V akom prostredí sa žiaci učia? Prevláda nepriateľské prostredie, v ktorom ich ohrozuje šikana a strach z učiteľa? Alebo naopak pozitívne prostredie, ktoré podnecuje spolupatričnosť, záujem a preberanie zodpovednosti za vlastné učenie?
Mnohí učitelia aj žiaci si už dnes uvedomujú, že inovatívne metódy a výchovno-vzdelávacie stratégie nestačia, ak nie je v triede pozitívna klíma. Vyznačuje sa hlavne vytváraním vzťahov, rešpektovaním ľudí takých, akí sú, spoločným riešením problémov, používaním sebareflexie, oceňovaním pokroku a spoločným vytváraním pravidiel a ich dodržiavaním.
Dôležitou osobou, ktorá ovplyvňuje atmosféru v triede, je učiteľ. Pokiaľ nevie, ako ju začať vytvárať, môžu mu pomôcť aj jednoduché otázky, aby na nej aktívne zapracoval. Môže sa napríklad pýtať:
- Pomáha moja spätná väzba budovať sebavedomie žiakov?
- Ako motivujem svojich žiakov?
- Zažívajú žiaci úspechy?
- Vyjadrujem svojím správaním kladné očakávania?
- Zaujímam sa dostatočne o každého žiaka?
- Sú moje vzťahy s deťmi založené na vzájomnej úcte a rešpektujúcej komunikácii?
Čo je cieľom rešpektujúcej komunikácie?
Rešpektujúca komunikácia je založená na rozvíjaní iniciatívy, zodpovednosti a citlivosti voči potrebám iných. Dieťa pri nej zažíva rozvoj sebaúcty. V komunikácii existujú štyri zručnosti, ktoré pomôžu zabezpečiť, aby deti spolupracovali a zároveň nezažívali nepríjemné pocity:
1. Popisujte. Opíšte, čo vidíte, alebo opíšte daný problém.
2. Poskytnite informáciu.
3. Povedzte to slovom.
4. Hovorte o svojich pocitoch.
Hranice a sloboda
Ak sa rozhodneme prejsť z direktívneho spôsobu komunikácie na rešpektujúci, narazíme na problém stanovenia hraníc. Je dôležité si uvedomiť rozdiel medzi skutočnými a zástupnými potrebami, súvislosti vývinových potrieb a hraníc v konkrétnych situáciách. V prostredí bez hraníc sú deti stratené, neslobodné a nešťastné.
Hranice stanovujeme rešpektujúcim spôsobom. V konkrétnej situácii dlhodobo nevysvetľujeme, nerečníme neodvádzame pozornosť dieťaťa od zármutku. Vždy mu prejavíme empatiu. To, že dieťa má pevne stanovené hranice neznamená, že ich nebude prekračovať. Často počujeme, že deti potrebujú autoritu. Nie je tým však myslená autorita založená na rozkazoch a príkazoch. V prípade prirodzenej autority ide o sféru vplyvu. Niekto, kto sa k nám správa rešpektujúco, a preto si ho vážime. Má na nás vplyv, poskytuje nám vzor a je pre nás oporou. Dôsledkom výchovy založenej na uplatňovaní moci býva vzdor alebo poslušnosť. Z poslušného dieťaťa vyrastá človek závislý od autority, podriadený, podliehajúci aj malému tlaku kohokoľvek, kto je v nadradenej pozícii. Protikladom poslušnosti je zodpovednosť.
O princípoch efektívnej komunikácie v triede
Keď chceme, aby sa deti správali k ostatným ľuďom s rešpektom, musia mať skúsenosť, zážitok rešpektujúceho správania od dospelých.
Mnoho učiteľov cíti, že zmena komunikácie prináša benefity pre nich aj pre žiakov. Hľadajú možnosti, ako túto zmenu preniesť do praxe. Jednou z takých príležitostí sú kurzy efektívnej komunikácie. Čo znamená budovať rešpekt, zodpovednosť a skutočné hodnoty zodpovedala Martina Vagačová, lektorka efektívneho rodičovstva.
Čím sa líšia učitelia od rodičov na vašich kurzoch?
Učiteľ je profesia, rodič je životná rola. To logicky prináša do vzťahu s dieťaťom odlišnú mieru blízkosti, možno aj zainteresovanosti. Učiteľ nie je schopný mať tak blízky vzťah so všetkými svojimi žiakmi či študentmi, a tým sa odlišuje aj forma, ako pristupuje k žiakom. Učitelia môžu vytvoriť so žiakmi veľmi pekné a silné vzťahy, ale je to vždy o miere a hranici, po ktorú to môže zdravo fungovať. Preto sa na kurzoch s učiteľmi primárne zaoberáme tvorbou prijímajúcej atmosféry, budovaním a rozvojom postojov rešpektu, slobody a zodpovednosti, zručnosťami podpory a povzbudenia, komunikácie, riešeniami konfliktov, a pod. A samozrejme, musíme rozlišovať dynamiku skupiny, ktorá má úplne iné pravidlá, ako keď rodič „sedí“ a komunikuje s dieťaťom poväčšine 1:1. Učiteľ ako profesionál má na kurze často úplne iné otázky a modelové príklady ako rodič, učiteľa zaujímajú iné mechanizmy správania problémových detí ako rodiča už len napríklad preto, že učiteľ často potrebuje riešenia na dĺžku vyučovacej hodiny či dňa, pričom rodič to má ako životné poslanie.
Akí učitelia prevažujú na vašich kurzoch?
Zjednodušene by sa dalo povedať, že sa jedná o dva typy. Jedni sú tí, pre ktorých kurzy efektívneho vyučovania zabezpečil zamestnávateľ, druhí sú tí, ktorí sa k tejto téme dostali cielene a narazili na Efektívne rodičovstvo, alebo na adlerovský prístup vo všeobecnosti a sami sa prihlásili. V mojej niekoľkoročnej praxi sa stretávam s tým (hlavne pri súkromných škôlkach a školách), že mnohí majitelia týchto zariadení dbajú na to, aby sa ich pedagógovia neustále vzdelávali a zdokonaľovali, a preto robím pre nich tieto kurzy. Často sa stáva aj to, že ma pozvú aj na samostatnú prednášku na vybranú výchovnú tému, zvlášť ak sa potrebujú poradiť alebo vydiskutovať daný problém, prípadne sa to skombinuje aj s rodičmi, ak treba v triede niečo vyriešiť. V niektorých prípadoch chodím aj na pozorovania správania dieťaťa v škôlke, aby som následne vedela lepšie identifikovať problém v kontexte atmosféry prostredia a následne nájsť účinné riešenie.
S akými výchovnými problémami sa na vás obracajú učitelia?
V prvom rade ide o problematiku emócii a počúvania. Ide o základné pochopenie ľudského správania, ako emóciám rozumieť a vedieť s nimi narábať. Myslím si, že to platí všeobecne, nielen v škole, že sa potrebujeme učiť správne zachytávať skutočný odkaz dieťaťa, učiť sa empatii a reflexii jeho pocitov. V druhom rade je to problematika správnej komunikácie. Ako so žiakmi hovoriť tak, aby nám rozumeli. Ako viesť konštruktívny dialóg, aby nás nielen počúvali, ale aj prijímali to, čo im chceme sprostredkovať. Často používame také komunikačné zlozvyky, ktoré vedú k zablokovaniu žiaka. V neposlednom rade je to celá problematika motivácie, povzbudzovania, odmien a trestov.
Nie je náročné pre učiteľa v triede s veľkým počtom žiakov uplatňovať rešpektujúci prístup?
Samozrejme že je. Dynamika skupiny narastá priamo úmerne s počtom žiakov. V tomto smere sa dá len povzbudzovať pedagógov, aby sa nevzdávali, a aby dôsledne aplikovali zručnosti, ktoré sa naučili v kurzoch efektívneho vzdelávania. Často je to otázka postojová, vec presvedčenia, vytrvalosti a odhodlania ísť za svojim cieľom. Netreba sa báť neúspechov, treba začať vždy nanovo a verte či neverte, výsledky sa vždy dostavia v podobe zvýšenej spolupráce.
Nevznikajú problémy v prípade, ak rodičia komunikujú s deťmi inak, napríklad autoritatívnym spôsobom?
Problémy vznikajú vždy a je skoro isté, že rodičia nielen inak komunikujú s deťmi, ale ich často aj úplne inak vnímajú a posudzujú. V tomto smere si treba uvedomiť, že škola a rodina sú dva úplne odlišné svety, s inými pravidlami a aj osoby a obsadenie sa mení. Pedagóg by si mal ustrážiť hranice pevným a láskavým prístupom, vytvoriť spolu so žiakmi pravidlá a dať priestor pre kreativitu. A to je veľmi podstatné, aby aj deti z autoritárskych rodín zažili iný prístup: rešpekt, láskavé prijatie, slobodu a podporu. Čo viac by sme si mohli želať, ako možnosť sprostredkovať aspoň kúsok zo sveta bezpodmienečnosti.
Aké chyby robia učitelia v komunikácii so žiakmi?
Myslím si, že nemusíme hneď hovoriť o chybách. To by bolo zbytočne konfrontačné a príliš čierno-biele. V Efektívnom rodičovstve sa snažíme pozerať na deti, alebo napr. aj na partnerov spôsobom, ktorý sa snaží nehodnotiť, skôr povzbudzovať. Nedostatky sú viac výzvou na zmenu alebo nové snaženie. Radšej by som asi hovorila o nových zručnostiach, ktoré by mali aj učitelia nadobudnúť. Je jasné, že nie je možné učiť spôsobom, ktorým sa učilo v 80-tych, či aj v 90-tych rokoch. Pretože sa doba radikálne zmenila, aj deti sa menia a aj systém hodnôt a základné paradigmy. Typickým príkladom je vnímanie autority. V 80-tych rokoch bol učiteľ prirodzenou a v spoločnosti uznávanou autoritou. Dnes sa táto rola zmenila a učiteľ je v polohe, že si skôr musí budovať prirodzenú autoritu, musí pristupovať k žiakom ako k rovnocenným partnerom a pod. Ruka v ruke s týmto ide aj spôsob komunikácie, hodnotenia a iné. S týmito zručnosti sa učitelia môžu zoznamovať na kurzoch efektívneho vyučovania pričom je dostatočný priestor aj na vydiskutovanie si konkrétnych príkladov a riešení.
Ako môže učiteľ začať uplatňovať rešpektujúci prístup k žiakom?
Rešpekt je o životnom postoji, presvedčení, o nastavení a vnímaní seba a druhých ľudí. Ak vychádzame z adleriánskeho prístupu, tak vzájomný rešpekt je cesta, ako budovať pocit sebaistoty u žiaka, ako základný predpoklad pre úspešné zvládanie životných situácií. Znamená to, že napríklad v komunikácii so žiakom hovoríme rovnako úctivo, ako so svojim kolegom. Na úrovni ľudskosti medzi nimi niet žiadneho rozdielu. Každá ľudská bytosť má tie isté fyziologické aj duševné či duchovné potreby. Rešpekt je niečo, čo sa nedá naučiť, človek sa učí z toho, v čom žije. Ak učiteľ rešpektuje žiaka i seba, vytvára mu skúsenosť, ktorá je príťažlivá, a preto aj nasledovania hodná.
Neboja sa učitelia toho, že stratia rešpekt, ak nebudú autoritatívni?
Strach nie je dobrý radca, nemyslím si, že by sa učitelia niečoho principiálne báli. Kľúčom by malo byť empatické počúvanie tak, aby učiteľ vnímal, čo žiaci hovoria a následne podporil v triede pravidlá, ktoré si nevyžadujú donucovanie, nezmyselnú disciplínu a silové riešenia. Želaný účinok sa dosiahne práve vtedy, ak sa posilní sebahodnota žiaka, ak sa správne povzbudí a nechá priestor na sebarealizáciu. Potom je učiteľ v úlohe sprievodcu či možno až komentátora, ktorý z istého prirodzeného nadhľadu nad problematikou dáva cielené, otvorené a kreatívne otázky.
Ako deti vnímajú takúto zmenu?
Deti vedia relatívne rýchlo zareagovať na zmenu klímy, adaptovať sa na nové pravidlá a vedia ich kreatívne využiť. Je to výzva pre obidve strany, je to objavovanie niečoho nového, je to nádej a zmysluplná zmena, ktorá často prináša nové a nepoznané horizonty. Samozrejme, že treba počítať aj s rôznymi inými reakciami žiakov, pretože sú jedinci, ktorí radi skúšajú a testujú hraničné situácie. Pedagóg by si to nikdy nemal brať osobne či negatívne, aj keď takéto správanie ide až na „dreň“. Treba sa vždy nadýchnuť (predýchať emóciu), minútu sa zamyslieť a nastaviť hranice – pevne a láskavo.
