Úzkostné poruchy stále častejšie zasahujú do života ľudí. Za ich zvýšeným výskytom stojí najmä emočné napätie z každodenného života. Existuje niekoľko typov úzkostí. Ako ich rozoznať?
Príznaky úzkostných porúch sa u jednotlivých ľudí môžu líšiť. Medzi typické príznaky patrí strach, vnútorné napätie, podráždenosť, slabá schopnosť sústrediť sa, suchosť v ústach, závraty, svalové napätie, potenie a búšenie srdca. Každý z týchto príznakov negatívne ovplyvňuje každodenný život. Človek môže trpieť viacerými úzkostnými poruchami súčasne a niekedy ešte v kombinácii s inými poruchami nálady, napríklad depresiou. Vtedy ide o takzvanú komorbiditu. Úzkosť a depresia sa často vyskytujú spoločne. Termínom úzkosť sa často súhrnne označujú tiesnivé myšlienky akejkoľvek povahy. Skutočnosťou ale je, že nie je úzkosť ako úzkosť. Existuje ich totiž viac typov. A každý z nich vykazuje špecifické symptómy. Identifikácia jednotlivých typov úzkostných porúch môže byť veľmi komplikovaná. Čiastočne aj preto, že je možné zažívať súčasne viacero z nich. Mnoho typov úzkosti sa prekrýva. Napríklad niekto s generalizovanou úzkostnou poruchou môže zároveň trpieť záchvatmi paniky. A osoba, ktorá má napríklad sociálne úzkosť, môže vykazovať tiež príznaky obsedantne- kompulzívnej poruchy. Aby bolo možné jednotlivé druhy rozlíšiť, je potrebné zdôrazniť jedinečné znaky, ktorými sa daný typ prejavuje. Najčastejšie typy úzkostných porúch sú tieto:
1. Panická porucha
Pri panickej poruche ide o opakované stavy veľmi intenzívnej úzkosti – paniky. Prichádzajú bez zjavnej príčiny, a teda ich príchod nemožno predvídať. Často sú tieto stavy sprevádzané celou paletou rôznych telesných príznakov: búšenie srdca, potenie, triaška, sucho v ústach, ťažkosti s dýchaním, bolesti alebo nepríjemné pocity na hrudníku, pocit roztraseného žalúdka, návaly tepla alebo chladu, pocity znecitlivenia alebo mravenčenia. Tiež sa môžu dostaviť príznaky zmeny duševného stavu: pocit závrate, mdloby, nepokoj, točenie hlavy, pocit, že to čo sa deje je nereálne, strach zo straty kontroly, zo „zbláznenia sa“, zo straty vedomia, zo smrti. Panické záchvaty začínajú v mysli, pokračujú ale ďalej a prejavujú sa aj fyzicky. Ľudia s panickými záchvatmi často strácajú spojenie so sebou aj s realitou a správajú sa zmätene a dezorientovane. V období akútneho stresu môže záchvat paniky stretnúť aspoň raz za život každého. Pokiaľ sa ale záchvaty objavujú častejšie alebo sa dokonca spájajú s konkrétnymi miestami či situáciami, ktorým má potom postihnutý tendenciu sa vyhýbať, môže sa jednať o spomínanú panickú poruchu. Určiť spúšťače a osvojiť si účinnú stratégiu zvládania pomôže spravidla kognitívna behaviorálna terapia. Môže to byť však aj iný typ psychoterapie alebo farmakoterapia. Farmakoterapiu môže naordinovať psychiater a zvyčajne sa jedná o anxiolytickú liečbu prostredníctvom antidepresív, anxiolytík, resp. ich kombinácia.
2. Sociálna úzkosť
Základným príznakom sociálnej fóbie je silná úzkosť, ktorá sa objavuje v rozličných, pre postihnutého ťažko zvládnuteľných spoločenských situáciách. Medzi najčastejšie záťažové situácie patrí kontakt s neznámymi ľuďmi, a to hlavne v menšej skupine, verejný prejav alebo výkon pred publikom, jedenie a pitie na verejnosti, ale napríklad to môže byť aj používanie verejných toaliet či priamy kontakt s personálom v obchodoch a inštitúciách, najmä ak je spojený s konfliktom. Tieto situácie sú spojené s očakávaním nástupu úzkosti a možného zahanbenia či strápnenia sa. Na rozdiel od pocitov trémy či zahanbenia, ktoré občas zažije každý z nás, pri sociálnej fóbii ide o silné, pretrvávajúce a opakujúce sa úzkostné príznaky, ktoré sa v súvislosti s uvedenými situáciami vyskytujú. Niekedy to ľudia maskujú aj tak, že sa snažia pôsobiť sebavedome, v skutočnosti sa však mimoriadne obávajú toho, že sa iní budú na nich dlhšiu dobu pozerať, pozorovať ich alebo sa vyjadrovať o nich. Napriek tomu, že osoba so sociálnou fóbiou si je väčšinou vedomá neprimeranosti úzkostných príznakov, často ich nevie v problémovej situácii potlačiť, čo vedie k ďalším pocitom neprimeranosti, trápnosti a zlyhávania. Sociálna fóbia nie je závažná psychická porucha, dlhodobo však môže človeka obmedzovať, keďže komunikácii s ľuďmi či podávaním výkonu v ich prítomnosti sa v dnešnej spoločnosti nedá vyhnúť. Sociálna fóbia sa lieči symptomaticky. Medzi efektívne spôsoby liečby patrí užívanie moderných antidepresív, psychoterapeutické postupy zamerané na nácvik účinného správania sa v sociálnych situáciách. Ideálna je kombinácia obidvoch postupov.
3. Generalizovaná úzkostná porucha (GAD)
Generalizovaná úzkostná porucha sa prejavuje dlhodobým telesným napätím a obavami (starosťami). Ľudia, u ktorých sa prejavuje generalizovaná úzkostná poruchu (GAD), sa nekontrolovateľne obávajú bežných vecí, udalostí a situácií. Pacienti s touto chorobou často nedokážu povedať, čoho sa boja a cítia, že sa môže stať niečo zlé alebo sa jednoducho nedokážu upokojiť. Deje sa to aj v prípade, že nie je dôvod na obavy. Človek si často uvedomuje, že dôvod neexistuje, no silná úzkosť pretrváva. Táto nadmerná nereálna obava je náročná na psychiku a postupne môže narúšať vzťahy a každodenné aktivity. Základnými príznakmi generalizovanej úzkostnej poruchy sú výrazné napätie, strach, obavy z každodenných udalostí a problémov. Tieto príznaky musia trvať aspoň 6 mesiacov. K typickým príznakom generalizovanej úzkostnej poruchy patria napríklad tieto:
- búšenie srdca,
- zrýchlený tep,
- potenie,
- chvenie či tras, ktoré nie sú vyvolané fyzickou námahou,
- sťažené dýchanie, pocit zadúšania,
- pocit nevoľnosti od žalúdka,
- návaly tepla a chladu,
- pocit znecitlivenia,
- pocit závrate, nekľudu,
- strach zo straty kontroly, strach zo straty vedomia,
- prehnané reakcie na malé prekvapenia alebo vyrušenia (ľakavosť),
- ťažkosti s koncentráciou,
- neustále podráždenie.
Liečba generalizovanej úzkostnej poruchy pozostáva najmä z farmakoterapie a psychoterapeutických postupov. Najpoužívanejším spôsobom liečby je kognitívna behaviorálna terapia. Táto liečba zahŕňa pravidelné stretnutia s odborníkom z oblasti duševného zdravia. Cieľom je zmeniť myslenie a správanie. Je to prístup úspešný pri vytváraní trvalých zmien u mnohých ľudí s úzkosťou. V rámci terapie sa pacient naučí rozpoznať a ovládať svoje úzkostné myšlienky a upokojiť sa, keď prídu rušivé myšlienky. Spolu s terapiou sa predpisujú lieky. Lieky uvoľňujú niektoré fyzické príznaky úzkosti, ako je napätie svalov a kŕče žalúdka.
4. Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD)
Obsedantno-kompulzívna porucha je charakterizovateľná obsesiami a kompulziami. Obsesia je nutkavá predstava, chorobne sa vnucujúca predstava, posadnutosť. Kompulzia je nezmyselné vykonávanie určitých pohybov, ktorým sa postihnutý nemôže ubrániť. Obsesie sú trvalé, stále, pretrvávajúce impulzy, myšlienky, obrazy alebo idey, ktoré sa vkrádajú do myslenia človeka a spôsobujú výstredné, nemierne obavy a úzkosť. Nazývame ich toiež vtieravými myšlienkami, nutkavými myšlienkami a podobne. Kompulzie sú mentálne akty alebo opakujúce sa správanie, ktoré sú dôsledkom obsesií a majú za cieľ odstránenie úzkosti alebo obáv. Je im pripisovaná magická moc. Človek predpokladá, že ak budú vykonané, poslúžia ako prevencia pred tým, čoho sa obáva ako napríklad pred smrťou, chorobou alebo nešťastím.
Základné typy obsedantno-kompulzívnych porúch :
Kontrolóri
Žijú s pocitom zodpovednosti za možné nebezpečenstvo a katastrofu, ktoré by sa mohlo stať a ktorým by mohlo dôjsť k poškodeniu iných. Cítia nutkanie opakovane kontrolovať napríklad dvere, zámky, vypínače na domácich spotrebičoch, aby zabránili tomu, čo by sa mohlo stať, ak by neskontrolovali, či je všetko v poriadku. Niekedy kontrolujú aj ľudí, na ktorých im záleží, aby zistili, či sa im niečo nestalo. Kontrolovanie znižuje úzkosť, ktorá nastupuje po objavení sa nutkavej myšlienky, avšak len krátkodobo. Obavy sa často vracajú alebo sú nahradené podobne obavnými myšlienkami, ktoré spôsobuje ďalšiu potrebu kontrolovania.
Umývači a čističi
Majú často obavné myšlienky týkajúce sa možnej kontaminácie špinou, bacilmi alebo vírusmi. Žijú s takmer neutíchajúcou obavou z toho, že spôsobia druhým znečistenie alebo že nedokážu zabrániť ohrozujúcemu znečisteniu. Následkom obavných myšlienok je vysoká miera úzkosti a neustála potreba túto úzkosť znižovať. Väčšinou ide o umývanie si rúk, sprchovanie sa alebo upratovanie domácnosti, ktoré však trvá hodiny.
Usporadúvači a opakovači
Majú pocit, že musia zoraďovať určité predmety určitým presným spôsobom alebo môžu mať potrebu opakovať donekonečna určité správanie.Mnohí trvajú na tom, aby určité objekty, napríklad šnúrky od topánok, vlasy alebo osobné veci boli perfektne rovnaké alebo symetrické. Ak sú ich veci posunuté, ak sa ich niekto dotkne alebo ich len mierne pohne, prináša im to obrovskú úzkosť. K tomuto správaniu ich vedie obava, že ak nebude všetko usporiadané, stane sa im alebo ich milovaným ľuďom niečo veľmi nepríjemné.
Čisté obsesie
Sú to vtieravé myšlienky hrozivého charakteru, ktorých obsahom je ublíženie iným ľuďom. Tieto predstavy majú takmer vždy sexuálny alebo násilnícky obsah. Môže im tiež na um prichádzať to, že sami spáchajú nejaký sexuálny alebo agresívny akt, ktorý je z ich pohľadu odporný a odpudivý. Tento typ obsesií nazývame pravou obsesiou, keďže sa jedná o obsesie, po ktorých nenasleduje zjavné kompulzívne správanie.
Hromadiči
Zbierajú nepotrebné veci a majú problém s vyhodením niečoho, čo by iní ľudia určite označili za odpad. K nahromadeným veciam si vytvárajú silný vzťah a pripisujú im neprimeranú hodnotu. Majú obavy, že budú niektorú vec raz v budúcnosti potrebovať. Zbaviť sa vecí im spôsobuje také nepríjemné napätie, že je pre nich jednoduchšie si ich ponechať.
5. Posttraumatická stresová porucha (PTSD)
Posttraumatická stresová porucha (PTSD) je komplex psychologických symptómov vyvolaných zážitkom mimoriadne traumatizujúcej udalosti. Obete násilných činov, vojnoví veteráni a aj ľudia, ktorí prežili prírodné či iné katastrofy, sú zraniteľní posttraumatickou stresovou reakciou a môže sa u nich prejaviť psychická porucha. Prejavuje sa predovšetkým opakovaným prežívaním traumatickej udalosti v myšlienkach, snoch a predstavách, aj keď sú tieto spomienky na konkrétnu hroznú udalosť čiastočne narušené. Postihnutý sa vyhýba miestam a situáciám, ktoré sú nejako spojené s danou udalosťou alebo ju môžu pripomínať. Je úzkostný, neprimerane ostražitý, nedokáže sa sústrediť a koncentrovať, začína sa izolovať od okolia, má sklon k neprimeraným panickým alebo agresívnym reakciám. Ukazuje sa však, že ktokoľvek z nás môže trpieť za určitých okolností posttraumatickou stresovou poruchou (PTSP). Odhaduje sa, že približne 5% mužov a 10% žien zažíva PTSP v nejakom štádiu života. Medzi najčastejšie spúšťače patria:
- vojenský konflikt,
- prírodné katastrofy,
- vážne nehody,
- teroristické útoky,
- násilné úmrtia,
- znásilnenie,
- osobné útoky s vysokou emocionálnou alebo fyzickou intenzitou,
- akékoľvek situácie vyvolávajúce strach, šok, hrôzu a bezmocnosť.
Príznaky po traumatizujúcej udalosti môžu pretrvávať mesiace až roky. Stávajú sa prekážkou pri návrate do normálneho života a spôsobujú ťažkosti v osobnom alebo pracovnom živote. Táto porucha sa nemusí prejaviť bezprostredne po traumatickej udalosti, ale aj niekoľko rokov po nej. Pri posttraumatickej stresovej poruche dochádza k opätovnému prežívaniu jedného alebo viacerých nižšie uvádzaných príznakov:
- nočné mory,
- desivé myšlienky,
- potenie a trasenie,
- odmietanie diskusie o udalosti,
- vyhýbanie sa veciam pripomínajúcim osobu alebo udalosť,
- pocit oddelenosti a odcudzenosti od ostatných,
- neschopnosť spomenúť si na niektoré aspekty udalosti,
- znížený záujem o život,
- ťažkosti s koncentráciou,
- problémy so zaspávaním, prípadne so zobúdzaním sa a neschopnosťou znovu zaspať,
- náladovosť,
- podráždenosť,
- výbuchy hnevu,
- nadmerná ostražitosť pred potenciálnym nebezpečenstvom,
- prežívanie deštruktívnych pocitov pri podobných udalostiach,
- pocity viny.
Nie všetci ľudia, ktorí zažijú traumatickú udalosť, vyžadujú liečbu. Niektorí sa z nej zotavia za pomoci rodiny, priateľov či kňazov. Mnohí však potrebujú pre úspešnú nápravu psychologických problémov pomoc odborníkov. V liečbe PTSD stojí na prvom miesto psychoterapia. Jej všeobecným princípom a cieľom je integrácia traumy do celku osobných skúseností človeka a zmiernenie alebo odstránenie jej negatívneho vplyvu na jeho psychický a telesný stav ako aj rast jeho osobnosti. Prvou z metód, používaných pri liečbe dôsledkov traumy, je kognitívno-behaviorálna terapia. Ďalšou terapeutickou metódou je podporná psychoterapia. Snaží sa o vnútornú stabilizáciu a skľudnenie pacienta. Vhodná je tiež rodinná terapia a diskusné skupiny. Medikamentózna terapia je ďalšou možnosťou pri liečbe, ktorá sa využíva väčšinou v kombinácii so psychoterapiou.
