Dnešné deti majú rôznych povinností a starostí vyše hlavy. Niektoré veci vyžadujú rodičia, ďalšie učitelia a svet vrstovníkov a kamarátov im tiež nie je ľahostajný. Deti majú svoj svet a nad rôznymi vecami premýšľajú viac, ako si možno myslíme. Často ich trápi skutočnosť, že im každý niečo prikazuje alebo zakazuje, trápi ich nespravodlivosť, zlé vzťahy v triede, skutočnosť, že nemôžu povedať svoj názor. Niekedy nemajú ani najmenšiu šancu dostať sa ku slovu, pretože všetko je dopredu naplánované, pripravené a presne určené. Ak dieťa dlhodobo žije v takejto atmosfére, môže začať strácať sebavedomie, môže sa stať ustráchaným a neistým. Bojí sa povedať svoj názor, je zakríknuté, desí ho, keď má niečo povedať pred triedou. Takáto situácia pre dieťa nie je dobrá. Necíti sa dobre, cíti pocity ľútosti, zlosti, ba dokonca zúrivosti. Ak sa k tomu pridajú ešte posmešky od spolužiakov, necíti sa vôbec šťastné. Neexistuje nejaký univerzálny znak, podľa ktorého by sa dalo odhadnúť, prečo si niektoré dieťa o sebe myslí menej a iné s tým nemá žiaden problém. V mnohých prípadoch v pozadí tohto javu stoja tieto faktory:
1. Okolie
Ľudia, ktorí vplývajú na deti, môžu v nich vyvolávať zmätok, strach alebo naopak radosť a túžbu po novom poznávaní.
2.Súťaživý kolektív
Aj kolektív v škole môže v duši dieťaťa vyvolať strach. Stačí, ak sa dieťa prejaví nesmelo a ostatní sa mu začnú posmievať. Môže mu to zraziť pocity z úspechu na nulu a následne vyvolať pocit zníženého sebavedomia.
3.Prestíž
Pocit prestíže, hrdosti, snaha byť niekto. Ak takúto túžbu má dieťa trocha výraznejšie vyvinutú, bude to problém. Ak totiž niekto baží po uznaní, vyvoláva tým spravidla až prudké nepriateľské reakcie kolektívu. Za trest deti takému dieťaťu dajú poriadne pocítiť, že je nikto.
4. Psychické príčiny
Vieme, že v mozgu je mnoho pocitov, postojov a nálad riadených chemicky. Látky ako serotonín, dopamín, noradrenalín určujú, či sme radostní, akční, alebo smutní a depresívni. Ak sú v rovnováhe, cítime sa dobre. Ak ale dôjde k narušeniu rovnováhy, naruší sa aj naše vnímanie. V tomto prípade je najlepšie zájsť za odborníkmi.
Čo s tým robiť?
Je naozaj veľmi zlé, keď rodičia nad pocitmi detí len mávnu rukou a snažia sa reč zvrtnúť na inú tému. Dieťa v takejto situácii túži hlavne po úprimnom rozhovore, pri ktorom sa vyrozpráva zo svojich smútkov a starostí. Nie je dobré situáciu zľahčovať a posmievať sa mu. Rodičia by problémom detí mali venovať čas aj priestor. Mali by byť pre ne oporou. Nič nerobte nasilu. Dopredu ho upozornite, že niečo príde a nech sa postupne pripraví. Základ je dobrá príprava a potom len skúšať to a nevzdať sa tesne pred tým, ako má odpovedať alebo niečo ukázať. Skúšajte situáciu zmeniť pomaly a opatrne. Dá sa to dobre nacvičiť tak, že si vety, ktoré má povedať, doma skúsi len pred rodinou. Keď sa naučí lepšie komunikovať s vami, vašim partnerom, prípadne so svojimi súrodencami, potom to testujte i na širšej rodine. Práve prostredníctvom ľudí, ktorým dôveruje, sa dieťa môže osmeliť a nacvičiť sa i na kontakt s inými. To sú ľudia, pred ktorými by sa malo cítiť dobre a bezpečne. Môže to skúsiť najprv otočené chrbtom alebo so zavretými očami. Dôležité je aby ste sa pokúsili zmeniť jeho uhol pohľadu, aby sa prestalo zameriavať na výsledok, ale aby sa sústredilo aj na samotný proces. Dieťa treba povzbudzovať napríklad týmito vetami. Vidím, že sa snažíš a to si cením No, vidíš, ako sa to zlepšuje, získal si o päť bodov viac ako minule. Urobil si o tri chyby menej a podobne. Podporujte húževnatosť a vôľu dieťaťa, nech čo začne aj dokončí. Dieťa musí cítiť, že je prijímané a milované aj keď nezvláda nejaké situácie. Dôležité je tiež vytvoriť takú atmosféru v rodine, aby malo chuť spolupracovať.
Niekedy deti v škole trpia tým, že majú málo kamarátov. Aj tu sa dá pomôcť. Existuje niekoľko krokov, ktoré pomáhajú na ceste formovania priateľstva.
1. Základom aj v tomto prípade je naučiť sa komunikovať, čo znamená nebáť sa rozprávať, pripraviť si dopredu nejaké vety, ktorými sa dieťa zapojí do rozhovoru.
2. Ďalším krokom je naučiť sa počúvať. Veď najobľúbenejší sú tí, ktorí veľa nehovoria, ale dajú priestor iným.
3. Ďalší krok je naučiť sa nesúdiť ostatných. Deti sú citlivé a vycítia, že ich niekto posudzuje, a to na nich vplýva veľmi zle.
4. Tiež je dôležité byť sám sebou. Povedzte dieťaťu, nech sa nebojí o svojich problémoch hovoriť alebo požiadať o pomoc. V rozhovoroch ho povzbudzujte, aby dokázalo hovoriť o tom, čo cíti. Dôležité je aj vyjadrovanie hnevu, strachu, lásky a smútku. V praxi to znamená, že dieťa sa naučí hovoriť, že cíti hnev, že sa bojí, že sa mu niečo páči.
V dnešnej spoločnosti sme dosť výrazne zameraní na výkon. Od detí vyžadujeme hlavne dobré známky. Keď je dieťa spokojné a šťastné, tak aj dobré známky sa dostavia skôr ako v opačnom prípade. Nemali by sme preto zabúdať na psychickú pohodu našich detí.
Zdroj: Kaufman, Gershen; Raphael, Lev; Espeland, Pamela: Jak přežít, když si nevěřím // Foto: Bigstock
