7 cností, vďaka ktorým sa môže svet stať lepším miestom

Foto: Pexlels
Každý sníva o šťastnom živote. O tom živote, ktorý vždy chcel. O živote plnom lásky, pokoja a radosti, kde si bude sám sebe pánom a kde naplní svoje veľké plány. / Foto: Pexlels

Existuje množstvo návodov na to, ako zmeniť svet k lepšiemu. Každý si môže vybrať cestu, ktorá mu najviac vyhovuje. Dôležité je však si uvedomiť, že začať musíme u seba. Nikto sa nikdy nezmení, ak to on sám nechce. Pozrime sa na 7 cností, vďaka ktorým sa dá postupne budovať lepší svet, po ktorom tak všetci veľmi túžime.

 

Každý sníva o šťastnom živote. O tom živote, ktorý vždy chcel. O živote plnom lásky, pokoja a radosti, kde si bude sám sebe pánom a kde naplní svoje veľké plány. Robin Sharma, medzinárodne uznávaný expert na sebarozvoj, vodcovstvo a produktivitu, autor viacerých kníh, povzbudzuje ľudí na celom svete v tom, že život na Zemi sa dá zmeniť k lepšiemu, len ľudia musia chcieť. Tvrdí, že to ide bez ohľadu na to, kde žijeme, čo robíme, čo sa s nami stalo v minulosti a čo prežívame teraz. „Túto cestu nepovažujem až za takú zložitú. Každý z nás sa musí zbaviť obviňovania ostatných, nenávisti, apatie, priemernosti ,ktoré nás väznia a udržiavajú v područí temných síl svojej najnižšej povahy. Každý z nás musí spraviť všetko, čo dokáže pre objavenie geniality, rozvinutie schopností, prehĺbenie charakteru a pozdvihnutie ducha. Musia to urobiť všetci ľudia na celom svete,“ píše R. Sharma vo svojej knihe Klub ranostajov. Začať treba budovaním siedmich cností, ktoré každého človeka dokážu naštartovať na ceste k budovaniu lepšieho JA. Keby si tieto cnosti osvojili všetci ľudia na svete, život by sa mohol naozaj zmeniť. Pre niekoho to možno znie ako sci-fi, ale existuje aj množstvo ľudí, pre ktoré nasledujúce cnosti sú už samozrejmou súčasťou ich životov.

 

1. Pokora

Podľa Tomáša Akvinského, jedného z najväčších mysliteľov a filozofov ľudstva, je pokora cnosťou cností. Pokora je cnosť, ktorú dnes ľudia vnímajú ako buď starodávnu vlastnosť, alebo vlastnosť s výrazne religióznym rozmerom. Pravda je však úplne iná. Je mimoriadne moderná, významná a má široký rozmer. Priamo súvisí s úspechom človeka, tvrdou prácou, medziľudskými vzťahmi. Pokora, ak je skutočná, tak je znakom vnútornej zrelosti. Ako sa stať pokorným? Je potrebné prijať realitu a svoju obyčajnú ľudskosť. Je potrebné si tiež uvedomiť svoje nedostatky, ale aj prednosti. Potrebné je tiež spoznávať svoje obmedzenia, ale tiež  prijímať s vďakou aj svoje dary či schopnosti. Keď je človek pokorný, dokáže skutočne dávať a prijímať. A všetky dobré skutky robí v tichosti, nenápadne a nie preto, aby ho obdivovali. Robí to z lásky. Pokora je charakterizovaná aj  skromnosťou, prajnosťou a rešpektovaním druhých. Opakom pokory je pýcha. Pýcha je jednou z najtoxickejších emócií. Z pohľadu etikoterapie je pýcha matka všetkých emócií, ktoré nás oddeľujú od druhých, ale i od Boha, vesmíru, prírody, jednoty, univerza (vyberte si, čo chcete). Pýcha často prechádza do hnevu, závisti, nenávisti, žiarlivosti až agresie. Keď sa človek vyvyšuje, začína odsudzovať, opovrhovať, nenávidieť, rozčuľovať sa, mať nároky. Pýcha je najvlastnejším postojom ľudskej duše. Je to stav, keď ostatných rozdeľujeme na dobrých, horších a zlých, podľa toho, ako naše „ja“ posilňujú alebo zraňujú. Žiaľ, platí tu, že čím menej lásky človek dostane a čím je nižšie jeho sebahodnotenie, tým je pýcha väčšia. Ľudia, ktorí prežili viac poníženia, odmietnutia, zneužitia, pohŕdania a nelásky, majú väčšiu tendenciu sami seba presadiť, pričom šliapu po iných a považujú to za spravodlivé a primerané. Pýcha nedovolí uznať prínos niekoho iného do života, zabraňuje uznať kvality niekoho iného.

 

2. Integrita

Integritou sa zaoberá množstvo vedcov a psychológov. Psychológovia M. Seligman a Ch. Peterson vo svojej knihe Character strengths and virtues: a handbook and classification uvádzajú všeobecný význam pojmu odvodený od pôvodného latinského integritas, teda – úplnosť, nedotknutosť, celistvosť. Nakoľko je takéto vymedzenie vágne a mnohoznačné, daní autori charakterizujú integritu aj prostredníctvom konkrétnejších prejavov správania:

  • zvyčajný spôsob správania je konzistentný s vnútornými hodnotami (čo človek „káže“, sám aj koná);
  • verejné priznávanie sa k vlastným morálnym presvedčeniam, resp. hodnotám, a to aj v prípade, že nie sú v spoločnosti populárne;
  • starostlivý prístup k druhým, pomoc odkázaným, citlivosť voči potrebám iných.

V rámci prístupu pozitívnej psychológie je integrita chápaná ako charakterová prednosť úzko súvisiaca s dvoma ďalšími charakteristikami, ktorými sú autenticita a úprimnosť. Seligman a Peterson zachytávajú integritu tiež nasledovným spôsobom:

„Integrita, autenticita a úprimnosť sú charakterové črty, ktorých nositelia sú skutočne sami sebou a tak súkromne, ako aj verejne, zastávajú svoje vnútorné stavy, zámery a záväzky. Takíto ľudia prijímajú zodpovednosť za svoje city a správanie také, aké sú a zároveň akceptujú všetko pozitívne aj negatívne, čo takéto konanie prináša. Integrita, autenticita a úprimnosť majú síce spoločný základný význam, ich vedľajšie významy sa však líšia. Úprimnosť vypovedá o medziľudskej priamosti a pravde vo faktoch, autenticita hovorí o emocionálnej nefalšovanosti a o psychologickej hĺbke a integrita, ako pojem najvšeobecnejší pre akékoľvek situácie, vypovedá najmä o vnútornej nejednotnosti a morálnej bezúhonnosti človeka.“

 

3. Odvaha

Odvaha predstavuje vôľu splniť si svoju osobnú povinnosť vždy a aj napriek veľkým prekážkam, a teda nevzdať sa sledovania svojho cieľa, vytrvať pri poznanom dobre aj v nebezpečenstvách a ťažkostiach. Odvaha veľmi úzko súvisí aj so statočnosťou.

 

4. Statočnosť 

Statočnosť je racionálne uvážené slobodné rozhodnutie podujať sa na prekonávanie poznaných prekážok, na vynaloženie potrebných námah, ktoré sú nevyhnutne spojené s týmto prekonávaním prekážok, a to vždy úmerne hodnote dobra. Statočnosť nepredstavuje popretie strachu ani neprítomnosť strachu. Statočnosť je rozhodná vôľa a pevné úsilie konať to, čo je potrebné konať, a to aj napriek preciťovanému a poznanému strachu, ba v statočnosti je už obsiahnuté aj rozhodnutie strach v sebe premôcť, prekonať, eliminovať ho. Tento charakter statočnosti Aristoteles vysvetľuje takto: „Statočný človek je neohrozený, ako sa na človeka patrí. Bude sa teda síce báť aj takých nadľudských vecí, ako sa má a ako je rozumné… Lebo statočný človek trpí a koná, ako je rozumné a ako sa patrí.“ Statočnosť sa teda nestotožňuje s opovážlivou smelosťou a bezhlavým vrhaním sa do veľkých nebezpečenstiev, a to aj vtedy, keď konanie prípadne nie je ani potrebné alebo keď je vonkoncom beznádejné, nezmyselné a racionálne neodôvodniteľné. Statočnosť podporujú aj tieto cnosti: sebadôvera, rozvaha v kritických chvíľach, veľkorysosť v podnikaní, veľkodušnosť v stykoch s ľuďmi, štedrosť, vytrvalosť aj vtedy, keď činnosť neprináša uspokojenie, keď je neúspešná, trpezlivosť v utrpení, v bolestiach, smútku a v nezdare, stálosť a pevnosť, vernosť, spoľahlivosť.

 

5. Odpustenie

Gandhí povedal: „Slabí nikdy nemôžu odpustiť. Odpustenie je výsadou silných.“ Odpustenie je cesta k lepším vzťahom, k lepšiemu a pokojnejšiemu životu. Viac odpustenia znamená viac zdravia. Odpustenie neznamená zabudnutie. Ak chceme pokojne žiť, potrebujeme odpustenie. Zabudnutie k tomu nepotrebujeme. Na skúsenosť zabudnúť nemusíme. Ani nie je na to dôvod, lebo skúsenosti sú zdrojom poznania a múdrosti. Odpustenie pomáha hlavne obetiam. A ako je to s vinníkmi? Vinník by mal niesť svoju zodpovednosť a zmieriť sa s ňou. Najideálnejšie by bolo, keby poprosil o prepáčenie. Ale toto je niekedy  pre neho ťažká cesta. Odpustenie je súčasťou našej ľudskej prirodzenosti. Je individuálnym, dobrovoľným vnútorným procesom uvoľnenia pocitov a myšlienok hnevu, pomsty, rozhorčenia voči niekomu, o ktorom sme presvedčení, že nám ublížil, či už vedome alebo nevedome. Odpustenie je dôležité pre ochranu predovšetkým nášho duševného zdravia, pre nájdenie vnútornej rovnováhy a pre udržanie pozitívnych medziľudských vzťahov. Odpustenie je dlhodobým procesom, súvisí so zvládnutím ťažkých a negatívnych emócií a našou ochotou prejsť bolesťou, ktorá sa môže objaviť ešte opakovane, kým skutočne vnútorne niekomu odpustíme. Odpustenie je našim rozhodnutím a nielen zbavenie sa negatívnych emócií. Odpustenie robí svet lepším a hlavne zdravším miestom pre život.

 

6. Zdvorilosť

Zdvorilosť znamená mať úctu voči ostatným a rešpektovať ich, no popritom zároveň rešpektovať aj samého seba. Je dôležité dokázať podať pomocnú ruku, no ešte dôležitejšie je nenechať sa stiahnuť niekým, komu ju podáte. Zdvorilí ľudia vedia, že to, čo je správne pre nich, nemusí byť správne pre vás. Ak ich preto požiadate o radu, ochotne vám poradia, no určite sa na vás nebudú pozerať pomedzi prsty, ak sa ich radou nakoniec riadiť nebudete. Zdvorilí ľudia tiež vedia, že nie každý potrebuje poradiť, niektorí ľudia jednoducho potrebujú len vypočuť. Zdvorilí ľudia preto chodia všade načas – neprídu ani neskoro, no rovnako ani príliš skoro.

 

7. Úprimnosť

Úprimnosť je veľká cnosť. Slovo úprimný v latinčine sincerus znamená doslova „bez vosku“ (sine = bez, cera = vosk). Je to zvýraznenie pravosti, nefalšovanosti, pravdivosti, čistoty, priamosti. Zrejme vosk poukazoval na maskovanie alebo na prikrášľovanie. Tam, kde sa neprikrášľovalo, bolo len to, čo bolo. A to, čo bolo, nemuselo byť práve to, čo si človek želal, aby sa videlo. Preto použil na prikrášlenie skutočnosti, či na jej zmenu, vosk.

Človek, na ktorom vidno úprimnosť v tomto zmysle, je veľmi príťažlivým človekom. Človeka, ktorý vlastní tento druh otvorenosti, spoľahlivosti a spontánnosti, máme radi a v jeho prítomnosti sa cítime dobre a bezpečne. Pri úprimnom človeku nemáme strach. Je tam zhoda medzi tým, čo hovorí a tým, čo si myslí. Medzi tým, ako žije a tým, o čom je presvedčený. Každý poznáme asi človeka, v ktorého prítomnosti sa cítime dobre. Keby sme skúmali, prečo sa v jeho prítomnosti cítime dobre, naisto by záver bol ten, že je to tak preto, lebo sme si istí, že z neho „nevylezie“ niečo, s čím sme nepočítali alebo že od neho nedostaneme nečakanú ranu pod pás. Úprimný človek je človek transparentný, priehľadný. Vopred vieme, ako zareaguje a čo sa v ňom nachádza. A o tomto by mali vedieť aj deti, aby mali motiváciu takýmito ľuďmi sa stať. Byť úprimný nie je vždy ľahké. Ale aj napriek zložitej dobe, sú stále medzi nami úprimní a veselí ľudia, ktorí nám spríjemňujú naše každodenné ťažké chvíle. Úprimný človek nepotrebuje očariť. Je jednoducho sám sebou a na nič sa nehrá. Falošný človek naopak potrebuje obdiv. Chce, aby ostatní vedeli, že je niekto. Ak ide o popularitu, dáva bokom všetky morálne princípy, len aby o ňom druhí vedeli. Vďaka morálnym princípom a silnej osobnosti dokážu úprimní ľudia bez problémov vyjadriť svoj názor. Nezáleží im dokonca ani na tom, či sa ich názoru niekto zastane. Aj keby boli všetci ostatní proti, úprimný človek si bude stáť za svojim. Ale rovnako vedia prijať aj iný pohľad na vec. Falošní ľudia sú milí, keď niečo potrebujú. Úprimní ľudia sa snažia byť starostliví stále.

 


Zdroj: R.Sharma: Klub ranostajov

Čítajte viac o téme: Šťastie, Morálny vývin
Zdieľať na facebooku