Možno ste aj vy stretli rodinu, v ktorej sa dieťa správalo neúnosne a pýtali ste sa: "Prečo tí rodičia nedokážu urobiť viac?"
Určite ste už takéhoto chlapca stretli. Prišiel na ihrisko a o chvíľu prekričal všetky deti. Bral im hračky bez opýtania a rozplakal koho sa dalo.
Sedel vedľa vás v reštaurácii, keď vaše deti slušne jedli a pútal na seba pohľady všetkých navôkol. V duchu ste si povedali, že sa vám asi sníva.
Keď vaše dieťa nastupovalo do školy, stretli ste ho opäť a dokázali v pár minútach spraviť záver: „Čo je to za dieťa? Len nech ho učiteľka neposadí s mojím Peťkom!“ preletelo vám mysľou, že tento „problém“ by mohol mať na svedomí zlú povesť vášho syna.
Pravidelne sa s niekým pobil, pohádal, s učiteľmi vôbec nevychádzal. V riaditeľni bol už nespočetne krát. A keď mali deti narodeninové oslavy, jeho meno na pozvánke takmer pravidelne chýbalo. Mamičky si medzi sebou ospravedlňujúco šuškali „Nemôžem predsa donútiť svoje dieťa, aby si na oslavu pozvalo toho, koho nechce.“ A tie, ktoré to zo zdvorilosti urobili, neskôr ľutovali.
Keď sa pobil s Peťkom, rozhodli ste sa s ním spraviť v škole poriadky osobne. Rázny príhovor dospelého si snáď malý nevychovanec dobre zapamätá.
Stretli ste ho aj vo futbalovom tíme. Nechápavo ste krútili hlavami, keď prišiel na futbalový tréning a celý čas zapáral do detí. Pri hre väčšinou nechtiac niekoho zranil. Nikoho pozornosti neunikol hneď na prvýkrát. Jeho meno sa vám vrylo do pamäte úplne ľahko. Nesústredil sa na inštrukcie, ani na hru, no bolo ho všade plno. „Načo ho sem tí rodičia nosia?! Veď ho to vôbec nezaujíma!“ rozčuľovali sa pravidelne prizerajúci rodičia spoluhráčov.
Keď ste ho stretli v obchode a videli, ako zráža veci a jeho otec ho s pokojom jogína prosí, aby to nerobil, pomysleli ste si, že je jasné, prečo sa to dieťa takto správa. ZLÁ VÝCHOVA.
Pravdou je, že neviete o TOM dieťati mnoho...
Neviete, že jeho mama a otec ich vzťah nezvládli. Už spolu nežijú niekoľko rokov. A áno, bolo to aj kvôli nemu. Bolo to ťažké a potreboval stále veľa pozornosti a riešiť problémy, o ktorých sa vám ani nesnívalo.
Neviete, že sa dnes obaja trápia, pretože po ich rozchode sa to s ním ešte zhoršilo.
Neviete, že keď slávnostne končil materskú školu, jeho mama plakala od šťastia, lebo verila v nádej, že stretne chápavejších ľudí a možno konečne nájde priateľov.
Neviete, že hoci už má 8 rokov, stále nemá jediného ozajstného kamaráta a strašne by chcel.
Neviete, že hoci vyzerá navonok ľahostajne, všetko vo svojom vnútri neskôr prežíva a často plače.
Neviete, že keď mal v škole zlý deň, vyliezol učiteľke v škole na plot a kričal z plného hrdla, že nechce žiť.
Neviete, že jeho rodičia sú každý týždeň u psychologičky a hovoria o tom, ako mu v živote pomôcť.
Neviete o tom, že jeho mama už nespočetne krát plakala, keď čítala poznámku, že opäť vyrušoval alebo v škole niekomu ublížil a každý deň tŕpne, aby to boli „iba“ modriny a škrabance.
Neviete, že sa každý deň trápi, že sa s ňou žiadna mamička nebaví, lebo jej dieťa je „iné.“
Neviete, že toto dieťa často večer doma v posteli plače, lebo nie je šťastné a nevie, čo robí zle.
Neviete, koľko jeho rodičia toho skutočne robia, .... pretože neveríte, že ADHD môže byť v živote dieťaťa i jeho rodiny ťažkým bremenom.
Neviete, akú trpkú príchuť má bezmocnosť.
... Je tak strašne veľa vecí, ktoré o životoch druhých neviete, a napriek tomu ich súdite.
