Autorka je školská psychologička a špecialistka na pozitívnu edukáciu.
Čoraz viac odborníkov si zamestnáva hlavu tým, čo by mali deti vedieť, keď opustia školu, aby uspeli. Jednej dôležitej veci však stále nevenujeme dostatok pozornosti.
Počítače, tablety, mobily, Iphony, Ipody, Xboxi, interaktívne hry, youtoube videá, Instagram, Facebook, What’up, Viber.... Aj toto je svet dnešných detí. V celom tomto kontexte je nevyhnutné uvedomiť si jednú základnú vec. A tou je to, že akákoľvek technológia, sieť.. je LEN nástroj. A akýkoľvek nástroj je v rukách človeka. To on rozhoduje o tom, čo a ako využije.
Dnešný svet je komplikovaný, nejasný a budúcnosť je neznáma. Nevieme s istotou predpovedať, ako bude vyzerať svet o pár rokov, nevieme s istotou predpovedať, aké profesie budú v budúcnosti (existuje odhad, že až 65 % detí, ktoré vstupujú do vzdelávacieho procesu, bude vykonávať profesie, ktoré dnes vôbec nepoznáme). Jednu vec ale vieme. A tou je to, že človek tu bude stále. Vždy to bude v konečnom dôsledku len o ňom a jeho rozhodnutiach.
Aj preto by sme sa mali v školách prestať tváriť, že tu ide v prvom rade o vedomosti. Iste nikto nechce málo vzdelaných ľudí. To v žiadnom prípade. Čo ale urobíme, ak budeme mať vzdelaných, vedomosťami nabitých ľudí, ale budú stratení, nešťastní alebo arogantní a ochotní urobiť čokoľvek pre svoj cieľ? Inteligencia sa dá ľahko zneužívať. Je preto viac ako namieste, hovoriť aj o charaktere, morálke, hodnotách, víziách...
Predstavme si situáciu. Ste športovec, napr. triatlonista, a ste pár metrov pred výnimočným víťazstvom. Celý život ste pre túto chvíľu trénovali, veľa ste tejto chvíli obetovali. No tesne pred cieľom jeden zo súperov kolabuje. Čo urobíte? Vzdáte sa víťazstva pre pomoc inému?
Túto situáciu som vybrala zámerne, pretože je reálna. Stala sa v roku 2017 počas Majstrovstiev sveta v triatlone. Išlo o príklad výnimočného charakteru, preukázania silných stránok ako láska, odvaha, obetavosť a iné. V tomto príbehu vystupujú dvaja bratia, kedy sa starší vzdal možnosti zvíťaziť pre svojho brata. Tesne pred cieľom chytil svojho brata, ktorý kolaboval a doslova ho priniesol do cieľa. V cieli ho dokonca „prehodil“ cez cieľovú čiaru, aby on skončil pred ním. Príbeh, ktorý si všimol celý svet.
No ponorme sa do sveta našich škôl. Dotknem sa šikany, či kyberšikany. Ubližovanie cez internet, nadávanie si, urážanie medzi deťmi, pomenuvávanie sa rozličnými „menami“... Nie je to, bohužiaľ, ojedinelý jav. Čo je možno viac alarmujúce, je to, že deti o tom, čo prebieha medzi nimi na sociálnych sieťach či v triedach, vo väčšine prípadov nepovedia. Mnohým (ale nie všetkým) chýba prejavenie silnej stránky ako odvaha, sociálna inteligencia či ochota pomôcť. Zamyslime sa... nebolo by možno rozumnejšie, aby sme sa namiesto sústredenia sa na odstraňovanie následkov šikany, či posilňovania potreby kontroly (cez neustále úpravy školských poriadkov, rozrastaniu poznámok, zákazov, príkazov) venovali viac rozvoju charakteru detí a celej školy?
Pracovať s témou charakteru človeka ale nie je ale ľahké. Vyžaduje si to aké - také vedomosti z oblasti filozofie, psychológie, no hlavne osobnú integritu a autenticitu. Ťažko vám deti uveria diskusie na tému zvedavosť, či láska k učeniu, ak sa sám nevzdelávate. Alebo sociálna inteligencia, ak neviete pochopiť iných alebo sa vyhýbate kontaktu so žiakom, kolegom alebo rodičom.
Veľmi nebezpečnou je aj indoktrinalizácia témy. A teda akési presné diktovanie toho, čo znamená odvaha, láska, vhľad, kritické myslenie a pod. Treba mať istý cit pre prostredie, situáciu, vnímať kultúrny rozmer a mať široký rozhľad. Výskumy v oblasti pozitívnej psychológie ukázali rozličné vnímanie a prejavy silnej stránky – vďačnosť, v západnej Európe, USA a v Ázii. Niektoré verbálne, či neverbálne prejavy vďačnosti sú v západnej Európe prirodzené, ba žiadané, pričom v Ázii sú prekročením hraníc.
Silné stránky charakteru majú zároveň aj svoju negatívnu stránku. Nie vždy je napríklad vhodné byť odvážny. Situácia si naopak vyžaduje viac pokory a odvaha môže byť životu nebezpečná. Alebo....Prehnaná vďačnosť môže byť už prejavom „pätolýzačstva“, či prejavom neistoty, submisívnosti. Ďalším príkladom môže byť humor. Ide o veľmi dobrú a dôležitú silnú stránku. Vie nám pomôcť v medziľudskom kontakte, či prekonať ťažké chvíle. Deti ju dnes ale často vnímajú nesprávne. Myslia si, že ak sa smejem na niečom (hlavne na niekom) ja a pár mojich kamarátov, je to vtipné, zábavné... Poznáte argumenty detí „Veď to bola len sranda. Čo, nechápete srandu?“ To, že „tá sranda“ je už vysmievanie, ubližovanie mnohokrát nevnímajú. Kedy sa teda humor ako silná stránka mení na negatívny prejav?
Alebo... mimoriadne vyzdvihovaná vytrvalosť. V dnešnej dobe honby za úspechom, počúvame veľmi veľa o dôležitosti vytrvalosti, odolnosti či schopnosti prekonávať prekážky v dnešnom svete. Áno, je to naozaj nesmierne dôležité. Hlavne pre dnešnú mladú generáciu, ktorá sa častokrát ľahko vzdáva a pod vplyvom množstva nových podnetov, nie sú ochotní prekonávať prekážky. Kedy je to ale príliš? Môže mať vytrvalosť, odolnosť svoju odvrátenú tvár? Vždy zvyknem hovoriť, že policajti, kriminalisti, klinickí alebo forézni psychológovia by vedeli o tom rozprávať. Je mnoho zločincov, ktorí sú mimoriadne odolní a vytrvalí.
Charakter človeka je veľmi dôležitá téma. No je dôležité hovoriť o jej všetkých odtieňoch. Predovšetkým s deťmi. No nie nárazovo. Raz za čas. Ale pravidelne, systematicky a koncepčne.
Prečo? Pretože, nech už budeme v živote robiť čokoľvek, budeme kdekoľvek, schopnosť rozhodovať sa morálne správne, charakterne nás bude sprevádzať neustále. Školy by preto mali by byť miestom, kde by sa rozvoj charakteru mal stať prioritou.
