Formy hier v zážitkovej pedagogike

Zážitková pedagogika sa líši od tradičnej tým, že učiteľ najprv žiakov zapája do riešenia problémov alebo do rôznych aktivít a potom spoločne hodnotia tieto zážitky  a skúsenosti. Na základe vlastných zážitkov a skúseností si žiaci vytvárajú nové zručnosti, postoje i spôsoby myslenia. V tomto procese učenia sa často využívajú aj rôzne hry.

Zážitková pedagogika (tiež zážitkové vzdelávanie alebo vzdelávanie zážitkom) predstavuje taký prístup k vzdelaniu, ktorý je  založený na schopnosti vstrebávať informácie na základe  intenzívnych emócií. Ide o učenie, ktoré vychádza aj  z dôsledkov vlastného konania, hľadania netradičných riešení a spoločného prekonávanie úloh a výziev. Súčasťou zážitkového vzdelávania je rozvíjanie tvorivých postupov, aktívne konanie, lepšie vytváranie neformálnych vzťahov a predovšetkým intenzívne učenie z prežitkov namiesto zapamätávania si informácií. Súčasťou zážitkovej pedagogiky je  prežívanie. Učiteľ, ktorý využíva metódy zážitkovej pedagogiky, zámerne vytvára situácie, v ktorých predpokladá intenzívnej prežívanie žiakov a tieto zážitky využíva vo svojej ďalšej pedagogickej práci. Zážitkové vzdelávanie sa najviac používa pri takom vzdelávaní, ktoré má za cieľ rozvíjanie vedomostí, zručností a osobných dispozícií z priamej skúsenosti. Môže to byť teambuilding, outdoor training,  určitý druh workshopu, ale môže sa používať aj bežne v škole. Preberaná problematika je účastníkom takýchto kurzov dávkovaná po častiach, napriek tomu však v absolútnom kontexte s preberanou problematikou. Účastníci si sami zo zážitku vyberú pre nich dôležité skúsenosti. Dôležitým predpokladom prenosu do praxe je proces reflexie získaných prežitkov a skúseností. K navodzovaniu formujúcich zážitkov zážitková pedagogika disponuje veľmi širokou škálou prostriedkov od činností športových až po umelecké. Veľmi často pritom využíva dobrodružný zážitok a uvedené činnosti realizuje v prírode. Charakteristickými rysmi zážitkovej pedagogiky je zapojenie celého človeka (fyzicky, intelektuálne a emočne) aj jeho predchádzajúcich skúseností a následné spracovanie zážitku. Oproti tradičnému spôsobu vzdelávania, pri ktorom sa používa výklad učiva a učebnice, má výhodu v priamej skúsenosti žiakov s fenoménom preberanej problematiky. Rozdielnym znakom je aj skutočnosť, že učiteľ a žiaci sú spoločne zapojení do aktivít. Samozrejme, v rámci zážitkovej pedagogiky sa využíva aj veľké množstvo hier.
 

Formy hier, ktoré môžete využívať nielen v rámci zážitkovej pedagogiky

Hra je jednou zo základných ľudských činností popri učení a práci. V ontogenéze človeka je hra prvou z nich. Hra prináša uspokojenie a radosť, v prípade prehry prirodzene aj negatívne emócie. Hry sú okrem iného aj prostriedkom, vďaka ktorému sa človek  aj učí. Hry s pravidlami sú dôležité z hľadiska socializácie dieťaťa.

Simulačné hry

V rámci týchto hier sa využíva simulované prostredie a určitá atmosféra, ktorá pomáha študentom vstúpiť do určitej sociálnej role. Tieto hry sú určené predovšetkým na trénovanie špecifických zručností, ktoré vedú k riešeniu určitých situácií v reálnom prstredí. Študenti sa tak stretávajú s prijatím budúcej vlastnej možnej roly. Simulačné hry predstavujú spôsob, ako napodobniť a kopírovať realitu založenú na hraní konkrétnych úloh. Tieto úlohy sa riadia pravidlami, ktoré skutočne existujú v reálnom svete. Po ukončení hry študenti diskutujú o situáciách, ktoré sa odohrali. Počas tohto času sú niektorí študenti poverení byť pozorovateľmi a podať spätnú väzbu svojim spolužiakom.
 

Realizácia didaktickej hry by mala pozostávať z nasledujúcich krokov:

• opis pedagogických cieľov hry,
• určenie hráčov a priebehu hry,
• zhromažďovanie materiálov potrebných na vytvorenie hry,
• tvorba scenára hry, s ohľadom na konkrétne úlohy, prispôsobenie jednotlivých častí hry, tvorba harmonogramu a rozdelenie času na hru,
• zhromažďovanie materiálov pre hráčov (môže byť aj zoznam zdrojov,)
• tvorba pravidiel a inštrukcií pre hru,
• kontrola, či sú konkrétne úlohy a ciele pochopiteľné,
• organizácia technických prostriedkov (v prípade potreby),
• hranie skúšobnej verzie hry s nezainteresovanými účastníkmi,
• vytvorenie plánu pre diskusiu a vyhodnotenie hry po jej dokončení.
   

Inscenačné hry

Ich podstata spočíva v tom, že niektorí alebo aj všetci študenti môžu hrať (inscenovať) určité roly, t.j. zinscenujú určitú situáciu. Potom sa v diskusii pokúsia nájsť východisko zo situácie, t.j. nájsť riešenie problému. Ide teda o simuláciu situácií alebo procesov, ktoré sa stali alebo sa môžu prihodiť v skutočnosti. Rozhodnutia či jednotlivé etapy riešenia problému sa realizujú podľa rovnakých zásad ako v skutočnosti. Výhodou tejto metódy, okrem jej dynamickosti, je aj emocionálne zaangažovanie vzdelávaných. Aj inscenačná metóda má vo vyučovacom procese široké uplatnenie. Napríklad pri preberaní ľudských práv vzťahujúcich sa na ekonomickú a sociálnu oblasť učiteľ môže použiť inscenačnú metódu: Jeden zo študentov hrá rolu zamestnanca podniku, prezentuje názory zamestnancov, chcú vyššie platy, lepšiu zdravotnícku a sociálnu starostlivosť, rekvalifikačné kurzy... Druhý študent hrá rolu riaditeľa podniku a argumentuje, že podnik nemá dostatok financií a pod. Ako vyriešiť túto situáciu nenásilným spôsobom? Odpoveď majú nájsť študenti.

Dramatické hry

Eva Machková, odborníčka na dramatickú výchovu a autorka knihy Úvod do štúdia dramatickej výchovy, hovorí: „Dramatická výchova je učenie skúsenosťou, t.j. jednaním, osobným spoznávaním sociálnych vzťahov a dejov, ktoré predchádzajú aktuálnu reálnu prax jedinca. Je založená na preskúmavaní, poznaní a chápaní medziľudských vzťahov, situácií a vnútorného života ľudí súčasnosti i minulosti, reálnych i fantáziou vytvorených. Toto skúmanie a poznávanie sa deje vo fiktívnej situácii prostredníctvom hrania rolí a dramatického jednania  v situácii. Je to proces, ktorý môže, ale nemusí vyústiť do nejakého predstavenia.“ Dramatickú výchovu môžeme charakterizovať tiež ako učenie priamym prežívaním, získavaním životných skúseností spoločným riešením problémov nielen intelektom, ale aj intuíciou a emóciami. Dramatická výchova nie je divadlo, ale je to systém hier a cvičení zameraných na komplexný rozvoj detskej osobnosti. Je to tvorivý proces v skupine, v ktorom sa jednotlivec konaním učí rozumieť sebe i druhým. Je to učenie sa prostredníctvom zážitku. Námetom dramatickej hry môže byť historický príbeh, literárna predloha, správa z novín alebo nejaká zaujímavá myšlienka. Žiaci v dramatických hrách môžu vyjadrovať svoj názor za seba alebo predstavuje nejakú inú postavu. Existuje viac druhov dramatických hier.

Psychodráma

Psychodráma je divadlo prispôsobené psychologickým a výchovným cieľom. Umožňuje diagnostiku vlastností osobnosti dieťaťa, jeho postojov, názorov, odchýlok od normy, doplňuje a objasňuje anamnestické údaje, pomáha pri výchove, prevýchove a sebavýchove. Pre psychodrámu je špecifická hra, v ktorej sa improvizovaným spôsobom vytvárajú určité spôsoby reagovania v danej situácii alebo deje určené daným námetom. Ide o dramatizáciu usmernenú námetom zo skutočnosti, nie sú však presné inštrukcie na rozvíjania hry. Psychodráma plní funkciu hlbšieho sebapoznávania, slúži na to, aby si jednotlivec uvedomil a odstránil tie stereotypy správania a konania, ktoré majú vplyv na väčšiu zraniteľnosť jeho osobnosti. Ako liečebno-výchovnú metódu ju možno využiť pri riešení problémov a konfliktov v oblasti medziľudských vzťahov, pri nesprávnom sebahodnotení, absencii pozitívnych spoločenských hodnôt a modelov správania. V psychodráme sa riešia osobné – vnútorné problémy jednotlivca. Realizuje sa pomocou režiséra, protagonistu (jedinec), pomocných hercov, publika a javiska. Psychodráma patrí do rúk len vzdelaných profesionálov, teda väčšinou  psychológov.

Sociodráma

Jej cieľom je úprava, obohatenie, zlepšenie komunikácie v skupine, odstránenie problémov a konfliktov vnútri skupiny, ale aj porúch správania jej členov. Stredobodom záujmu je činnosť celej skupiny, ktorú riadi vedúci sociodrámy – vedie skupinové interview, pozoruje dianie v skupine a v prípade potreby zasiahne do hry, zaujme pozíciu diváka, príp. hráča. Význam sociodrámy spočíva v jej využití na preskúmanie problému skupiny, jeho vývinu, identifikácie ako aj tvorbu nových perspektív. Základným prostriedkom sociodrámy sú sociálne hry, ktorých podstatou je hranie rolí, skúmanie správania ľudí istých charakterov, ľudí v istom spoločenskom postavení. Sú zamerané na sociálne učenie, prijímanie spoločenských pravidiel správania, sociálnych noriem, kultúrnych vzorov. Situácie vhodné na uplatnenie sociodramatických hier môžu byť napríklad tieto: vítanie hostí (v škole, doma), predstavovanie sa a pozdravy (navzájom, rodičia, priatelia, učitelia, menej známe osoby), telefonovanie na záznamník, pomoc slepcovi, vysvetlenie cesty staršej osobe, v obchode (nákup., reklamácia tovaru), doprava, na pošte, v reštaurácii, cestovanie, na výlete a podobne.

Rolové hry

Uplatnením rolovej hry si účastníci môžu vyskúšať rôzne modely primeraného správania sa a tiež aj jeho tréning. Môžu zažiť nové situácie, rolová hra im poskytuje zážitok z realizácie a úspešnosti, pôsobí stimulačne, podporuje samostatné konanie, pôsobí na duševnú a pohybovú aktivitu, upevňuje sebadôveru, rozvíja reč a komunikáciu. Žiak sa realizuje na scéne podobným spôsobom ako v konkrétnom živote (postoje, slovná zásoba, gestá, mimika). Takto sa dá získať aj množstvo informácií o žiakoch, lebo môžeme pozorovať výber ich roly, aktivitu, vzťah k hraniu, vzťah k ostatným hráčom, typické postoje, správanie v skupine. Rola môže mať svoje špecifické postavenie. Je hrou, v ktorej sa jednotlivci učia prejaviť svoje myšlienky, pocity, priania a objavujú seba samých. Umožňuje im byť niekým iným a zároveň ostať sám sebou. Hranie roly je výchovná, vzdelávacia a terapeutická metóda.