Ako sa dnes staráme o naše vzťahy? Na čo zameriavame našu pozornosť a čo nám uniká? Aj nad tým sa zamýšľal uznávaný teológ, psychiater, filozof a pedagóg Maxmilián Kašparů.
Ľudia dnes komunikujú často cez mobily a niektorí nevnímajú okolie tak, ako by mohli. Aj vzťahy medzi mužmi a ženami sa začínajú postupne meniť. O tom, či sa dá tento trend nejako zastaviť, otočiť a či existuje nejaká iná cesta, v českej relácii Kupředu do minulosti porozprával teológ, psychiater, filozof a pedagóg Maxmilián Kašparů.
Zabúdame sa o vzťahy starať
M. Kašparů hovorí, že vzťah sa musí nielen prežívať, ale tiež budovať a starať sa oň. Je to vlastne náš najväčší projekt v živote. A na toto sa dnes často zabúda. Dnes sú mnohí ľudia zameraní len na užívanie, prežívanie, no a niekedy aj zneužívanie. Vzťahy medzi mužmi a ženami prebiehajú vo viacerých rovinách. V rovine emocionálnej, racionálnej, sociálnej a telesnej. Keď milujeme, prejavujeme emócie. Keď máme za druhého zodpovednosť, to je racionalita. Ak nám je s niekým dobre v intímnych chvíľach, to je telesnosť a ak budujeme spoločne priestor pre svoje deti, to je sociálna rovina vzťahu. Najhoršie je, keď vo vzťahoch niektorá z rovín chýba. V budovaní vzťahoch veľkú úlohu zohrávajú vzory. V dnešnej dobe však veľké množstvo mladých ľudí nemá vhodné vzory, takže sa nemajú od koho učiť. Často im nemá kto ukázať, že vzťahy je potrebné budovať v spomínaných štyroch rovinách. „Ak sa dnes vzťah medzi mužom a ženou dostáva len do roviny užívania si a nič do neho nevkladáme, tak nemôžeme byť prekvapení, že sa nám vzťahy rozpadajú. Do vzťahu sa musí ustavične investovať,“ upozorňuje M. Kašparů. V súčasnosti však len málokomu záleží na tom, aby mladej generácii skutočne vysvetlil podstatu vzťahov. Do hĺbky takmer nikto nejde, všetko sa vysvetľuje len v rovine sexuality a ako hovorí M. Kašparů, okrem telesnosti je potrebné vnímať aj emocionalitu, racionalitu a sociálnu oblasť vo vzťahoch.
Technológie nedokážeme využívať len vo svoj prospech
„Komunikácia prešla z úst do prstov. Keď vidím skupinu mladých ľudí, ktorí spolu mlčia a píšu esemesky niekomu ďalšiemu, kto medzi nimi vôbec nie je, tak si hovorím, len nech ich to úplne nepohltí. V tej chvíli si prajem, aby technika slúžila im a nie oni jej,“ hovorí M. Kašparů. Ďalej upozorňuje tiež na to, že človek si dokáže urobiť návyk na čokoľvek – na alkohol, tabak, drogy, hracie automaty, pornografiu a okruh návykov sa stále rozširuje. Presúva sa to aj na modernú techniku. „Poznám rodiny, v ktorej má každý svoj počítač. A keď prídu domov, každý ide do svojej miestnosti a sedia tam aj do polnoci. Ráno idú do práce alebo do školy, popoludní prídu domov a pokračujú v tom, čo robili predchádzajúci deň. Niektorí aj večerajú pri počítači. Nesadajú si za jeden stôl. V takomto prípade už nemôžeme ani hovoriť o rodine. Toto je neprirodzené správanie. V rodine bývajú ľudia spolu, títo spolu nie sú,“ hovorí M. Kašparů. Tiež upozorňuje na to, že ľudia, ktorí sú často v zajatí technológií, strácajú schopnosť prirodzenej komunikácie, stávajú sa akýmisi robotmi. Sú ako keby naprogramovaní a ich osobnosť ide bokom. Často ich ovláda určitý program v počítači viac ako ich vlastné JA alebo ich vlastná vôľa. Človek by sa mal podľa M. Kašparů k internetu správať ako ku knižnici. Nemusí byť predsa v knižnici päť hodín, ale ide do nej len vtedy, keď potrebuje nájsť nejakú knihu alebo niečo odborné si prečítať. Nemusíme v nej byť zavretí celý deň. A podobné to má byť aj s internetom. Nájdeme si to, čo potrebujeme a robíme ďalšie potrebné veci. Internet má byť len nástroj na pomoc. Ak si toto nebudeme uvedomovať, stratíme vôľu. Práve toto slovo sa dnes dosť vytráca zo slovníka. Ľudia neradi počúvajú o sebaovládaní, sebakontrole a o práci na sebe. Často ani rodičia nevychovávajú deti k tomu, aby si vedeli niečo odrieknuť. „Môže sa stať, že budeme technicky vyspelou spoločnosťou, ale na druhej starne sa budeme vracať do minulosti. Budeme síce viedieť manipulovať s technikou, ale nebudeme poznať sami seba a nebudeme vedieť pracovať sami so sebou,“ konštatuje M. Kašparů.
Často riešime pseudoprobémy a nesústreďujeme sa na podstatné veci
Len keď spoločnosť prestane riešiť pseudoproblémy, tak sa dokáže skutočne zamyslieť nad tým, čo je podstatné, a to ekológia, vzťahy, zdroje energie a to, čo človeka skutočne napĺňa, čo mu robí skutočnú radosť. M. Kašparů veľmi často hovorí, že ako psychiater má veľké množstvo pacientov, ktorí majú naozaj všetko od výmyslu sveta. Majú všetko, na čo si len spomenú, obrovské množstvo peňazí, kariéru, funkcie, množstvo vzťahov a aj tak nie sú šťastní. Je to preto, lebo sa im nepodarilo nájsť zmysel života. Nenašli to, čo by ich naozaj napĺňalo radosťou. A radosťou dokáže naplniť väčšinou nejaká tvorivá činnosť, ktorú môžeme robiť donekonečna alebo niečo, čo môžeme robiť pre iných ľudí. Niečo, pri čom sa cítime prospešný pre svet. A potom veľa ľudí je nešťastných aj preto, lebo chcú mať všetko na svete. Nič im nestačí, s ničím sa nevedia uspokojiť. Majú veľa a chcú mať ešte viac a viac. A táto túžba sa u nich nedá zastaviť či uhasiť. A práve kvôli tomu často končia aj na psychiatrii.
Maxmilián Kašparů upozorňuje i na to, že táto neschopnosť uskromnenia postupne ohrozuje aj celú našu planétu. Ak nechceme raz prežívať svoj život v jaskyniach, mali by sme zaoberať podstatnými otázkami a je najvyšší čas i na to, aby sme radikálne zmenili svoj život.
Musíme sa zbaviť pýchy, nenásytnosti a lenivosti
Maxmilián Kašparů hovorí: „My sme generácia, ktorá spyšnela. Sme pyšní na to, čo sa nám podarilo, čo máme, kde jazdíme, aké máme dovolenky, koľko sme zarobili. Základom múdrosti je však pokora. A človek, ktorý nie je pokorný, nemôže zmúdrieť, pretože pýcha je ten najväčší hriech. Je smutné, keď človek neuznáva nikoho len seba.“ V súčasnosti mnoho ľudí už pravdu ani nehľadá, už hľadá len výroky, ktoré potvrdzujú ich názor. A okrem toho sme aj leniví. Nechceme meniť steretypy a svoju pohodlnosť. A svet práve teraz najviac potrebuje to, aby sme zmenili svoje spôsoby správania. Svet potrebuje hlavne to, aby sme sa konečne začali uskromňovať a začali chrániť planétu pre budúce generácie. Len vtedy, keď sa dokážeme zbaviť pýchy, nenásytnosti a lenivosti, dokážeme svet meniť k lepšiemu. A ako hovorí Maxmilián Kašparů, musíme to urobiť čo najskôr, aby raz nebolo už naozaj neskoro.
