Viete kde sú teraz vaše deti? Nie? Zdá sa, že tak je to správne. Ak sa vaše dieťa pravidelne vydáva za dobrodružstvom von, mimo domu, bude v lepšej kondícii po fyzickej i psychickej stránke. Vo svete dnes silnie volanie odborníkov po podpore tzv. rizikových hier u detí.
Rizikové alebo riskantné hry sú také, ktoré si ešte možno sami pamätáte zo svojho detstva, napríklad lezenie po stromoch, trhanie vŕbových konárov z vŕby nad potokom, či hry v lese, pri ktorých ste sa stratili. Hoci vy si na takéto zážitky s úsmevom spomínate, vašim vlastným potomkom chuť nebezpečenstva asi odopriete. Možno ospravedlníte prílišné roztiahnutie ochranných krídel nad deťmi najmä tým, že sa zmenila doba, ľudia, okolnosti. Deti by si mohli ublížiť, zraniť sa. Lenže prirodzená potreba rodičov ochraňovať svoje deti dnes naberá obludných rozmerov, keď okrem mobilov, siahajú napríklad k sledovaniu detí pomocou dronov.
Nehrať sa vonku sám vplýva negatívne na psychiku
Nová generácia má oveľa menšie možnosti slobodného pohybu ako ich rodičia, napríklad sa len veľmi málo z nich môže túlať osamote, uvádza vedec Tim Gill vo svojej knihe No Fear: Growing Up in A Risk Averse Society. Trend neustáleho dozoru nad deťmi sa podľa neho začal v deväťdesiatych rokoch a odvtedy len silnel. Podľa zistení Lekárskej fakulty Univerzity Komenského dnes máme populáciu školákov, ktorá trávi svoj voľný čas bez pohybu. Takmer všetok čas popoludní (5,3 hodín) až do večerných hodín venujú deti sedavej činnosti (sledovaním televízie, hrou na počítači). To, že deti trávia viac času doma, priamo vedie k nárastu obezity, nemôžu si užiť benefity slnečného žiarenia, majú menej sociálnych interakcií s rovesníkmi a okolím. Tiež je nezanedbateľné zvyšujúce sa riziko toho, že ich niekto bude obťažovať prostredníctvom sociálnych sietí. Pritom fyzická aktivita a schopnosť podstúpiť riziko sú nevyhnutné pre rozvoj mozgu. Tim Gill tiež upozorňuje, že ak sú deti príliš chránené pred vonkajším svetom, v neskoršom živote sú mentálne menej odolné popasovať sa s každodennými problémami dospelých.
Analýza amerických vedcov zosumarizovala 2 100 štúdií na tému rizikových hier a z ich záverov vyplynulo, že nenašli negatívne dopady takýchto dobrodružstiev, ale naopak, deti, ktoré sa ich zúčastňovali, boli aktívnejšie, sebavedomejšie a psychologicky zdravšie porovnaní s rovesníkmi. Ellen Sandseter[1], nórska pedagogička zaoberajúca sa témou rizikových hier, zašla vo svojich záveroch ešte ďalej a tvrdí: „Pozorujeme zvýšený počet neurotického a psychopatologického správania v spoločnosti, v dôsledku toho, že deťom nie je umožnený prístup k aktívnej účasti na riskantných hrách.“
Riskantná hra je spôsob učenia sa
Vedci vo svojich záveroch odporúčajú ponechať dieťaťom možnosť hrať sa rizikové hry, aby ste tak zvýšili ich fyzickú aktivitu, zároveň znížili sedavý spôsob trávenia voľného času a podporili ich zdravie a sociálne zručnosti. Prieskum tiež nedokázal vyšší výskyt zranení alebo psychickú ujmu detí pri týchto aktivitách.
Ako riskantné aktivity vedci uvádzali napríklad hru vo výškach, použitie možných rizikových nástrojov, hry s ohňom a vodou, vysoká rýchlosť, hry, pri ktorých sa môžu deti stratiť, drsné hry ako wrestling. Deti pri takýchto hrách cítia výzvu, vzrušenie, trochu strachu. Dostanú šancu niečo preskúmať vlastnými silami, zistiť ako veci fungujú na sebe, čo je pre nich oveľa zaujímavejšie ako keď im poviete, že ak vylezú vysoko na strom, môžu spadnúť a zraniť sa. Deti sú sami schopné po rozhovore s dospelými posúdiť, či na danú aktivitu majú alebo nie. Ak napríklad lezú na strom, dokážu odhadnúť, že už sa dostali príliš vysoko. Sami vedia, že ak majú guráž vyliezť na strom, cítia sa pár metrov nad zemou bezpečne a pravdepodobne nespadnú.
Nedôvera rodičov ohrozuje deti
Na druhej strane tie deti, ktoré sú pod drobnohľadom a neustálou kontrolou, počujú od rodičov jednoznačné – vo svete je príliš veľa nástrah a ja ti nedôverujem, že sa dokážeš sám o seba postarať, potrebuješ mňa na to, aby si bol v bezpečí. Ak táto skupina detí vylezie na strom, neverí si a nedokáže správne odhadnúť svoje sily. Spoliehajú sa na rodičov alebo vonkajšie prostredie, že im pomôže cítiť sa v bezpečí. Tak napríklad majú deti, ktoré nosia prilbu viac nehôd ako tie, čo ju nepoznajú (s výnimkou prípadov, kedy sú prilby prínosom, ako lyžovanie či bicyklovanie).
Riskantné hry, samozrejme, nie sú úplne odtrhnuté od reality. Odborníci nehovoria o tom, že máte dať zápalky do rúk batoľaťu alebo vysadiť prváka v lese z auta a povedať mu, nech nájde cestu domov. Ako dospelí musíte stanoviť zmysluplné hranice a správne odhadnúť, aké riziko môže vaše dieťa podstúpiť. Pritom zohľadnite jeho vek, vývojové štádium a kontext hry, do ktorej sa dieťa púšťa. Ak ho necháte hrať sa v lese, viete, že je to vlastne niekoľko stromov medzi dvoma ulicami, nie stovky kilometrov.
Podľa amerického vedca Petra LaFreniere[2], je jednou z hlavných úloh hry naučiť mláďatá regulovať strach a hnev. Počas riskantných hier si mládež užíva dostatočné množstvo strachu a učí sa reagovať na situáciu pod jeho vplyvom. Učí sa, že strach sa dá ovládať, premôcť a dostať sa z rizikovej situácie oveľa silnejší. Rovnako tak pri tvrdých hrách, ktoré môžu skončiť s modrinami, sa deti učia podobne narábať s hnevom. Ak by neprekonali svoj hnev, hra a celá zábava by skončila.
Nevyhnutný posun z detského veku do dospelosti zahŕňa potrebu objavovať svoje limity a skúšať nové veci. Drobné zranenia sú normálnou súčasťou detstva, oveľa bežnejšou ako neskôr, v dospelom živote. Dajte deťom dôveru a doprajte im ochutnať dobrodružné detstvo aspoň tak, ako ste si ho mohli vychutnať vy.
Prínosy riskantných hier:
- Umožňujú deťom užiť si slobodu a kontrolu nad svojimi činmi
- Deti majú k dispozícii množstvo pohybových výziev, sociálnych a intelektuálnych zážitkov
- Deti si môžu v praxi otestovať svoje limity a zistiť ako chutí podstúpenie rizika
- Takéto hry podporujú nezávislosť a sebavedomie
- Umožňujú rozvinúť rešpekt voči druhým a sociálnu interakciu
- Podporujú zdravý rast a vývoj
- Zvyšujú vedomosti, skúsenosti a porozumenie
- Podporujú kreativitu a schopnosť učiť sa
