JÁN CÍGER alebo Janko Medokýš pôsobí predovšetkým v Martine, ale vďaka svojej dobrosrdečnosti, energii a svojim aktivitám, je známy po celom Slovensku. Zanechal dobre platenú manažérsku prácu a rozhodol sa otvoriť antikvariát. Popritom stíha mnoho aktivít – píše glosy, robí podujatia v antikvariáte a ako jediný muž predsedá ženskému spolku Živena.
Kedy si sa rozhodol spojiť svoj život s knihami a predávať ich vo svojom antikvariáte Mädokýš?
Radikálna zmena v mojom živote nastala v roku 2007, keď som opustil lukratívny, ale aj zaujímavý manažérsky post zo zreteľa hodných dôvodov, ale telo chcelo jesť, hlava myslieť, túžby a sny sa mi motali každú chvíľu. Knihy boli jednou z možností a tú som si vybral práve z lásky voči nim. Kníhkupectiev aj knižníc je v rodnom Martine dosť, aj ich bolo vtedy vari ešte viac, ale antikvariát žiadny. Už je to inak. Splnil som si sen.
Čo znamená názov Mädokýš, ako to vzniklo? Dnes to slovo mladšia generácia možno ani nepozná.
Mädokýš, spisovne medokýš, inak aj kyselka je prameň vody, ktoré ešte nemá parametre minerálnej vody, ale už nie je ani čistá pramenistá. V prenesenom význame to bol pulzujúci, perlivorodý klub mladých, respektíve začínajúcich autorov, ktorému som navrhol tento názov. Okamžite sa to zapáčilo s drobnou úpravou na Mädokýš. A či ho ľudia poznajú? Je ich na Slovensku veľa, teda medokýšov. Turiec, Liptov, Horehronie. Ak túto vodu pijú, tak ju poznajú.
Mnohí antikvári udržiavajú svoje obchodíky s knihami z nostalgie. Dá sa v tejto branži uživiť? Nevalcujú antikvariáty e-shopy s knihami a kníhkupectvá?
Nostalgia? (smiech) Túžba to áno. Je to normálna obchodná činnosť, kde si antikvár príde viac na radosť z práce aj ľudí ako z naplnenej peňaženky. Dnes už každý antikvariát funguje aj na báze e-shopu, inak je jeho existencia neudržateľná. Kníhkupectvá predávajú iný tovar. Nové knihy. Teda tu konkurencia nie je. Navyše ak sa darí kníhkupectvám, tak sa isto darí aj antikvariátom, lebo spoločnosť je knihám priaznivo naklonená. Ak by nebola, tak zakapú postupne aj tí, aj tí.
Aké knihy idú na odbyt v antikvariáte?
Žánrovo rôzne, aj od rôznych autorov. Svetoví klasici od čias romantizmu, ruskí realisti, beatnici, moderna, životopisné, umelecké, fotografické, rozprávkové. Osobitná kapitola sú hľadané knihy z detstva. Potratili sa, či porozdeľovali po rodine a tí čo ich radi čítali, ich chcú mať opäť, teda aj cestou antikvariátu.
Chodia do antikvariátu aj deti alebo rodičia s deťmi?
Áno, do môjho áno, majú svoj knižný detský kút. Často si ocko pri polici číta povedzme historický román a drobec si listuje v detskej knihe. Občas urobím pre deti aj čítanie a býva to vždy v skvelej atmosfére.
Ako je to podľa teba s deťmi a čítaním? Čítajú, nečítajú?
Isto čítajú, lebo musia hlavne kvôli škole. Už iné to je s čítaním knižiek. Tam to číslo klesá. Napriek tomu som optimista, lebo ja vidím tie čítajúce deti. U seba v antikvariáte, na besedách v knižniciach, alebo na školách. Dôležité je čítanie v rodine. Ak rodičia čítajú, nuž sú vzorom pre dieťa. To vidí, ocino, či maminka číta nejakú knihu, tak to sa asi má robiť, prípadne je to dobré, nuž napodobňuje. Čítanie knižiek nahlas, vzájomne, prehlbuje vzťah detí a rodičov. Sú spolu, počujú sa, vidia sa a okrem čítania sa môžu rozprávať, rodič môže čítaný príbeh vysvetľovať, pýtať sa dieťaťa. To sú šťastné chvíle. Isto lepšie, ak otec trčí v robote a maká, aby sa deti mali lepšie, prípadne mohli ísť na dovolenku. Som si istý, že ani sa nebudú mať lepšie a na dovolenke si tiež neužijú, lebo im chýba čas strávený spolu. O to menej poznajú, o čo menej sú spolu. Treba si premyslieť, či je dôležitejší zamestnávateľ alebo dieťa. Isto treba hľadať kompromis.
Spolu s “ Jankom Hraškom ste založili“ Hraškolu a vznikla aj súťaž „Janko Hraško ešte žije“. Ako vznikla táto myšlienka?
Súťaž som v hrubých črtách vymyslel ja, ale bez priateľa Matheja Thomku, priateliek Anky Thomkovej, Zuzanky Herbrychovej a ďalších by som to nedokázal uskutočniť. Celá súťaž vznikla na podporu návratu k domácej rozprávkovej tvorbe, lebo sem chodil v istom období odporný rozprávkový komerčný b(d)rak. Oživili sme tradičnú rozprávkovú postavičku Janka Hraška, hoci tentoraz hrdinu iného príbehu, ako známeho ľudového. Deti kreslili, písali básničky, ale aj minipoviedky, tvorili veci s rodičmi, či starými rodičmi. Sedem ročníkov, vyše troch tisíc účastníkov, každý s titulom bakalára, či magistra hraškológie, ba udelili sme aj pár doktorátov hraškológie. Mimochodom najmladší účastník mal 3 a pol roka, najstarší 78. Hraškola je okrem tej slovnej hračky aj dielňou na podporu čítania, hrania sa a tvorby detí.
Aké boli ohlasy od detí na obe aktivity?
Ohlas bol výnimočný, mnohopočetný, stretli sme sa s veľkou podporou. No, zišli by sa peniaze. Projekty na takúto činnosť nie sú. Aspoň o nich neviem.
Venuješ sa ešte Hraškole? Aké aktivity pre deti chystáš v blízkej budúcnosti?
Všetko závisí od záujmu, od zdravia, od času...od pozvánok. Ja si svoje veci veľmi neplánujem. Ak príde čas aj chuť, urobím čosi. Mám kde.
Aký je ideálny rozprávkový detský hrdina pre dnešné deti?
Taký ako aj náš. Múdry, poctivý, odvážny, spravodlivý a aj dobre vyzerajúci.
Si známy aj tým, že už niekoľko rokov sa lete vydáš na púť na počesť Mateja Hrebendu. Pre súčasnú generáciu mladých ľudí je to takmer neznámy človek. V čom je Matej Hrebenda tvojím vzorom? Aké máš ohlasy?
Ohlas na „hrebendovanie“ bol obrovský. Nezlomný, nevidiaci Matej Hrebenda predávajúci knižky – áno, je to môj vzor. Tým, že sa mu pripodobňujem, tak mu dávam šancu žiť nesmrteľnosť.
Venoval si sa aj literárnym dielňam. Ako sa pozeráš rôzne kurzy kreatívneho písania? Môžu z nich vzísť skutoční spisovatelia?
Isto je to dobrá, zaujímavá a milá možnosť ľudsky sa stretnúť, spolu tvoriť, rozprávať sa a potom začať písať sám. Ak sa objaví talent, alebo viacerí, už ich môže posunúť dopredu...
JANKO CÍGER (57) vlastní známy antikvariát v Martine. Kedysi spoluzakladal literárny klub Mädokýš a odvtedy sa jeho meno spája nielen s literatúrou ale aj s knihami. Do rádia Regina píše glosy, organizoval programy pre školy pod názvom Hraškola a usporadúval literárnu súťaž Janko Hraško ešte žije.. V antikvariáte organizuje literárne podujatia. Vydal knihy pod názvom Tak píše Jano a Výbuch. V roku 2016 sa stal prvým predsedom ženského spolku Živena, Miestny odbor v Martine.
