je s otcom, vedú sa pekne v parku za ručičky, usmievajú sa a nikdy nie je potrebné usmerňovať jej správanie. So všetkým súhlasí a povestné „nie“ je akoby zarezervované len pre mamu. Tá navyše stále počúva, že v škôlke ide Tamarka bez reptania spať, no doma je každý večer z predspánkového rituálu hotové bojové pole. Prečo sa jej dcéra správa ako rozdvojená osobnosť?
Odborníci majú pre matku jednoznačnú odpoveď. To, že dieťa pri nej vystrája, je len znakom normálneho a prirodzeného vývoja. Znamená to, že matka je pre dcéru ten najdôležitejší človek v živote a drobec sa cíti pri nej bezpečne a môže voľne dávať najavo svoje emócie. Nielen pozitívne, ale najmä tie negatívne, ktoré nevie ventilovať inak, než plačom, krikom, hádzaním sa o zem.
Väčšinou si to odnesú matky
Podľa Karen Dudley, špecialistky na vývoj detí z Kalifornskej Univerzity, je chybou myslieť si, že váš potomok svojím správaním dáva najavo preferenciu, s kým chce radšej byť. Tá osoba, ktorá trávi s dieťaťom najviac času (zhodou okolností je to najčastejšie mama na materskej dovolenke), je zároveň aj tou, s ktorou sa drobec cíti najlepšie na to, aby sa mohol prejaviť, či už v pozitívnom alebo negatívnom svetle. Dramatické scény, ktoré vám predvádza, sú znakom, že sa s vami cíti v pohode a môže prejaviť akúkoľvek emóciu.
Podľa doktorky Ann Corvin, ktorá sa zaoberá rodinnou a detskou terapiou, matka predstavuje pre dieťa potrebu a z biologického hľadiska sa spája v prvom rade s potrebou jedla a prežitia. Preto sú deti ochotné urobiť čokoľvek, aby zaujali jej pozornosť a nadviazali s matkou okamžitý kontakt. Otcovia sú pre drobcov prístavom dôvery, riskovania a hier. Nemajú s nimi spojený inštinkt prežitia, preto sa ani nepokúšajú získať ich záujem často krát tak zúfalým spôsobom.
Malé deti sa navyše len učia rozvíjať vzťahy s druhými ľuďmi a testujú svoje hranice. Najlepším spôsobom, ako zistiť, čo sa ešte môže a čo už nie, je, podľa psychologičky Alyson Schafer, vyskúšať to. Preto, ak ste s dieťaťom celý deň, ste práve vy tou vyvolenou bytosťou, aby ste testovanie obmedzení zažili najčastejšie a najintenzívnejšie.
Najobľúbenejšie slovo „nie“ patrí mame
Drobci okolo dvoch rokov majú niekoľko vyslovene obľúbených slovíčok. Medzi tie najpreferovanejšie patrí aj populárne „nie“. Hoci neustále negovanie môže pre vás, ako rodiča, znieť frustrujúco a niekedy sa len ťažko ovládnete, aby ste nevybuchli, vedci potvrdili, že takéto správanie je úplne v poriadku a je znakom zdravého vzťahu rodič – dieťa. Vo svojom výskume sledovali a nahrávali psychológovia správanie 119 batoliat vo veku 14 – 27 mesiacov ku svojej matke. Mamy sa mali v rámci hry so svojím drobcom pokúsiť o to, aby sa nehrali so zaujímavými hračkami položenými vedľa nich a po skončení hry mali tie obyčajné, s ktorými sa mohli hrať, poukladať naspäť do škatule. Správanie detí rozdelili do troch kategórií – neposlušnosť, ignorovanie požiadaviek matky a dobrovoľné poslúchnutie jej rozkazu. Deti pohodových matiek, ktoré citlivo reagovali na detské potreby, sa najčastejšie stretli s neposlušnosťou, no na druhej strane ich požiadavky deti neignorovali. „Drobci v tomto veku skúšajú prekračovať hranice, čo je veľmi dobré. Uvedomujú si sami seba, svoju vôľu, túžby a vlastný spôsob ako riadiť svet navôkol,“ uviedla Elizabeth Gershoff, spoluautorka výskumu na Univerzite v Texase. Tie deti, ktorých matky prejavili známky neistoty a depresie, častejšie ignorovali rodiča, ale poslušne splnili jeho požiadavky. Tieto deti podľa vedcov nedôverujú reakciám matiek a naučili sa byť až príliš pasívnymi. „Už v rannom veku zistili, že neposlušnosť ich nedovedie tam, kam chcú a jediné, čo dostanú, je tvrdý trest – krik, či bitku,“ doplnila E. Gershoff. Vedci uzavreli ako fakt, že tie matky, ktoré majú výborné rodičovské schopnosti, majú zároveň tie najneposlušnejšie deti. „Neposlušnosť malých detí nie je nenormálna, ani nedokazuje neschopnosť rodiča, ale je pozitívnym momentom vo vývoji,“ dodala vedkyňa Theodore Dix, spoluautorka výskumu.
Doma sú úplne iné ako vonku
Deti sa správajú rôznym spôsobom nielen vo vzťahu k rodičom, ale aj mimo domácnosti. Pokiaľ majú možnosť byť doma sami sebou a nemusia nič predstierať, majú rodičia jedinečnú príležitosť zažiť ich v tom najkrajšom, ale i najhoršom možnom svetle. Je dosť vyčerpávajúce v škôlke počúvať a poslúchať, preto niet divu, že niekde potrebujú aj vypustiť paru. A kde je to najprijateľnejšie? Samozrejme, doma. Hoci im je v škôlke dobre, majú okolo seba kamarátov a množstvo hračiek, niekde vo vnútri im chýbate. Preto urobia scénu, že chcú byť s vami. Síce sa rýchlo rozplačú, ale je to len dočasné, rovnako rýchlo aj zabúdajú. Ak to vezmete tak, ako to je a nebudete tiež robiť z príchodov do škôlky veľké haló, deti sa naučia, že sa teraz rozlúčite a potom pre nich prídete. Plač a výčitky, keď ich vyzdvihujete, je bežný spôsob ich uvoľnenia po disciplíne v škôlke, neberte to osobne.
Ohľadne správania sa doma a vonku mimo rodičov, spravili vedci zaujímavý výskum. Zamerali sa na deti, ktoré rady vymýšľali s jedlom. Doma si dôkladne vyberali len určité druhy potravín a množstvo iných úplne odmietali. Lenže inde to bolo úplne inak. Len jedno dieťa z dvanástich zostalo prieberčivé aj mimo domova.
Je teda normálne, že máte doma Jekylla a Hydea? Podľa psychologičky Elaine Heffner je to úplne v poriadku a mali by ste byť radi, že to tak je. Takéto správanie dokazuje, že dieťa sa cíti doma dostatočne bezpečne na to, aby mohlo vybuchnúť. Na druhej strane zároveň vidíte, že všetky tie pozitívne výchovné zásady, ktoré sa snažíte dieťaťu vštepiť, sa vonku bez problémov derú na svetlo. Mali by ste byť preto na seba pyšní.
