Pre učiteľov / Inšpirácie na prácu so žiakmi a študentmi

Učíme deti čítať pomocou metódy Ireny Majchrzak

Jaroslava Koníčková

Vďaka metóde Ireny Majchrzak si deti v materskej škole rozvíjajú schopnosť čítania písmen a tiež porozumenie významu prečítaného textu, a to už vo veku 2,5 roka. / Foto: Bigstock

Veľkým pozitívom metódy Ireny Majchrzak je to, že nenásilnou formou učí deti čítať jednoduché slová a dá sa používať od najmladšieho veku. V Poľsku sa s touto metódou zoznamujú deti už vo veku 2,5 roka.

Táto metóda je v poľských materských školách veľmi známa. Jej cieľom je skorá výučba čitateľských zručností, pri ktorej dieťa rozumie čítaným výrazom. Hlavnou úlohou pedagóga vyučujúceho touto metódou je tvorenie takých pedagogických situácií, vďaka ktorým si dieťa v predškolskom veku bez väčšieho úsilia a zábavnou formou osvojí základné čitateľské kompetencie. Vďaka metóde Ireny Majchrzak si deti v materskej škole rozvíjajú schopnosť čítania písmen a tiež porozumenie významu prečítaného textu.

Vznik metódy

Spomínanú metódu vytvorila poľská pedagogička a sociologička Irena Majchrzak na začiatku 80. rokov 20. storočia. Inšpirovala sa koncepciou Márie Montessori. Irena Majchrzak metódu vytvorila v priebehu svojej práce s indiánmi kmeňa Czontoli, ktorým sa venovala v Mexiku. V tejto dobe mala na starosti 700 detí indiánskeho pôvodu, ktoré boli ubytované v 14 internátoch. Metódu prvýkrát použila, keď pomáhala dievčaťu menom Simona s domácou prípravou do školy. Dievča, ktoré bolo v druhej triede základnej školy, vôbec nedokázalo čítať, hoci poznalo písmená v abecede. Irena Majchrzak premýšľala, ako by jej pomohla. Myslela si, že keď dievča pozná všetky písmená, tak predsa by malo vedieť čítať. Po dlhšom pozorovaní si však všimla, že dievča si neuvedomuje, že písmená majú nejaký význam, teda nechápe význam napísaných slov, nerozumie tomu, že napísané slovo znamená to isté, čo slovo vyslovené. Pri učení tohto dievčaťa, Majchrzak prvýkrát napísala meno dievčaťa na list papiera a využila tento zápis na pochopenie čítania. A dievča, keď uvidela slovo, ktoré dobre poznalo a ktoré pre ňu malo emocionálne pozitívny význam, zrazu začalo chápať význam napísaných slov. Pochopilo, že slovo v písanej podobe označuje to isté, čo hovorené slovo. Majchrzak si vďaka tejto skúsenosti uvedomila, že deti si lepšie pamätajú to, čo vidia, než to, čo počujú, a preto svoju metódu učenia čítania oprela o využívanie zraku pri učení a zapamätávaní. A tak sa metóda od 80. rokov s úspechom používa v Mexiku a od 90. rokov v Poľsku. Od roku 2010 bola metóda využívaná hlavne pri vyučovaní rómskych detí v Poľsku. Metóda je v súčasnosti schválená Ministerstvom v poľských materských školách.

Nahradenie sluchu zrakom

Irena Majchrzak považuje za dôležité pri učení čítania nahradenie sluchu zrakom. Podľa nej delenie slov na hlásky nie je pri učení sa čítať dobré a efektívne. Podľa nej dieťa tak nevníma čítanie ako zábavu a uniká mu zmysel slov. Čítanie pomocou hláskovacej metódy pre dieťa nie je zábavou, pri ktorej hľadá zmysel slov ukrytý v písmenkách. „Pri čítaní hláskovou metódou, dieťa „P", „E", „S" nevníma hlásky v tom zmysle, čo je to vlastne PES. Preto je lepšie a efektívnejšie, ak využijeme skutočnosť, že dieťa pozná význam slova PES. Keď ho uvidí napísané, tak si v hlave spojí napísaný výraz s významom slova. Písmeno sa stáva grafickou podobou slova, preto pri poznávaní písanej podoby slov by sme mali využívať zrak a nie sluch,“ upozorňuje Irena Majchrzak.

Ďalšie znaky

Pri učení čítania sa nepoužívajú učebnice, čo znamená, že pre deti nepredstavuje čítanie len čas strávený nad knihou. Deti sa učia čítať zábavnou formou, často s využitím pohybových hier. Na vyučovaní učiteľky vytvárajú také situácie, ktoré deti vedú k spolupráci s ostatnými kamarátmi, teda nevytvárajú atmosféru rivality. Keďže každé dieťa dostane iné slová na čítanie, výučovanie je založené na individuálnom prístupe.

Fázy učenia

1. fáza: Iniciácia

Vďaka skúsenosti vo fáze iniciácie dieťa vie, že slovo môže mať písanú a hovorenú podobu. Každé dieťa v tejto fáze dostane svoje slovo, teda svoje meno, ktoré v ňom vzbudzuje pozitívne emócie. Vďaka čítaniu vlastného mena dieťa pomaly vchádza do sveta písaných výrazov, ktoré pre neho predstavujú významy slov a nielen zhluky písmen. Dôležitý je individuálny kontakt s dieťaťom. Môžete postupovať napríklad týmto spôsobom: Dieťa sedí po ľavej strane učiteľa, aby mohlo pozorovať pohyby jeho pravej ruky. Učiteľ na papier píše meno dieťaťa prostredníctvom jednotlivých písmen a vyslovuje ich. Dieťa všetko pozoruje a sleduje, ktoré písmená sú obsiahnuté v jeho mene. Potom učiteľ napíše svoje meno a dieťaťu ukazuje papier, na ktorom je napísané meno učiteľa a spoločne s dieťaťom potom v týchto dvoch menách hľadajú spoločné písmená. Potom môže učiteľ tiež na jednotlivé kartičky napísať písmená, ktoré sú obsiahnuté v mene dieťaťa. Každé písmeno na jednu kartičku. Premieša ich a potom dáva dieťaťu úlohu, aby zložilo z kartičiek vlastné meno.

Proces iniciácie prebieha v pokoji a bez náhlenia. Nekladie sa dôraz na to, aby dieťa hneď na prvýkrát zvládlo danú úlohu. Učiteľ dieťaťu pomáha dovtedy, kým to neurobí samostatne. Dôležité je, aby deti mali kartičky so svojimi menami stále na očiach. Preto sa tieto kartičky umiestňujú na ich skrinky, na stoličky a podobne. Pomocou kartičiek môžete zisťovať, ktoré z detí je prítomné a ktoré nie je. Kartičky pripnite na magnetickú tabuľu a postupne volajte prítomné deti, aby k svojmu menu pripli fajku. Následne deti k menu tých detí, ktoré v škole nie sú, pripínajú krížik. Deti sa tak učia čítať aj mená svojich kamarátov. Kartičky s menami môžete využívať aj v priebehu hier. Môžete využiť nasledujúce hry:

Kartičkový dážď

Učiteľ rozhádže kartičky s menami tak, že padajú na deti ako dážď. Následne deti majú za úlohu nájsť kartičku so svojím menom. Kto ju nájde, pripne ju na magnetickú tabuľu.

Poštár

Dieťa od učiteľa dostane obálku, na ktorej je meno dieťaťa. V obálke sú jednotlivé písmená obsiahnuté v mene dieťaťa. Úlohou dieťaťa je zložiť svoje meno podľa nápisu na obálke.

2. Fáza: Stena z písmen

Na stene je umiestnená tabuľa s abecedou. Nachádzajú sa na nej všetky písmená vo všetkých svojich podobách, a to veľké, malé, písané, tlačené. Učiteľ vždy ukazuje tri, štyri písmená a vyslovuje ich. Deti, ktoré majú na kartách so svojimi menami obsiahnuté tieto písmená, si ich označujú kolieskami z plastelíny. Deti sa tiež učia vytvárať iné podoby svojho mena, napr. Ján, Janko, Janíčko... Od učiteľa tak dostávajú ďalšie písmená, ktoré pridávajú k svojmu menu a tvoria tak obmeny vlastného mena. Dieťa si v tejto fáze uvedomuje, že:

abeceda je uzavretý systém a nachádzajú sa v nej stále rovnaká písmená;
písmená sa od seba líšia tvarom a veľkosťou;
písmená sú grafickou podobou hlások;
malé a veľké písmená, písmená tlačené a písané sa od seba odlišujú tvarom, ale ich výslovnosť je rovnaká;
napísané meno je symbol, označuje nejakú konkrétnu osobu.

„Počas hier deti vyhľadávajú písmená obsiahnuté vo svojom mene. Pri tejto činnosti je dôležité, aby deti našli všetky písmená vo svojom mene a uvedomili si, že všetky písmená sú rovnako dôležité a že keby jedno z nich chýbalo, už by nemohli zložiť svoje meno,“ upozorňuje Irena Majchrzak.

3. Fáza: Pomenovanie sveta

Fáza pomenovania sveta spočíva v tom, že všetkým predmetom, ktoré deti obklopujú, dávame ich symbolické názvy v písomnej podobe, priraďujeme im ich meno v písanej forme. V tejto fáze sa dieťa učí ďalšie písmená a nové kombinácie písmen, ktoré označujú a pomenúvajú jednotlivé predmety. Úlohou detí v tejto fáze je vyhľadávať slová napísané na kartičkách. Väčšinou ide o jednoduché slová, ktoré nás obklopujú. Napríklad: auto, bábika, medvedík, kocky a podobne. Kartičky musia priradiť k predmetom. „Táto hra sa uskutočňuje v tichosti, pretože hlasné čítanie nepomáha porozumeniu slov,“ hovorí Irena Majchrzak.