Ako pomôcť dieťaťu hľadať vlastnú identitu?

Každý človek potrebuje poznať svoju identitu. Každý túži vedieť, kto je, odkiaľ pochádza a kam smeruje. Poznanie vlastnej identity je základným predpokladom pokojného a zmysluplného života. Ako môžu rodičia pomôcť svojim deťom v tomto procese spoznávania seba samého?

Každé dieťa by malo veriť tomu, že je jedinečný a neopakovateľný zázrak. Ak tomuto verí, skôr sa mu podarí spoznať svoje skutočné ja. Deti, ktoré vedia, že sú zázrakom, oplývajú životnou energiou. Vedia totiž, že nie sú omylom. Deti, ktorým rodičia pomáhajú odhaľovať pravú identitu, vedia lepšie prekonávať svoje obavy, úzkosti, depresie a prežívajú väčšiu nádej v súvislosti s budúcnosťou.

Keď objavíme, čo nám naozaj robí radosť, v čom sme naozaj dobrí, to je vec, ktorá dá nášmu životu úplne nový rozmer. Totiž človek, ktorý sám seba pozná, je pokojnejší, vyrovnanejší, šťastnejší a rozdáva radosť  aj iným. Hľadanie výnimočnosti v každom dieťati by malo byť základným poslaním každej rodiny. Ako napríklad chceme deti motivovať k učeniu, keď nepoznajú sami seba? Prečo by sa mali učiť, keď nevedia, čo vlastne v živote chcú robiť? Aj z tohto dôvodu je nachádzanie vlastnej identity veľmi dôležité.

Povedzte dieťaťu, prečo ste mu vybrali práve také meno, aké má

Výber mena je veľmi dôležitý. Dieťa ho má väčšinou na celý život (ak si ho samo nezmení), a preto by práve meno malo byť niečo, čo ho charakterizuje a vďaka čomu je jedinečné. Ak vaše deti nevedia, prečo ste im vybrali práve také mená, aké majú, vysvetlite im svoje dôvody, a to najmä vtedy, ak vás k výberu viedlo niečo dôležité. Nezriedka sa v rodine traduje isté meno, zdedené už po prapradedkovi alebo chlapčenské meno po otcovi či meno po zosnulom blízkom príbuznom. O tomto by napríklad malo dieťa určite vedieť. Vo veriacich rodinách sa dávajú mená aj podľa mien svätých, a to aj preto, aby ich ochraňovali počas života. Často práve o tejto skutočnosti deti nevedia.Mnohí rodičia  v súčasnosti nedávajú dieťaťu len jedno meno, ale viaceré. Vysvetlite deťom, prečo je to tak.

Deti sa najčastejšie identifukujú podľa rôznych prívlastkov

Mnohé deti v súvislosti so svojím JA počujú počas života veľa prívlastkov. Určite ste už aj vy sami počuli niektoré z týchto prívlastkov: najstarší, najmladší, jedináčik, úzkostlivý, precitlivený, táraj, tichý, chytrý, uzavretý, vtipný, zábavný, rebel, bezproblémový, tvrdohlavý a podobne. Mnohé z týchto prívlastkov dokáže deti veľmi raniť. Z tohto dôvodu rodičia, učitelia či iní dospelí by si mali vždy dobre premyslieť, aký prívlastok v súvislosti s dieťaťom povedia. Väčšina prívlastkov vzniká na základe toho, čo deti robia a podľa ich záujmov. Deti si prívlastky odvodzujú od toho, ako ich predstavujeme iným ľuďom alebo podľa toho, ako na ne reagujeme. Prívlastky môžu mať dvojaký účinok. Môžu dieťa motivovať alebo ho môžu viesť k pýche. Prívlastok „špičkový športovec“ môže dieťa motivovať k tomu, aby naďalej svedomito trénovalo. Ak však „špičkový športovec“ spyšnie, môže byť potom pre neho ťažké spolupracovať v tíme, pretože sa bude považovať za lepšieho od svojich rovesníkov. "Spievam hrozne“ je negatívne vyhlásenie. Ak chcete svoje dcére pozrieť sa na vec iným pohľadom, povedzte jej: „Možno teraz nespievaš najlepšie, ale to neznamená, že je to hrozné. Všetci máme občas zlý deň. Nedaj sa znechutiť, ale cvič, aby si sa zlepšila.“ Ak je sklamanie len dočasné a motivuje ju k práci na zručnosti, ktorá jej nejde, je to pozitívne. Najlepšie prívlastky sú také, ktoré opisujú špecifické správanie. Dieťa, ktoré má pocit, že nevie spievať, by nemalo povedať, že spieva hrozne, ale malo by vedieť presne pomenovať, na čo potrebuje ešte pracovať. Napríklad, že musí sa lepšie naučiť pracovať s dychom, že sa musí naučiť lepšie stupnice a podobne. Ideálne by bolo, keby deti presne vedeli pomenovať, v čom by sa mali ešte zlepšiť, a to v ktorejkoľvek oblasti. Kedže identita ovplyvňuje správanie, je dobré, aby deti mali prívlastky týkajúce sa aktivít, ktorým pripisujú hodnotu ony a tiež aktivít, ktoré si vážite vy. Ak sa dieťa považuje za športovca, ale nie za žiaka, bude podávať slabšie učebné výsledky. Vzdelávanie preňho totiž nebude prioritou. Dobré by bolo, keby si deti osvojili aj takéto prívlastky:

• Som čitateľ.
• Som ten, čo sa neustále učí.
• Som umelec.
• Som klavirista.
• Dobre sa starám o svoje domáce zvieratko.
• Som ten, ktorý pomáha starým rodičom.

Každý pozitívny prívlastok, ktorý deťom pomôžete sformulovať, im ukáže ich silné stránky. Vyvážite tým ich slabé stránky, na ktoré sa niekedy priveľmi zameriavajú.

Prívlastky zamerané na „bytie“

Deti sa ľahko stotožňujú s prívlastkami zameranými na činnosť, ale prívlastky opisujúce  „bytie“ sú dôležitejšie. Sme predsa ľudské bytosti, nie roboty. K činnosti a aktivite nás vedie práve to, kým sme. A preto by si mali rodičia všímať aj správanie svojich detí a často ich chváliť za pozitívne prejavy.

Napríklad:

• Ďakujem, že si bol trpezlivý, kým sme museli čakať.
• Som rád, že si bol navštíviť spolužiaka. Si súcitný.
• Dnes ráno si veľmi poslušný.
• Páči sa mi, keď si veselý.
• Si dobrý kamarát. Páči sa mi, že si sa venoval najtichšiemu spolužiakovi z triedy.
• Dokážeš byť istý čas osamote. Vážim si to, lebo vďaka tomu som sa mohla dobre porozprávať s dedkom.
• Si bystrý. To bol skvelý nápad!
• Je s tebou zábava.
  
  Takéto prívlastky budujú detský charakter. Potvrdzujú to, kým sú v skutočnosti vaše deti.Deti aj takto môžu pochopiť, že nie je dôležité len to, čo robíme, ale hlavne to, akí sme ľudia. Niektorí rodičia týmto smerom identitu dieťaťa budujú aj tak, že sa s ním nerozprávajú len o známkach a o tom, čo sa v škole naučilo, ale sa ho aj pýtajú, kým bol v škole. Bol si láskavý? Súcitný? Alebo si bol zákerný a sebecký? Odpoveď na túto otázku môže byť dôležitejšia ako známka v žiackej knižke, pretože deťom pomôže pomenovať charakterové vlastnosti, ktoré im chcete vštepiť.

Trojfázové potvrdenie

Ak chcete, aby si vaše deti osvojili určitú vlastnosť, môže vám v tom pomôcť „trojfázové potvrdenie“. Vyzerá takto:

1. „Si________________“.(Pomenujte konkrétnu pozitívnu vlastnosť, ktorú ste si na dieťati všimli.)
2. „Viem to, pretože__________________.“ ( Poskytnite dôkaz, kedy ste si dané správanie všimli. Vďaka tomu vám vaše dieťa ľahšie uverí.)
3. „Potešilo ma to, pretože______________________.“ ( To, prečo máte z danej vlastnosti radosť, ho môže motivovať v tom, aby si ju ešte viac rozvíjalo. Zmysel je jedným zo silných motivátorov.)

Napríklad:

„Si štedrá. Viem to, pretože teta Anka zbierala oblečenie pre charitu a ty si jej sama od seba dala niekoľko tvojich tričiek. Potešilo ma to, pretože sa mi páči taký svet, v ktorom ľudia na seba myslia.“

„Vieš sa ovládať. Viem to, pretože kým sme čakali na ocka, mohol si fňukať, sťažovať sa, ale neurobil si to. Dospievaš a to mi robí radosť. Sebaovládanie je dôležitou súčasťou poslušnosti a vieš, že ocko a ja chceme, aby si sa vedel ovládať.“

Dieťa, ktoré pozná svoju vlastnú hodnotu, ktoré vie, kde smeruje, vie, čo v živote chce a zároveň vie, že má rodinu, ktorá stojí pri ňom v dobrom aj v zlom, získava dôležitú schopnosť potrebnú v dnešnom svete – vie kriticky hodnotiť javy a veci okolo seba a väčšinou si dokáže vybrať takú cestu, ktorá ho privedie k radosti, sebauplatneniu a k spokojnému životu.