Halloween či Dušičky?

Možno sa aj vám stalo, že vaše dieťa prišlo zo školy a oznámilo, že ide na halloweensku party. Možno vás to prekvapilo, možno nehnevalo a možno ste to ani neriešili. Koľko ľudí, toľko názorov. Či je to už tak, alebo onak, deťom je potrebné hlavne vysvetliť podstatu týchto sviatkov. A keď, hlavne tí starší, pochopia, v ktorom prípade sa čo oslavuje, možno aj sami prehodnotia, či na párty ísť alebo nie. Pozrime sa teda spolu do histórie. Čo v sebe ukrývajú dva najznámejšie sviatky jesene?

 

Sviatok Všetkých svätých, Pamiatka zosnulých alebo aj Dušičky

Všetky tieto dni patria medzi spomienkové dni, ktoré sú venované zomrelým. Na Slovensku má úcta k mŕtvym veľmi silnú tradíciu a jej korene nachádzame už v pohanských časoch. Ľudia navštevujú cintoríny, na hroby kladú vence, či kvety a pália sviece. Tento zvyk má pôvod v keltskej tradícii – sviatku Samhaim, ktorý sa slávil v deň keltského Nového roka, čo pripadalo na 1. november. Kresťanstvo tento obyčaj prebralo a dalo mu nový obsah v podobe Sviatku Všetkých svätých (1. november) a následných Dušičiek – Pamiatky zosnulých (2. november). Podľa keltskej tradície sa v túto noc prelínajú svety mŕtvych a živých. Kelti zapaľovali oheň, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, aby sa mohli zohriať a stráviť noc s pozostalými. Dnes nadobúda svetlo sviece symbol života. Počas samhainskej noci Kelti pálili figuríny ako symbol choroby, trápenia a starostí, aby mohli očistení začať Nový rok.

 

Sviatok Všetkých svätých je predovšetkým sviatkom katolíckej cirkvi. Na Dušičky, čo je druhý deň, sa v katolíckych kostoloch konajú zádušné omše za mŕtvych. Rituálne obrady konané počas tohto dňa sú známe u viacerých náboženstiev sveta, ale zádušné omše sú charakteristické len pre katolícku cirkev. Tento deň sa u katolíkov považuje za deň spomienky na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba. Cirkev už po stáročia spája s touto slávnosťou nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti a nie strachu. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom Slávnosti všetkých svätých. Začiatkom 20. storočia sa hlavne vo vidieckom prostredí rozšírila tradícia pálenia sviečok. Vence a kvetinová výzdoba pribudli až oveľa neskôr. Na Slovensku  sa začali dodržiavať aj určité rituály, napríklad na Orave a Liptove nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť večere, pridali i chlieb a maslo, zámožnejší aj  pálenku ako jedlo  pre „dušičky“. Niektorí položili na stôl i nôž, aby si duše mohli z pečiva odkrojiť. Tradovalo sa, že ak by v túto noc zomrelí na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu. Ďalším zvykom bolo rozdávanie jedla chudobným s prosbou o ich modlitby za pokoj duše.  Najčastejšie sa rozdával čerstvo upečený chlieb alebo menšie bochníčky tzv. duše alebo dušičky.  Ďalšou tradíciou bolo pečenie tradičného pečiva – žemlí v tvare hnátov, položených do tvaru kríža, ktoré sa zvykli nazývať aj ako „kosti svätých“. 1. novembra a  2. novembra sa pieklo aj štvorhranné pečivo plnené makom či džemom, pričom sa zvyklo prezývať aj „dušičkami.“

 

Ďalšia legenda hovorí, že v predvečer dušičiek vystupujú duše zomretých z očistca. Lampy sa namiesto olejom plnili maslom, aby si ho duše mohli vziať a potrieť ním rany, ktoré v očistci utŕžili. Verilo sa, že s ranným zvonením kostolných zvonov sa duše vracali späť do očistca. Pred vplyvom kresťanstva sa však verilo, že v danú noc mohli duše navštíviť náš svet až na 48 hodín. S dušičkami sa spájajú aj ľudové pranostiky. Jedna z nich hovorí, že ak na Dušičky prší, duše oplakávajú svoje hriechy. Ak ľudia zbadali na Dušičky inovať, veštilo to tuhé mrazy na Vianoce a pod.

 

Halloween

Po revolúcii v roku 1989 sa k nám dostal z USA Hallowen. Dovtedy pre nás neznámy sviatok sa začal aj v našich končinách udomácňovať. Ľudia začali zdobiť tekvice, organizovať párty v strašidelných kostýmoch či súkromné večierky plné hororových prekvapení. Ani majitelia obchodov nedali na seba dlho čakať. Začali vo zvýšenej miere ponúkať tekvice, kostýmy, masky, rôzne predmety na ozdobu domov a izieb. Hallowen prenikol aj do škôl, kde deti začali zdobiť tekvice a tiež masky na rôzne zábavné podujatia. Dovtedy cudzie tradície sa začali pre ľudí stávať samozrejmosťou, ktorej často ani dobre nerozumeli. A aj práve preto je veľmi dobré poznať tradíciu obidvoch sviatkov, aby sa človek mohol správne rozhodnúť, ktorý sviatok má vlastne oslavovať.

 

Keď sa začítate do názorov etnológov, psychológov, kňazov a historikov, tak zistíte, že  Halloween je niečo, čo sa prieči podstate toho, čo oslavuje katolícka cirkev a v čo by mal každý človek veriť -  v dobro, spravodlivosť a kultúru života. To patrí k tradičným slovenským zvykom. Halloween ponúka niečo, čo oslavuje smrť, zdôrazňuje strach, je zameraný na násilie a ubližovanie. Masky strašidiel sú napríklad považované za zaujímavejšie, keď sú na nich znázornené znetvorenia a rôzne rany. Mnohí odborníci tvrdia, že  je to niečo, čo nesúvisí s povahou dieťaťa a je to pre detskú dušu cudzí prvok. Halloween sa na Slovensku šíri najmä prostredníctvom podnikových či školských večierkov, zatiaľ čo Sviatok všetkých svätých ľudia berú skôr ako intímny rodinný sviatok. Autorstvo Halloweenu, ako pôvodne pohanského sviatku, sa pripisuje tiež starým Keltom. Pôvodne to bol  sviatok Samhian, ktorý sa oslavoval na prelome letnej a zimnej časti roka. Verilo sa, že vychádzajú škriatkovia, ktorí môžu ovplyvňovať ľudí. Vtedy sa ľudia prezliekali, aby zmiatli tieto bytosti a v podstate to bol večer plný čarov, ktorý Kelti svätili.  Tento deň bol vnímaný aj ako čas, keď sa úplne zužuje hranica medzi svetom mŕtvych a živých. Verilo sa tiež, že v tento deň sa vracajú duše zosnulých na zem a živí zase môžu práve v tento deň navštíviť podsvetie. V 16. storočí v anglosaských krajinách cirkevný Sviatok všetkých svätých a Halloween akoby splynuli v jeden sviatok. Dnešná podoba Halloweenu vznikla v Amerike. Írski a škótski prisťahovalci boli predovšetkým protestanti, ktorí neslávili cirkevné Dušičky. Vrátili sa preto k pohanskej verzii sviatku. Íri, ktorí sa do Ameriky prisťahovali najmä v 19. storočí, začali robiť svetlonosov z dýň, namiesto dovtedy tradičnej repy a sviatok sa rýchle medzi ľuďmi  udomácnil. Okrem Ameriky našiel svoje miesto tiež v Kanade, v Austrálii, v Japonsku, na Bahamách, vo Švédsku či na Novom Zélande. V súčasnosti z 31.10 na 1.11. si ľudia domy zdobia pavučinami, postavami z hororu a strašidelnými lampiónmi. Aj dospelí a deti sa prezliekajú do strašidelných kostýmov. Deti chodia po domoch spievať a recitovať básničky, za ktoré dostávajú sladkosti.

 

K Halloweenu sa viaže aj legenda o Jackovi a lampášovi. Jack bol lakomý kováč, ktorý sa veľmi často a rád pozeral na dno pohárika. Jedného dňa, keď mal opäť poriadne „pod čapicou“, si po neho prišiel čert. Jack však bol nielen opilec, ale i šibal, ktorému sa podarilo čerta prekabátiť. Čert mu musel prisľúbiť ešte desať rokov života. O stanovený čas bol čert späť. Jack mu tlmočil posledné prianie – chutné jabĺčko zo stromu. Pekelník  sa vyšplhal na jabloň. Jack však bol rýchlejší a do kôry stromu vyrezal kríž, čím čerta na strome uväznil. Za vyslobodenie mu čert musel sľúbiť, že brány pekelné pre Jacka zostanú navždy zatvorené. O niekoľko rokov Jack zomrel. Pre jeho lakomstvo a zlé skutky nepatril do neba, no i z pekla, tak ako mu to čert prisľúbil,  ho „vykázali“.  Čo mu zostávalo? Len naveky sa túlať tmou. Čert sa však nad ním zľutoval a podaroval mu uhlík z pekelnej pahreby. Ten si úbohý kováč vložil do lampáša z vydlabanej repy.

 

Prelínanie sveta živých a mŕtvych

Prelínanie sveta živých so svetom mŕtvych sa nám akosi automaticky viaže aj so starovekými kultúrami a s legendami. Medzi najznámejší z nich patrí príbeh o Persefone, ktorú Hádés uniesol a v podsvetí ju pojal za manželku. S únosom dcéry však jej matka Démétér nesúhlasila a poprosila najvyššieho boha Dia o pomoc. Nakoniec Persefona opúšťa podsvetie a žije na našom svete dve tretiny roka. Ako uvádza Vojtech Zamarovský v knihe Bohovia a hrdinovia antických bájí, na jar prichádza Persefona na svet a Démétér dáva z radosti nad jej návratom plodivú silu rastlinám, aby ju celá príroda vítala kvetmi a zeleňou. Keď sa potom na konci jesene Persefona vracia do ríše mŕtvych, Démétér za ňou smúti a s ňou sa odieva do smútočného šatu aj celá príroda. Jej každoročný zostup do podsvetia a opätovný návrat symbolizoval zimné umieranie a jarné oživenie prírody. Zasvätenci verili, že po smrti ožijú podobne, ako sa rodí z obilného zrna nový klas.

Prelínanie týchto dvoch svetov sa postupne dostalo aj do rozprávok. Zo slovenských možno spomenúť jednu z tých, ktoré zozbieral a zapísal Pavol Dobšinský. Je to rozprávka o Ľubke a Kovovladovi. Ľubka bola pyšná a nechcela sa vydať za obyčajného sedliaka, ale čakala na bohatého pána. Dočkala sa Kovovlada, ktorý ju zaviedol do svojej podzemnej ríše, kde zistila aká hlúpa, zlá a namyslená bola, ale vrátiť sa na náš svet už nemohla. Raz za rok sa však môže na tri dni vrátiť na tento svet.

 

A ako prežijete sviatky vy? Vyberiete sa na hroby zosnulých alebo si len v duchu na nich zaspomínate? Viete o tom, že zapáliť sviečku na hrobe môžete dnes už i virtuálne? Pravda za predpokladu, že cintorín, na ktorom zosnulý odpočíva, bol  už digitálne zosnímaný. Bezplatnú službu poskytuje portál www.cintoriny.sk. Po jednom kliknutí bude horieť sviečka na vami vybranom hrobe až 48 hodín. Nech už trávite tieto dni akokoľvek, pokúste sa hlavne spomaliť a zosnulým vyslať do večnosti lásku. A nezabudnite v kruhu rodiny pospomínať na všetko krásne, čo ste spolu prežili. Toto obdobie je tiež veľmi vhodné na to,  aby ste najmladším členom rodiny priblížili rodokmeň a zaspomínali si na úžasných ľudí, ktorí už nie sú medzi vami. Pre deti je veľmi dôležité poznať históriu rodiny, v ktorej žijú. A taktiež je dôležité, aby poznali aj históriu jednotlivých sviatkov. Nie nadarmo sa hovorí, že dejiny sú učiteľkou života. Veď keď naše deti budú poznať podstatu a históriu jednotlivých sviatkov, budú sa vedieť správne a múdro v dospelosti rozhodnúť, ktorý z nich vlastne oslávia.

 

---

Zdroj: Martin Bosák,  Rudolf Bosák: Zvyky a tradície na Slovensku , cs.wikipedia.org, sk.wikipedia.org // Foto: flickr.com