Články: Pre študentov
O projekte

 

To, aké máme vzťahy s rodičmi, ovplyvňuje v dospelosti naše vzťahy so súrodencami

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Šťastné detstvo predstavuje najlepší základ pre šťastný život aj v dospelosti a krásne súrodenecké vzťahy na dlhé roky. / Foto: Bigstock

Nie v každej rodine to funguje tak, že rodičia dokážu rozdeliť svoju lásku medzi deti spravodlivo. Táto skutočnosť ovplyvňuje vzťahy v rodine, aj keď sú už deti dospelé.

 

Dysfunkčné rodiny sú oveľa rozšírenejšie, než si možno myslíme. Citová manipulácia, nedostatok empatie a citlivosti, komunikačné problémy a závislosť. Všetko toto sú charakteristiky, ktoré poukazujú na dysfunkčnú rodinu.

Možno ste mali ťažké detstvo, jeden z rodičov s vami nikdy nebol spokojný a všetko vám vyčítal. Napriek tomu, že ste teraz možno najúspešnejší z celej rodiny, stále to vyzerá, že to v rodine nikto nevníma. A možno ste zistili aj to, že ak aj poviete čokoľvek pred svojimi súrodencami, stretnete sa len s nepochopením. Pre nich sú mama alebo otec tými najlepšími ľuďmi na svete a ich názory považujú vždy len za tie najsprávnejšie. Vaše názory možno ani nevnímajú. Niektorí rodičia nemajú problém dávať najavo, že niektoré dieťa majú radšej ako iné. A deti to cítia. Tie deti, ktoré si chcú zachovať matkinu alebo otcovu  priazeň, potom často konajú na úkor dobrých vzťahov so súrodencami. Existuje niekoľko veľmi často sa opakujúcich situácií, v ktorých sa deti necítia dobre a tieto pocity si prenášajú aj do dospelosti.

 

Problémové dieťa, večné bábätko a zázračné dieťa

Aj takto to môže vyzerať v praxi. Rodičia môžu každému zo súrodencov prideliť určitú rolu, ktorú by mali hrať. Jeden sa postupne môže dostať do pozície toho, ktorý robí len problémy, v mladšej sestre môžu rodičia vidieť večné bábätko a brat je považovaný za zázračné dieťa. Problémové dieťa sa v rodine môže objaviť aj tak, že matka potrebuje niekoho, na koho by mohla zvaliť vinu, keď sa niečo pokazilo. A ten niekto môže byť vždy jedno z detí. Do tejto pozície ho často dostane aj vtedy, keď za to naozaj nemôže. Skoro v každej rodine prebieha nejaký spôsob „nadržiavania" niektorému z detí. Ak sa tak ale deje v nefungujúcej rodine, efekty takéhoto prístupu mávajú zničujúce účinky, obzvlášť keď dieťa, ktoré je preferované, vidí svoju matku úplne inak ako dieťa, ktoré je obviňované. K čomu vedie takáto výchova? Keď „problémové“ dieťa odíde z domu a osamostatní sa, väčšinou sa nestretáva so svojimi súrodencami. Nechýbajú mu. Oporu často nachádza v súrodencoch svojho partnera alebo partnerky.

 

Dieťa nemá blízky citový vzťah ani s jednou osobou v rodine

Pri výchove je vždy dôležitá jedna stála osoba, s ktorou dieťa nadväzuje od narodenia vzťah. Niektorí pschológovia hovoria, že môžu byť aj tri osoby, ktoré sa môžu starať o dieťa, ale najdôležitejšia osoba by mala byť aspoň jedna. Každé dieťa potrebuje vzťahovú väzbu, teda neviditeľné emocionálne puto, ktoré špecificky spája dvoch ľudí (napr. matka a dieťa). Pri aktivovaní systému vzťahovej väzby (napr. odlúčením) býva emocionálna bolesť z odlúčenia porovnateľná s bolesťou fyzickou. Táto väzba nie je ľubovoľne nahraditeľná cudzou osobou. Najčastejšie túto úlohu zastáva matka, avšak môže to byť aj otec, najmä ak jemnocitne preberá starostlivosť o dojča. Osoba pre vzťahovú väzbu však nemusí byť rodičom, nakoľko vzťahová väzba medzi dieťaťom a opatrujúcou osobou vzniká na základe častosti kontaktu s dieťaťom. Sme sociálne bytosti a všetko sa odohráva prostredníctvom neviditeľného puta medzi matkou alebo otcom alebo iným človekom a dieťaťom. Dieťa je veľmi citlivé a vie veľmi dobre vyhodnotiť, či je milované. A ak nie, má to nezvratný vplyv na celý jeho budúci život. Príliš chladné matky, ktoré sú zamerané na svoju kariéru, pohltené vlastnými vzťahmi, nemajú dostatok vnútornej kapacity pre vlastné dieťa. Ani matky, ktoré majú sústavne v rukách mobil, nie sú ideálnym príkladom a tiež nie úskostliví alebo náladoví rodičia. Dieťa potrebuje istotu a tú mu nemôže dať matka, ktorá mu jeden deň prejavuje mimoriadnu lásku a na druhý deň si ho ledva všimne. Problém predstavujú aj deti alkoholikov, narkomanov a násilníkov. Ich deti si nesú tŕň v srdci do konca života. Aj takáto rodina patrí do kategórie dysfunkčnej rodiny. Súrodenci v takejto rodine väčšinou nemajú dobré vzťahy ani v detstve, ani v dospelosti.

 

Dieťa cíti, že má pre rodičov hodnotu len vtedy, keď je úspešné

Ak deti milujeme jednoducho preto, kým sú a nie preto, čo urobili alebo čo dosiahli, postupne si aj ony samy začnú uvedomovať skutočnú hodnotu ich života. Všeobecne platí, že ľudia, ktorí si plne uvedomujú hodnotu svojho života, z neho vyťažia oveľa viac. O tom, že deti je potrebné prijať také, aké sú, hovoria aj viaceré výskumy. Napríklad nemecké deti v prieskume UNICEFu síce patria medzi najvýkonnejšie a najbohatšie, no v rámci spokojnosti sú na posledných priečkach. Dôvodom je, že sa necítia byť uznávané a prijaté také, aké sú. Môže za to systém známok a zameranie sa rodičov len na ich výsledky v školských a v mimoškolských aktivitách. Práve z dôvodu, že rodičia venujú neúmerne viac pozornosti výsledkom v škole ako detskej duši, sa úsmev z tvarí ich ratolestí vytráca. Deťom chýba detstvo, teda voľné hranie na ihriskách, kamaráti, vymýšľanie rôznych vlastných hier a veľké tajomstvá, o ktorých vedia len ony a nikto iný. Doba je náročná, človek sa bez znalostí jazyka či IT vo svete stratí. Rodičia tak automaticky v snahe zabezpečiť im šťastnú budúcnosť, venujú maximálnu pozornosť oblasti vzdelávania, ale deťom stále niečo chýba. Výskumy ukazujú, že ak je detstvo súrodencov zamerané len na výkon, nedokážu si vybudovať medzi sebou také pevné vzťahy, ako deti, ktoré spolu prežívali veselé, radostné detstvo zamerané hlavne na spoločné zážitky. Deti zamerané na výkon v tomto trende pokračujú aj v dospelosti a výkon máva pre ne väčšiu hodnotu ako súrodenecké väzby. Formulku na úspech poznajú Holanďania. Ich deti patria k najvýkonnejším a najšťastnejším zároveň. A ako to robia? Svoje deti uznávajú ako rovnocenných partnerov, neúspech netrestajú a venujú dostatočnú pozornosť aj detskej duši.

 

Starší súrodenec preberá úlohu otca na seba

Zoberme si nasledujúci príklad. Dvaja bratia, medzi ktorými je vekový rozdiel 15 mesiacov.  Matka je žena v domácnosti a úspešný otec, ktorý má však problémy s alkoholom a často z rodiny aj na celé dni zmizne. Každý z chlapcov sa vysporiadal so situáciou inak. Starší brat otca neuznáva a prevzal jeho úlohu v rodine. Ten mladší nachádza oporu vo svojom staršom bratovi. Tento obdiv u neho pretrváva až do dospelosti. Keď mladší brat spomína na detstvo, vykresľuje ho veľmi idylicky, starší brat je však traumatizovaný. Ako sú si súrodenci blízki? Ten starší mladšieho poriadne ani nevníma a ten mladší svojho staršieho brata neustále obdivuje. Je to nevyrovnaný vzťah. Ten mladší si však možno počas celého života vôbec neuvedomí, že vyrastal v dysfunkčnej rodine.

 

Deti nevedia posúdiť, čo je normálne

Deti majú prirodzenú tendenciu si myslieť, že to, čo sa deje v ich rodine, sa deje úplne všade. Výskum, ktorý uskutočnili vedkyne Rachel E. Goldsmith a Jennifer Freyd ukázal, že ľudia, ktorým bolo v detstve ubližované (a to aj veľmi vážne), sú len málokedy schopní označiť takéto správanie ako násilie. Deti, ktoré boli fyzicky, psychicky či sexuálne zneužívané, majú vo väčšine prípadov problém s identifikáciou vlastných pocitov. Navyše tí, ktorým bolo ubližované psychicky, takéto správanie málokedy považujú za ubližovanie. V tejto predstave zostanú väčšinou až do dospelosti, kedy si začnú pomaly uvedomovať, že dané správanie nie je v poriadku. Stáva sa to často v momente, keď nie sú schopní uspieť v živote. K takémuto uvedomeniu môže dôjsť napríklad počas terapie, ktorú jedinec vyhľadá nie kvôli traumatickému detstvu, ale kvôli problémom v dospelosti. Môže napríklad riešiť skrachované vzťahy, depresie, neúspech v práci, látkové a nelátkové závislosti a podobne. Ale k odhaleniu pravdy nemusí dochádzať len vďaka terapeutovi, ale napríklad aj vďaka novému partnerovi (partnerke), ktorý si nezdravých vzťahov v rodine partnera (partnerky) všimne a upozorní na ne. Dospelý človek si to môže uvedomiť aj prostredníctvom empatickej svokry, ktorá sa môže správať lepšie ako vlastná matka. Bohužiaľ, nie všetci ľudia si toto v dospelosti uvedomia. Niekedy celý život riešia ťažké problémy, ale nikdy neprídu na to, že problém nastal ešte v detstve.

 

Nevyriešené problémy s vlastnými rodičmi ovplyvňujú vzťahy s partnerom

Keď vstupujeme do nejakých vzťahov, tak často od toho druhého niečo očakávame alebo dúfame, že ten druhý vyrieši naše nevyriešené problémy. Partneri by sa na vzťah nemali takto pozerať. Mali by ho vnímať tak, že do vzťahu vstupujú ako dve nezávislé osoby, ktoré spolu niečo podniknú. Toto sa týka aj problematiky rodičovstva. Podstata rodičovstva má spočívať hlavne v tom, že rodičia majú poskytnúť zázemie dieťaťu, ktoré je na nich závislé a zároveň by mu mali byť pre dieťa vzorom nezávislosti, ktorej sa od nich naučí a bude ju vedieť v dospelosti použiť. Ak do vzťahu vstupujú dvaja ľudia, ktorí nie sú sebestační a samostatní, ale vo vzťahu hľadajú kompenzáciu niečoho, čo majú nevyriešené, nemajú ani dieťaťu čo ponúknuť. Takýto vzťah nepredstavuje partnerstvo, ale je to riešenie problémov prostredníctvom iného človeka. Keby deti vychovávali zrelí partneri, tak by z nich vyrastali zrelí dospelí ľudia, ale keďže tomu tak nie je, mnohí dospelí svoje traumy potom musia riešiť v dospelosti za pomoci rôznych terapeutov, koučov, psychológov a podobne. Keď do vzťahu vstupujú vyvážené osobnosti, teda ľudia, ktorí sú sami sebou, majú šancu vytvoriť harmonický vzťah. Neznamená to, že sa nikdy nepohádajú, ale aj po hádkach vždy sami vedia nájsť svoj stred, nemusí to za nich riešiť partner. V takomto vzťahu potom dochádza aj k osobnému rozvoju a takýto vzťah má aj budúcnosť.

 

Vytvorenie priaznivého rodinného prostredia, schopnosť realizovať kvalitný rodinný život je jedna z najťažších úloh človeka. Harmonická rodina, harmonické rodinné prostredie s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty, vzbudzujúca u členov rodiny pocit istoty a bezpečia má priaznivý vplyv na celé výchovné pôsobenie rodiny. Ovplyvňuje človeka nielen v detsve, ale aj v dospelosti. Šťastné detstvo predstavuje najlepší základ pre šťastný život aj v dospelosti a krásne súrodenecké vzťahy na dlhé roky.


Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi, Rodina
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.