Články: Pre študentov
O projekte

 

Najčastejšie poruchy rodičovstva

Jaroslava Koníčková
Autor článku

  

Faktorov, ktoré súvisia s neschopnosťou prijímať a zvládať rodičovskú rolu je celý rad. Všeobecne je to možné charakterizovať tak, že rodičia z rôznych dôvodov nemôžu, nechcú, nie sú schopní vykonávať to, čo je nevyhnutné a potrebné pre správny vývoj dieťaťa. Tieto poruchy sú súhrnne označované ako poruchy rodičovstva.

Rodina je považovaná za najdôležitejšiu sociálnu skupinu, v ktorej človek žije. V rodine dochádza k uspokojovaniu jeho fyzických, psychických a sociálnych potrieb. V niektorých prípadoch sa rodina môže stať sama sebe záťažou. Môže sa tak stať i zdrojom a rozvojom rôznych psychických problémov a následne sociálnopatologických javov. Môže dôjsť k vážnemu narušeniu psychosociálneho rozvoja a fungovania všetkých jej členov, najčastejšie  detí. Javov, ktoré môžu negatívne pôsobiť, je celý rad. K najzávažnejším patria:

1. Problém problémových osobností rodičov, keď rodičia nemôžu, nevedia, alebo nechcú z rôznych dôvodov správne sa starať o deti, keď sa sami dopúšťajú asociálneho správania.

 

2. Problém úplnosti rodiny, náhradných rodičov, náhradnej výchovy až výchovy ústavnej.

 

3. Často k strate funkčnosti rodiny a jej rozpadu dochádza práve v súvislosti s patologickým správaním (závislosť, delikvencia).


Z hľadiska spoločnosti plní rodina niekoľko funkcií. V prípade, že niektoré funkcie neplní, môže sa stať pre jej príslušníkov zdrojom prípadného negatívneho vývoja, porúch správania a vzniku rozvoja sociálnopatologických javov. V takom prípade hovoríme o dysfunkčnej rodine. Taká rodina nie je schopná zaistiť normálny vývoj dieťaťa a plniť požiadavky spoločnosti na jeho výchovu. V dysfunkčnej rodine spravidla existujú medzi partnermi napäté vzťahy. Väčšina rodín je našťastie funkčných. To sú tie, v ktorých je zaistený dobrý vývoj dieťaťa a jeho prospech. Ďalším typom je problémová rodina. Je to rodina, v ktorej sa vyskytujú závažnejšie poruchy niektorých alebo všetkých funkcií. Tie však vážnejšie neohrozujú rodinný systém alebo vývoj dieťaťa. Najhorším typom rodiny je afunkčná rodina. To je taká  rodina, v ktorej sú poruchy takého veľkého rozsahu, že táto prestáva plniť svoju základnú úlohu a dieťaťu závažným spôsobom škodí alebo ho dokonca ohrozuje v samotnej existencii. Jediným riešením, ktoré dieťaťu môže prospieť, je vziať ho z nej a umiestniť do rodiny náhradnej.

Narušené vzťahy medzi rodičmi bývajú väčšinou sprevádzané častými hádkami. Takéto súžitie stále častejšie končí rozvodom. Rozvod rodičov, ak neprebieha podľa vopred určených a premyslených pravidiel,  býva v duševnom dozrievaní dieťaťa  často výrazným problémom. Dochádza k rozpadu dôverne známeho prostredia, bezpečia a istoty práve v období jeho vývoja, keď túto istotu nadmerne potrebuje. Nedokáže sa ešte plne zorientovať. Preto dochádza k vzniku pocitu krivdy a rozčarovania, ktoré sa následne premieta do utvárania jeho životných hodnôt. Deti z dysfunkčných rodín sa preto veľmi často stretávajú s pocitom psychickej deprivácie. Takéto deti sa potom často vyznačujú niektorými psychickými zvláštnosťami, niekedy až poruchami negatívne ovplyvňujúcimi ich postupné zaraďovanie do spoločnosti. Rodičia sa im často nevenujú tak, ako by mali a nesledujú dôsledne náplň a trávenia ich voľného času. Prípadné výchovné opatrenia nemajú väčšiu účinnosť.

 

Zdrojom pocitu bezpečia a istoty pre dieťa v normálnej rodine je predovšetkým matka. Potreby bezpečia, istoty, lásky sú ľudské náležitostí a sú uspokojované emočnou akceptáciou a poskytovaním špecifickej skúsenosti prežívania bezpečného citového vzťahu. Táto skúsenosť je pritom základom pre  vnútornú istotu a vyrovnanosť, schopnosť udržovať pozitívny vzťah k svetu i k sebe samému či schopnosť nadväzovať a udržiavať trvalé vzťahy s okolím.

Jednou z ďalších negatívnych možností pôsobenia rodinného prostredia a ich členov na psychický vývoj dieťaťa je situácia, keď dieťa trpí nedostatkom v oblasti uspokojovania potrieb. Negatívny vplyv a dôsledky sú spojené predovšetkým s nedostatkom v oblasti citovej a emocionálnej. V takom prípade hovoríme o psychickej deprivácii. Psychická deprivácia je neuspokojovanie potrieb citovej istoty a bezpečia v dostatočnej miere a po dostatočne dlhý čas.

 

Priľnutie k rodičom je prvým a zrejme najdôležitejším vzťahom dieťaťa. Pomáha mu vytvoriť si názory a predstavy, ktoré sa mu v budúcnosti stanú príkladom pre ďalšie vzťahy. Ale keď v ranom veku nedôjde k ničomu závažnému a negatívne skúsenosti sa objavia až v neskoršom veku, riziko narušenia tejto väzby sa výrazne znižuje. Pokiaľ deti majú osobnú skúsenosť s narušenou väzbou k rodičom, je väčšia pravdepodobnosť, že v dospelosti budú ako rodičia zle zaobchádzať s vlastnými deťmi. Prvé citové základy týkajúce sa empatie získavame už v dojčenskom veku – od rodičov, ktorí sú s nami emočne zladení. Výpovednú hodnotu má nasledujúci príklad. Malé dievčatko nedokáže správne poskladať kocky a požiada matku o radu. Pokiaľ matka reaguje láskavo a s radosťou jej pomôže, posilní v dieťati dôveru. Avšak, ak sa dievčatko stretne s podráždeným nezáujmom, bude zneistené. Pokiaľ sa odmietanie stane pravidlom, dieťa k ľuďom zaujme negatívny postoj a nebude očakávať od ľudí nič iné ako odmietanie.

 

Najviac sú ohrozené deti, ktorých rodičia sú citovo nezrelí. Berú drogy, sú neustále deprimovaní alebo rozčúlení alebo žijú chaotickým životom. Takíto rodičia nedokážu spravidla poskytnúť dieťaťu potrebnú starostlivosť, nehovoriac o ich vnímavosti k citovým potrebám dieťaťa. Nevšímavosť rodičov je pre dieťa taktiež stresujúci faktor, ktorý sa často prehliada. Sledovanie detí z rizikových rodín (D.Goleman) odhalilo, že prehliadané deti boli navyše úzkostné, nesústredené a apatické, striedavo agresívne a uzatvorené do seba. 65 percent takýchto detí muselo opakovať prvú triedu. Intenzívny stres môže v tomto období oslabiť funkciu mozgových centier zodpovedných za učenie a poškodiť intelekt. Deti, ktoré sú z rodín, kde panuje napätie, nenávisť, zvady, hašterenie, môžu sa prejavovať ako citovo labilné, náchylné žiarliť a plakať, môžu byť vzťahovačné a precitlivené. Niektoré ťažko nadväzujú priateľstvá, iné nemajú zmysel pre spoluprácu ani pre kolektívnu hru. Najviac sú postihnuté deti v rodinách, v ktorých sú vystavené trvalému traumatizovaniu (neustále scény pre neveru alebo alkoholizmus, alebo duševná porucha niektorého z rodičov). Deti vychovávané v atmosfére stáleho strachu, obáv, hnevu alebo žiarlivosti sú viac alebo menej takmer vždy citovo labilné a majú v živote mnoho ťažkostí. Najzhubnejšie, najmasovejšie a najrozkladnejšie zasahuje alkoholizmus do manželských a rodinných vzťahov, ktoré brutálne narúša, ničí lásku manželských partnerov, vzájomnú dôveru a rodinný súlad, vyvoláva manželské rozvraty a je hlavnou príčinou krízy rodinného života. K tomu pristupujú nevyčísliteľné škody, ktoré spôsobujú alkoholici narušovaním psychickej rovnováhy svojich detí, tým, že pre ne utvárajú nevhodné výchovné prostredie a zanedbávajú ich výchovu. Alkoholizmus spôsobuje u detí alkoholikov rozličné psychické poruchy a spoločenské defekty, ktoré sú v dospelosti vážnou prekážkou ich spoločenského uplatnenia a robia z nich konfliktné osoby. Alkoholizmus v rodine vyvoláva napäté situácie a spôsobuje krízu rodinného života, ktorá má často za následok rozvod. Pod vplyvom alkoholu sa muži i ženy často dopúšťajú manželskej nevery, lebo alkohol uvoľňuje a rúca zábrany. Alkoholik hľadá sexuálne uspokojenie tam, kde môže mať momentálny úspech. Najväčšie škody napácha alkoholizmus v oblasti výchovy detí, vo vzťahu rodič - dieťa. Dieťa obyčajne vidí vo svojom rodičovi prirodzenú autoritu, ktorá nemá chyby a ktorá sa nemôže mýliť ani mať negatívne vlastnosti. Keď sa rodičia vadia, urážajú a ponižujú jeden druhého, dieťa sa dostáva do konfliktnej situácie, ktorú nie je schopné zvládnuť, jeho predstavy sa rúcajú, pre svoju neskúsenosť stráca istotu.

 

Kvalita života v akejkoľvek spoločnosti je priamo závislá od kvality rodinného života. Premeny, ktoré sprevádzajú transformáciu našej spoločnosti, sa bezprostredne týkajú aj rodiny. Rodina, ale i rodinné prostredie, prechádza mnohými kvantitatívnymi a kvalitatívnymi zmenami, ktoré v období, keď dieťa vstupuje do školského procesu, veľmi zasahujú a ovplyvňujú jeho celý priebeh. Tým, z akého rodinného prostredia dieťa prichádza, je poznačený priebeh jeho celého fungovania. V súvislosti zo spoločenským vývojom, neustálymi zmenami, zrýchľujúcim sa tempom života sa rodina v poslednom období stáva krehkejšia a veľakrát potrebuje viac podpory ako kedykoľvek predtým. Vytvorenie priaznivého rodinného prostredia, schopnosť realizovať kvalitný rodinný život je jedna z najťažších úloh človeka. Harmonická rodina, harmonické rodinné prostredie s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty, vzbudzujúca u členov rodiny pocit istoty a bezpečia má priaznivý vplyv na celé výchovné pôsobenie rodiny.

 


Použitá literatúra:
MIKLOŠKO, J. – ŽARNAY, Š.: Ohrozená rodina na Slovensku. Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar
PELTOVÁ, N.: Umenie komunikovať bez zábran
GOLEMAN, D.: Emoční inteligence

Čítajte viac o téme: Rodina, Problémové správanie
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.