Štúdia z pera amerických vedcov prináša dôkazy, že za úzkostnými stavmi detí stoja ich biologickí rodičia. Deti hanblivú povahu dedia a neskôr v živote im môže ich temperament priniesť dokonca mentálne ochorenie, napríklad ťažkú depresiu. Aby sa deti takémuto scenáru vyhli, vedci skúmajú ako funguje ich mozog a ako im môžu rodičia i okolie napomôcť.
Odhaduje sa, že úzkostnými poruchami trpí medzi 5 a 7% bežnej populácie. Až 29% ľudí prekoná úzkostnú poruchu aspoň raz počas svojho života. V roku 2004 malo obsedantno-kompulzívnu poruchu viac ako 28 miliónov ľudí na celom svete a panickou poruchou trpelo viac ako 30 miliónov ľudí. S ťažkou depresiou má na Slovensku skúsenosť až 17 percent ľudí. V psychiatrických ambulanciách lekári ročne vyšetria viac než 400-tisíc pacientov.
Funkcia mozgu, ktorá tvorí základ úzkostí a depresií, je podľa aktuálnej americkej štúdie výsledkom dedičstva. Na druhej strane však vedci zároveň potvrdili, že vďaka skúsenostiam a prostrediu sa tieto predispozície nemusia vždy rozvinúť do mentálneho ochorenia.
Ned Kalin, psychiater na univerzite vo Wisconsin-Madison a autor štúdie, spolu s kolegami skenoval mozgy opíc, jednak tých, ktoré trpeli úzkostnými stavmi a jednak tých, ktoré takéto problémy nemali. Vedci našli v mozgu tri miesta, ktoré preukazovali známky dedičstva. Podľa záverov výskumu sa približne 30 % druhov úzkosti v rannom veku sa dá vysvetliť rodinnou históriou.
Kalin uvádza, že deti, ktoré sú veľmi bojazlivé, majú až 50 % šancu, že sa u nich v neskoršom živote prejaví mentálna porucha. Dnes vedci skúmajú, akým spôsobom mozog reaguje, aby mohli skorou intervenciou ochrániť deti pred týmto ochorením.
Vďaka pozorovaniu mozgu opíc vedci spoznávajú správanie hanblivých detí
Vedci sa vo svojom výskume zamerali na opice makakov (rézus). Podobne ako ľudia, i opice majú povahu rôzneho temperamentu. Pri svojich pokusoch ich vystavovali stresu tak, že ich nechali v miestnosti s neznámou osobou. Opice sa ihneď prestali pohybovať a vydávať zvuky. Hladina ich stresových hormónov vyletela vysoko. „Podobne reagujú aj hanblivé deti“, uviedol v štúdii Kalin.
Vedci použili metódu PET (pozitrónovú emisnú tomografiu) na sledovanie mozgu 592 opíc. Všetky sledované opice boli z vedeckého centra vo Wisconsine, žili v pároch a mali rôzny stupeň úzkostnej poruchy. Aby u opíc vyvolali stresovú reakciu, vedci sa rozhodli pre nasledujúci pokus. Počas skenovania vošiel do miestnosti neznámy človek bez toho, aby nadviazal s opicou očný kontakt.
Vedci dokonale poznali rodinné vzťahy medzi opicami, a preto boli schopní presne vystopovať, kde sa v rodokmeni začali objavovať znaky úzkostných stavov. Zistili, že v 35 % prípadov sa gény zodpovedné za úzkostné stavy preniesli z rodičov na deti. Potomkovia mali tri oblasti v mozgu, ktoré zdedili a ktoré pôsobili na rozvoj úzkostných ochorení.
Prvou je orbitofrontálny kortex, ktorý sa nachádza v čelovej časti, za očami a je najvyvinutejšou časťou mozgu. Ďalšou je amygdala, oblasť, ktorá má tvar ako mandľa, je umiestnená hlboko uprostred mozgu a má vplyv na emócie a strach. Treťou je limbický systém, ktorý majú všetky cicavce.
Vedci zaznamenali zvýšenú aktivitu v mozgu opíc trpiacich úzkostnými ochoreniami. Podľa Kalina sa zdá, akoby tá časť mozgu, ktorá reaguje na hrozbu, sa stala až príliš kritickou a aj mierne ohrozenie vyhodnocuje ako katastrofu. Štúdia dokazuje, že prehnaná reakcia v mozgovej časti je zdedená po rodičoch. Kvôli takejto extrémnej reakcii sa v mozgu niektorých ľudí rozvinie v neskoršom živote depresia a ťažké úzkostné stavy. Na druhej strane zostáva takmer 70 % šanca, že ochorenie nebude dedičné, čo otvára nádej na včasnú a úspešnú liečbu. Vedci sa tak dostávajú o krok vpred pri vymýšľaní receptu, ako pomôcť deťom, ktorým sa v mozgu spúšťa prehnaná reakcia.
Kalin a jeho kolegovia budú pokračovať v skúmaní opíc, aby pochopili mozgové systémy a vzájomné molekulárne pôsobenie, ktoré vedie k hyperaktivite v oblasti strachu. Rovnako tak vedci sledujú počas niekoľkých rokov aj deti, aby zistili kde je kľúč k rozdielu medzi tými, u ktorých sa časom mentálne ochorenie rozvinie a u ktorých nie. Iný výskum už potvrdil, že deťom môžu pri prekonávaní strachu a v prevencii pred možným budúcim rozvojom úzkostných ochorení výrazne pomôcť rodičia.
Podľa Kalina sú úzkostné stavy a depresie závažným ochorením, do roku 2020 bude depresii patriť druhá priečka v rebríčku najčastejších príčin úmrtí vo svete. Preto je kľúčové poznať ich príčinu, genetické vplyvy a nájsť vhodnú liečbu s včasným zásahom.
