Veľké množstvo detí vyrastá v neúplných alebo v dysfunkčných rodinách a rozvod rodičov predstavuje niečo, čo už takmer nikoho neprekvapuje. Niekedy môžeme podliehať dojmu, že vďaka tejto skutočnosti rozvody už nemajú na deti zásadný vplyv. No aká je pravda? Ako sa žije deťom z dysfunkčných alebo neúplných rodín?
Aj napriek tomu, že máme k dispozícii viac informácií, kníh, štúdií, výskumov, možností poradenskej a terapeutickej starostlivosti, nedá sa rozviesť tak, aby to deti nezasiahlo, a to ani v prípade, keď sa rozvádzajúci rodičia tešia z toho, že deti znášajú rozvod vcelku dobre. „Niekedy deti môžu prijať rozvod rodičov s úľavou, pretože boli svedkami hádok a nepríjemných vecí, ovšem za všetko sa platí. A dieťa si v tej chvíli vôbec nemusí uvedomovať, o čo prichádza, čo mu bude chýbať a možno pomyselne prichádza aj o to, čo nikdy nemalo,“ vysvetlil v diskusii rádia Wave psychoterapeut Michael Chytrý, ktorý sa špecializuje najmä na párové poradenstvo, poskytuje kurzy pre verejnosť a rozvoj osobnosti. Hovorí, že veľké množstvo rozvodov sa spája hlavne s tým, že ľudia sa odnaučili na veciach systematicky pracovať a opravovať ich. „U nás doma, keď sa niečo rozbilo, tak otec vzal náradie a opravil to. Dnes, keď sa niečo rozbije, tak sa to hneď vyhodí a kúpia sa nové veci,“ upozorňuje Michael Chytrý. Ľudia nie sú trénovaní na situácie, keď niečo prestáva fungovať. Namiesto toho, aby si sadli a vyriešili či napravili to, povedia si, že sa nedá nič robiť a že to jednoducho prestalo fungovať, preto sa toho zbavia.
Rodina je najsilnejšia
Každý človek netúži po rodine a niekto je spokojný aj sám. Ale ak sa ľudia rozhodnú mať deti, Michael Chytrý je presvedčený, že nikto nič lepšie ako rodinu ešte nevymyslel. Je to preto, lebo k životu potrebujeme okrem iného najmä rodičovskú lásku, prijatie a vzory vo funkčných vzťahoch. Ak nám niečo z tohto z akéhokoľvek dôvodu chýba, pravdepodobne sa to prejaví aj v našich vzťahoch v dospelosti. Deti často nepočúvajú, čo rodičia hovoria, ale neustále pozorujú, čo robia. A práve tieto skúsenosti z pozorovania určitých vecí im môžu v dospelosti chýbať. Výchova detí spočíva v množstve zážitkov, ukážok správneho reagovania v určitých situáciách a podobne. Je rozdiel, či dieťa vidí v určitých situáciách dvoch rodičov alebo jedného rodiča. Dôležité je tiež, aby deti videli, ako sa riešia konflikty a tiež to, ako sa vedia rodičia zmieriť a odpustiť si. Tí, ktorým tieto skúsenosti chýbajú, tento deficiť môžu nadobudnúť napríklad prostredníctvom psychoterapie. Michael Chytrý hovorí: „Do poradne mi veľmi často prichádzajú ľudia, ktorí ani netušia, ako žiť vo dvojici. Mnohí však za to ani vôbec nemôžu. Títo ľudia nezažili, nevideli, nemali pred očami párový svet, a preto v ňom ani nevedia fungovať.“ Psychoterapeut však verí, že v rámci pravidelnej psychoterapie sa dá veľa vecí doučiť, keď človek chce. Hovorí sa, že rodina je najväčší životný projekt. Do rodiny je potrebné investovať obrovské množstvo energie. „Rodina je drina, ale je to niečo, čo nám potom dáva obrovskú hodnotu,“ tvrdí psychoterapeut na základe svojich pozorovaní a dlhoročnej praxe.
Dnes prebieha kríza tradičnej rodiny
Michael Chytrý hovorí, že neprebieha celková kríza rodiny, ale je tu kríza tradičnej rodiny. Úlohy v rodine sa zmenili a už dávno neplatí pravidlo, že muž chodí do práce a zarába peniaze, pričom žena zostáva doma, stará sa o deti a vytvára teplo a pohodlie domova. Krízy vznikajú aj kvôli tomu. Ženy sú nespokojné s takouto úlohou, pretože vidia, čo všetko okolitý svet ponúka. Chcú toho veľa vyskúšať. Mnoho ľudí sa v súčasnosti rozhodlo, že si nezaložia rodinu, nebudú mať deti, pretože by ich to obmedzovalo a najprv si chcú uspokojiť svoje potreby - naplniť svoju slobodu, nezávislosť.
Funkčná a dysfunkčná rodina
Potrebné je si tiež uvedomiť aj to, že síce existuje množstvo rodín, ale veľa z nich si neplní svoje funkcie tak, ako by mali. Funkčná rodina napĺňa jednotlivé funkcie v takej miere, že nie je ohrozený bio-psycho-sociálny vývin dieťaťa. Nefunkčná rodina buď zlyháva v jednej funkcii, ktorá má však za následok to, že dieťa sa všestranne nerozvíja, alebo zlyháva vo viacerých funkciách. Takéto rodiny môžeme považovať za dysfunkčné. Medzi základné charakteristiky dysfunkčnej rodiny patria tieto:
Donucovacie praktiky a nutkavé jednanie
Používajú ho rodičia, ktorí sú stále zavalení prácou aj napriek skutočnosti, že k tomu nemajú žiadny logický dôvod. Ide o spôsob, ktorým sa rodičia snažia dať svojmu životu a životu svojho dieťaťa pevný poriadok alebo neutralizovať svoje nutkavé obavy, že sa niečo zlé prihodí, zanedbá a následky budú katastrofické. Problém vzniká zo skutočnosti, že nutkavo jednajúci rodičia „stratia nervy“ zakaždým, keď sa na danom poriadku niečo zmení.
Kriticizmus, perfekcionizmus
V patologickej forme, kde viera, že čokoľvek čo nie je perfektné, to nemá zmysel spôsobuje, že lepšie správanie, nápad, ktorý prichádza zo strany dieťaťa, sa stávajú terčom poznámok zo strany rodičov. Dieťa sa v budúcnosti, pokiaľ si nemyslí, že daná cesta je tá najlepšia, do ničoho nepustí. Ak žiadnu „najvhodnejšiu cestu nenájde“ daný problém nerieši vôbec.
Autoritatívne rodičovstvo
Dieťa, ktoré vyrastá pod vplyvom príkazového správania, bez toho, aby poznalo dôvody, bude prirodzene vzdorovať proti tomu, čo mu je prikazované a kto mu to prikazuje.
Dieťa nesmie rozprávať o svojej rodine
Dôsledkom je, že dieťa si toto pravidlo osvojí natoľko, že ho prenesie na všetky svoje vzťahy v budúcnosti a ak sa aj vyskytne skutočne veľký problém, o ktorom dieťa chce hovoriť, radšej nehovorí, pretože sa naučí, že hovoriť nemá zmysel.
Nedostatok citov
Tomuto pravidlu učí rodič, ktorý nevie otvorene vyjadriť svoje city k dieťaťu a ani vo vnútri rodiny sa neumožňuje členom otvorene prejavovať vzájomnosť vzťahov.
Nedôvera
Dieťa vychovávané v takomto prostredí aj v budúcnosti predpokladá, že to, čo daná osoba hovorí, má málo spoločného s tým, čo si skutočne myslí.
Náladovosť rodičov
V takejto rodine jeden z rodičov je náladový a nikto nevie, čo nepredvídateľné sa môže od neho očakávať. Ostatní členovia cítia povinnosť nielen sa tejto osobe prispôsobiť, ale za problémové správanie pociťujú aj zodpovednosť.
Potlačenie hnevu
Pravidlo, ktorému učia rodičia v rodinách, kde sa nikdy nezvyšuje hlas, kde sa nikdy neháda. Potlačený hnev však vytvára vysoký stupeň napätia a učí celému radu ústupových reakcií.
Ako sa žije deťom v rodinách, v ktorých má niektorý z rodičov duševné ochorenie?
V súčasnej hektickej dobe okrem iného pribúda aj množstvo ľudí, ktorí majú nejaké psychické ochorenie alebo aspoň určité výkyvy nálad. Michael Chytrý upozorňuje, že základný rozdiel je v tom, či dieťa vyrastá s takýmto rodičom od narodenia alebo k chorobe došlo neskôr. Dieťa, ktoré vyrastá s duševne chorým rodičom odmalička, naučí sa túto situáciu rýchlo vnímať. Prispôsobí sa rodinnému režimu, pravidlám a požiadavkám. Iné je to vtedy, keď sa choroba objaví z ničoho nič. Rodičia sa však nemusia obávať, že dieťa sa v dospelosti musí zákonite stretnúť s tou istou psychickou chorobou, ako mali oni, ale možné je, že preberie určité vzorce správania, s ktorými sa často u nich stretávalo. Ale ani to nemusí byť pravidlom. Záleží od toho, ako sa neskôr v dospelosti dokáže od týchto vzorcov správania odosobniť. Niekedy rodič nemusí byť aj psychicky chorý, ale vytvára kvôli svojej povahe a správaniu v rodine silné napätie. Veľa ľudí totiž dnes trpí agresivitou alebo sa uzatvárajú do seba a niekedy nerozprávajú aj tri dni. Aj tieto skutočnosti môžu na deti vplývať veľmi negatívne. „Ideálne je, keď dieťa žije v normálnej rodine, teda v takej, kde je všetkým jej členom dobre,“ dodáva Michael Chytrý.
