Mnohí pedagógovia sa zamýšľajú nad tým, ako by čo najlepšie mohli zistiť, prečo je žiak smutný, čo ho trápi, prečo sa nemôže sústrediť na vyučovanie. Je dôležité si uvedomiť, že trauma, nepohoda či utrpenie vyzerá u každého ináč. Každý človek reaguje na emocionálne dopady špecifickým spôsobom.
Často sa stáva, že žiaci síce v škole sedia, ale duchom sú neprítomní, lebo ich niečo veľmi trápi. Iní zase sústavne vyrušujú. Učiteľ to vyhodnotí ako zámerné vyrušovanie, niekedy aj ako provokáciu. Je potrebné si však uvedomiť, že v laviciach sedia aj žiaci, ktorí nevyrušujú len tak z nudy a je možné, že ich symptómy porúch správania sú akýmsi upozornením, že niečo nie je v poriadku alebo možno prežili aj nejakú traumu. Učitelia z tváre žiaka nevedia vyčítať jasnú odpoveď, čo ho asi trápi alebo čo prežil. Z tohto dôvodu je dobré poznať aspoň tie najbežnejšie prejavy, podľa ktorých môže učiteľ zistiť, že nejaké dieťa v jeho triede prežilo traumu.
Ako trauma ovplyvňuje mozog?
Traumatickú udalosť je najčastejšie charakterizovaná ako desivá, nebezpečná alebo násilná udalosť, ktorá predstavuje hrozbu pre život alebo telesnú integritu dieťaťa. Traumatické zážitky môžu vyvolať silné emócie a fyzické reakcie, ktoré môžu pretrvávať dlho po udalosti. Deti môžu pociťovať hrôzu, bezmocnosť alebo strach, ale tiež fyziologické reakcie, ako je búšenie srdca, zvracanie alebo stratu kontroly nad stolicou alebo močovým mechúrom. Deti, ktoré pociťujú neschopnosť chrániť sa alebo ktorým chýba ochrana od ostatných, aby sa vyhli následkom traumatického zážitku, sa môžu tiež cítiť ohromené intenzitou fyzických a emocionálnych reakcií. Pretože primárnym cieľom ľudského mozgu je prežitie, keď žiak zažije traumatickú udalosť, mozog a telo reagujú okamžite a často až agresívne, aby sa vyhli tomuto poškodeniu tým, že svoju energiu nasmerujú na udržanie života. Tým sa žiak dostáva do stavu úzkosti a stresu. Jeho mozog sa zameriava na nebezpečenstvo a nie je schopný myslieť na nič iné, kým náročná situácia nepominie. A neskôr, keď už pominie, mozog a telo môžu zostať v pohotovosti pre prípad, že by prišla ďalšia hrozba. Pre žiakov, ktorí zažívajú časté traumy, je čoraz ťažšie cítiť sa bezpečne, a to bez ohľadu na to, kde sú alebo čo sa okolo nich deje. Títo žiaci sa dokážu len veľmi ťažko sústrediť na učenie. Žiaci, ktorí zažili alebo zažívajú traumu, majú neustále mozog nastavený na prežitie, a to ich vyčerpáva. Prežívanie traumy v období, keď sa mozog stále vyvíja, im bráni v tom, aby si v dostatočnej miere formovali schopnosti zamerané na výkon. Trauma tiež brzdí mozog v tom, aby produktívne zvládal nepríjemné a neočakávané udalosti okolo seba, vrátane tých, ktoré by iní mohli považovať za nepodstatné. Ťažko sa im dá sústrediť na učenie a spracovávať nové informácie. Samozrejme, žiaci nemajú vytvorenú mozgovú kapacitu na to, aby vedeli efektívne zvládať svoje silné emócie a môže dôjsť aj k tomu, že si postupne osvoja neproduktívne stratégie zvládania týchto náročných situácií. Z tohto dôvodu je vhodné, keď učiteľ vie príznaky traumy odhaliť a upozorniť psychológov na ne. Tí najlepšie vedia žiakovi pomôcť.
Čo všetko môže žiakov traumatizovať?
Traumatické udalosti u detí a dospievajúcich sa môžu týkať:
- zdravotných problémov (vlastných alebo blízkej osoby);
- problémov v rodine (konflikty, rozvod, nezhody s novým rodičom);
- emocionálnych, citových problémov dospievajúcich;
- konfliktov s rovesníkmi;
- smrti milovanej osoby;
- problémov v škole (prospech, konflikty s učiteľmi, šikanovanie);
- prežitia prírodných katastrof;
- vážnych dopravných nehôd;
- násilia (týranie, zneužívanie, znásilnenie).
Čo si môže všimnúť učiteľ v triede?
Keď žiak zažíva traumu, môže sa to prejaviť na jeho zhoršených známkach alebo na zmene správania. Keď si učiteľ všimne nezvyčajné a výrazné zmeny, samozrejme, jeho povinnosť nie je tieto náročné situácie riešiť, ale so zmenami v správaní žiaka by mal oboznámiť odborníkov v CPPPaP. Pretože v triedach sa v súčasnosti čoraz častejšie vyskytujú aj žiaci, ktorí prežili alebo prežívajú náročné, často až traumatizujúce situácie, je dobré, keď učiteľ pozná čo najviac prejavov, ktoré s týmito situáciami súvisia. Môžu to byť napríklad tieto prejavy:
- Extrémna plachosť a ťažkosti pri interakcii s ostatnými.
- Neprimerané reakcie na neúspechy a neočakávané zmeny.
- Problémy so zvládaním silných emócií (extrémny hnev, nadmerný plač a podobne.)
- Ťažkosti pri prechode z jednej činnosti na druhú.
- Zábudlivosť.
- Časté sťažnosti na nevoľnosť, bolesti brucha a hlavy.
- Ťažkosti so sústredenosťou.
- Nedodržiavanie bezpečnostných pravidiel.
- Neustále meškanie a nedochvíľnosť.
- Výrazne zhoršené známky.
- Apatia a nedostatok úsilia pri akejkoľvek činnosti.
- Fyzická alebo verbálna agresia.
Keď učiteľ citlivo vníma spomínané príznaky traumy a má záujem situáciu riešiť, môže výrazným spôsobom pomôcť žiakovi zvládnuť tieto nepríjemné situácie. Čím skôr sa mu pokúsi pomôcť, tým lepšie. Keď učiteľ vie včas odhaliť, že pravdepodobne ide o traumu, pomôže žiakovi aj v tom, že zbytočne nie je trestaný za problémy s disciplínou, pretože pravidlá nedodržiava len-tak z rozmaru, ale je to u neho spôsobené vážnejšími príčinami.
Ako môže učiteľ žiakom pomôcť?
Ideálne je, keď sa žiakovi čo najskôr začne venovať odborník z CPPPaP alebo psychológ. Okrem toho však aj učiteľ môže urobiť pár vecí, vďaka ktorým môže žiakovi aspoň trochu spríjemniť chvíle v triede.
Zabezpečte žiakom kľudné prostredie, uvoľní to stres
Vytvorte príjemné vyučovacie prostredie a atmosféru a podporujte ich. Pokiaľ sa traumatizovaní žiaci nebudú cítiť bezpečne a mať podporu, budú mať ťažkosti s učením. Medzi stresom a študijnými výsledkami je totiž priama súvislosť.
Žiaci, ktorí si prešli ťažkým zážitkom, potrebujú vedieť, že sú v niečom dobrí
Dávajte im úlohy, ktoré im dodajú sebavedomie a povzbudenie. Sú to veci, ktoré im v tejto chvíli treba čo najviac, pretože ich veľmi posilnia.
Nebojte sa ich pýtať
Dobrým krokom je priamo sa zaujímať, čo môžete pre žiakov urobiť vy. Napríklad sa vás možno spýtajú, či môžu počúvať hudbu so slúchadlami v ušiach alebo si len jednoducho na chvíľu položiť hlavu na lavicu. Choďte za nimi a spýtajte sa, ako im môžete pomôcť, aby sa cítili lepšie.
Zdroj: Pavla Doležalová a kolektív: TRAUMA v dětství a adolescenci
