Dieťa na to, aby sa mohlo dobre vyrovnať s dnešným svetom, potrebuje, aby ho rodičia milovali bezpodmienečnou láskou. V tomto im môže pomôcť aj jednoduchá, ale účinná metóda, ktorá umožňuje odovzdať dieťaťu dostatok lásky pomocou očného kontaktu.
Niekedy si rodičia myslia, že očný kontakt nie je pre dieťa mimoriadne dôležitý. Ale opak je však pravdou. Očný kontakt je rozhodujúci nielen pre vytvorenie dobrej komunikácie s dieťaťom, ale aj pre naplnenie jeho citových potrieb. Je to prvotný prostriedok, pomocou ktorého prejavujeme dieťaťu lásku. Dieťa používa kontakt očami v styku s rodičmi, ale aj s ostatnými ľuďmi, aby sa citovo nasýtilo. Čím viac rodičia nadväzaujú kontakt očami so svojím dieťaťom, aby mu prejavili lásku, tým silnejšia je jeho citová nádrž.
Pohľad do očí môže mať pre dieťa viac významov
Mnoho ľudí si neuvedomuje, aký dôležitý je zrakový kontakt. Pohľad z očí do očí je príjemný, ak ho doprevádzajú milé slová a prívetivý výraz tváre či milý úsmev. Zrakový kontakt môže toho aj veľa povedať.Niektorí rodičia sa pozerajú na svoje deti len za určitých podmienok, napríklad vtedy, keď mu chcú niečo naznačiť. Môžu takto naznačovať, že dieťa urobilo niečo dobré alebo zlé. Môžu mu očami prejaviť radosť, hrdosť, ale i pokarhanie. Často takýmto spôsobom dávajú príkazy, zákazy alebo ho kritizujú. Kontakt očami v takýchto chvíľach vyjadruje lásku, ktorá si kladie podmienky. A okrem iného v prípade vyjadrenia negatívnych myšlienok a citov to môže fungovať len u malého dieťaťa, lebo sa bojí, a preto je poddajné.S dieťaťom je však nutné nadväzovať zrakový kontakt aj v bežných situáciách, aby necítilo, že toto očné spojenie má len určitý výchovný charakter. Aj keď dieťa hlboko milujete, je nutné, aby ste s ním nadväzovali aj primeraný zrakový kontakt. Ak tomu tak nie je, prijíma nesprávnu informáciu o sebe a nebude cítiť, že ho milujete úprimne a bezpodmienečne. Ak rodič používa tento mocný nástroj na kontrolu dieťaťa predovšetkým negatívnym spôsobom, dieťa nemôže svojich rodičov vidieť ináč ako hlavne v negatívnom svetle.
Niektorí rodičia trestajú dieťa tým, že sa mu nepozerajú do očí
Ak sa rodičia svojim deťom nepozerajú do očí, je to pre ne veľmi kruté. Vedomé popretie zrakového kontaktu je pre dieťa bolestnejšie ako fyzický trest. Môže to byť pre dieťa jedna z udalostí, na ktorú nikdy nezabudne. Väčšinou tento spôsob rodičia realizujú vtedy, keď nesúhlasia s jeho správaním. Svoju lásku by sme však deťom nemali prejavovať na základe toho, či sa nám ich správanie páči alebo nie. Odborníci odporúčajú, že lásku by sme mali prejavovať stále bez ohľadu na situáciu. So zlým správaním by sme sa mali vedieť vyrovnať inými spôsobmi, ktoré neovplyvňujú láskyplný vzťah. Z tohto pohľadu je lepšie, keď rodič používa kontakt očami ako prostriedok určený na vyjadrenie lásky a nie ako prostredok na riešenie výchovných problémov.
Deti sa učia používať zrakový kontakt od rodičov
Ak sa rodičia pozerajú dieťaťu do očí láskyplným a pozitívnym pohľadom, bude to robiť tiež. Ak používajú zrakový kontakt na to, aby vyjadrili svoje nepríjemné pocity, bude to tak robiť aj dieťa. Ak má dieťa vyhýbavý pohľad, ťažšie nadväzuje priateľské vzťahy. Vrstovníci ho budú odmietať a nebudú ho mať radi. Menej obľúbené deti sa pozerajú na iných len úchytkom a potom sa pozrú dolu, vľavo či vpravo. Tieto deti sa často cítia nemilované a odmietané. Na jednej strane si dieťa svoj zlozvyk neuvedomuje a na druhej strane sa mu ťažko mení, ak jeho rodičia nezmenia svoj spôsob kontaktu očami tiež. A ak sa pokúsia urobiť zmenu, tak je vhodné ju urobiť čo najskôr, kým dieťa nie je veľmi veľké. „Stály, vrelý a príjemný očný kontakt zo strany rodičov môže s dieťaťom urobiť zázraky,“ píše vo svojej knihe Potřebuji tvou lásku - Co můžeš udělat pro své dítě univerzitný profesor Dr. Ross Cambell.
Výskum zistil, že riziko citového poškodenia býva väčšie než fyzické poškodenie
Dr. Ross Cambell vo svojej knihe píše aj o výskume, v ktorom odborníci študovali zvláštny fenomén, ktorý spočícval v tom, že v určitom období sa dieťaťu zastavil vývoj. Deje sa to približne v období 6 – 12 mesiacov. Dieťa prestáva jesť, zrazu je ku všetkému ľahostajné a môže aj zomrieť bez akejkoľvek príčiny. Všetky vyšetrenia však ukazujú normálne výsledky. Čo sa teda deje? Prečo deti strácajú chuť žiť? Vo väčšine prípadov vedci zistili, že rodičia dieťa odmietali, a to často i v podvedomí. Neboli schopní sa vedome vyrovnať so svojimi odmietavými citmi voči deťom, a tak sa tieto negatívne city podvedome premietli do ich správania. Vedci zistili, že títo rodičia sa vyhýbali zrakovému i fyzickému kontaktu so svojím dieťaťom. Tiež sa potvrdilo, že si svedomite plnili ďalšie rodičovské povinnosti. Starali sa o jedlo, oblečenie a podobne. Ďalší výskum sa ukutočnil počas druhej svetovej vojny, keď Nemci zaútočili na Londýn. Veľa malých detí bolo prevezených z mesta do dedín. Rodičia ostali v Londýne. O deti bolo výborne postarané. Mali dostatok jedla, oblečenia a pohodlie. No v dedinách bolo málo ľudí, ktorí by sa im venovali po citovej stránke. Chýbal im očný i fyzický kontakt. A tak mnohé z týchto detí boli po určitej dobe citovo narušené. Zistilo sa, že riziko citového poškodenia bolo väčšie než fyzické poškodenie.
Zrakový kontakt ovplyvňuje aj detskú úzkosť a schopnosť učiť sa
Dr. Ross Cambell píše, že mierna až stredná citová deprivácia môže mať za následok problémy so zrakovým kontaktom. Extrémne úzkostlivé dieťa máva tiež problémy v prístupe k doselým ľuďom a často aj k vrstovníkom. Dieťa, ktoré má citové potreby uspokojené, sa dokáže k dospelému priblížiť bez problémov. Ide priamo k nemu, nadväzuje kontakt očami a povie, čo chce. V opačnom prípade sa bojí priblížiť a ak sa už priblíže, rozpráva veľmi váhavo. Tieto deti majú neskôr aj problémy s učením, pretože žijú vo veľkom napätí. Dr. Ross Cambell odporúča učiteľom, keď majú v triede takéto dieťa, aby sa často posadili priamo pred dieťa, rozprávali sa s ním, dotýkali sa ho a pokúšali sa nadviazať očný kontakt v primeranej miere tak, ako to dokáže dieťa prijať. Výskumy ukazujú, že ak učiteľ postupne naplní citové potreby dieťaťa, jeho prospech sa začne zlepšovať. Zrakovým a fyzickým kontaktom učiteľ zmierňuje úzkosť a strach dieťaťa, zabezpečuje pocit bezpečia a dôvery.
Nikdy nie je príliš skoro
Deti začínajú pozorovať okolitý svet vo veku 2 – 4 týždňov. Ľudská tvár je jeden z prvých obrazov, ktoré deti sledujú. „Keď má dieťa 6 – 8 dní, ľahko môžete vidieť, že jeho oči niečo hľadajú. Hľadajú vaše oči. Už v tomto období života sa potrebujú citovo nasýtiť. Osud dieťaťa a jeho vzťah k svetu, jeho city voči svetu sa formujú v najútlejšom detstve,“ upozorňuje Dr. Ross Cambell. Väčšina vedcov sa zhoduje v tom, že základy osobnosti, spôsob myslenia a reči či ďalšie povahové rysy sa u dieťaťa ustália do veku 5 rokov. A tak nikdy nie je príliš skoro na to, aby sme deti milovali stálou, vrelou a pevnou láskou. Dieťa potrebuje rodičovskú bezpodmienečnú lásku, aby sa mohlo dobre vyrovnať s dnešným svetom. A zrakový kontakt je jednoduchá a účinná metóda, ktorá nám pomáha odovzdávať dieťaťu dostatok lásky.
ZDROJ: Dr. Ross Cambell: Potřebuji tvou lásku - Co můžeš udělat pro své dítě
