Keď viac energie vydávame, ako si berieme späť, je to problém. Aj keď všetci o tom vieme, často to ignorujeme. A často si neuvedomujeme, že to môže končiť syndrómom vyhorenia.
Pojem burnout (vyhorenie) prvýkrát zaviedol do literatúry v roku 1974 Herbert J. Freudenberger. Jeho definícia z roku 1980 uvádza, že vyhorenie predstavuje „stav únavy a frustrácie navodený úplným oddaním sa veci, spôsobu života či vzťahu, ktorý však nesplnil svoje očakávania.“
Herbert J. Freudenberger prežil syndróm vyhorenia tiež
Samotný Freudenberger trpel syndrómom vyhorenia, pretože dlhé roky pracoval od rána až do pol druhej v noci. Pracoval na dvoch psychiatrických klinikách, pomáhal narkomanom či bezdomovcom a často v nočných hodinách vzdelával svojich pomocníkov, ktorí mu síce veľmi chceli pomáhať, ale nemali adekvátne vzdelanie. Keď Freudenberger zistil, že je už totálne vyčerpaný, nešiel za iným odborníkom, aby mu pomohol, ale rozhodol sa liečiť sám. Kúpil si magnetofón a nahral naň svoje rozprávanie, ktoré by pravdepodobne povedal psychiatrovi, za ktorým by išiel. Keď si potom nahrávku pustil, tak sa vydesil, keď si vypočul, čo sám o svojom živote povedal. Zistil, že v jeho rozprávaní bolo veľa frustrácie a agresivity. Ďalšie tri mesiace sa liečil tým, že stále svoje rozprávanie nahrával a počúval. Robil si poznámky. Neskôr ich použil pri tvorbe svojej knihy. Neskôr zistil, že problém sa netýka iba jeho, ale všimol si, že podobnými problémami trpia takmer všetci, ktorí poskytujú pomoc iným ľuďom (lekári, učitelia, sociálni pracovníci, psychológovia, psychiatri a podobne). Podľa Henricha Freudenbergera je syndróm vyhorenia konečným štádiom procesu, pri ktorom ľudia, ktorý sa hlboko emocionálne niečím zaoberajú, strácajú svoj pôvodný entuziazmus a svoju motiváciu, vyčerpávajú svoje vlastné hnacie sily. „Ľudia v týchto profesiách do svojej práce vkladajú svoju dušu a návratnosť tohto vkladu je okolo 11 percent. Často si to spôsobujú sami, lebo túžia po dokonalosti, ale v týchto profesiách je dokonalosť nedosiahnuteľná,“ upozorňuje psychiater Radkin Honzák. V priebehu ďalšieho výskumu sa objavili v literatúre ďalšie definície vyhorenia, možno však povedať, že väčšina z nich sa zhoduje v nasledujúcich bodoch:
- ide predovšetkým o psychický stav,
- vyskytuje sa predovšetkým u profesií, kde sa pracuje s ľuďmi,
- tvorí ho súbor príznakov, hlavne v oblasti psychickej, čiastočne tiež v oblasti fyzickej a sociálnej,
- kľúčovou zložkou je emočné a kognitívne opotrebovanie sa a celková únava,
- burnout sa dostavuje ako reakcia na prevažne pracovný stres.
Najtypickejšie príznaky vyhorenia sú podľa Radkina Honzáka tieto:
- zlý spánok,
- nechutenstvo,
- výkyvy nálad,
- zmena povahy (napríklad človek, ktorý veľa rozprával, zrazu mlčí),
- precitlivenosť a urážlivosť,
- zlé sny,
- depresívne stavy.
Všeobecne sa vznik syndrómu vyhorenia vysvetľuje najmä rastúcimi nárokmi na pracovníkov a súčasne menšími ohľadmi na nich v kombinácii so subjektívnymi danosťami a osobnými problémami. Ak je naša energetická bilancia dlhodobo záporná, ak nemáme zdroje radosti v živote, dostaneme sa do stavu, pre ktorý sa ustálil termín syndróm vyhorenia. K jeho hlavným prejavom patrí depresia, ľahostajnosť, cynizmus, sťažený kontakt, strata sebadôvery, časté choroby a telesné ťažkosti. V prípade väčšiny dlhodobých pracovníkov v sociálnej sfére sa postupom času znižuje aj úroveň emocionálneho vnímania a preciťovania. Pod tlakom neustálej konfrontácie s negatívnymi zdravotnými a sociálnymi problémami klientov dochádza u nich, pokiaľ zlyhá ich obranný systém, buď k citovej otupenosti, niekedy až cynizmu, alebo prepadajú pocitu beznádeje či márnosti svojej sizyfovskej roboty.
Fázy procesu psychického vyhorenia podľa Christiny Maslachovej
Fázami vyhorenia sa zaoberali viacerí odborníci. Pozrime sa na fázy, ktoré pomenovala Christina Maslachová.
1. Idealistické nadšenie a preťažovanie.
2. Emocionálne a fyzické vyčerpanie.
3. Dehumanizácia (napádanie) druhých ľudí ako obrana pred vyhorením.
4.Terminálne štádium: stavanie sa proti všetkým a všetkému, objavenie sa syndrómu vyhorenia v celej pestrosti (komplexná symptomatika).
Existujú ľudia, ktorí konaním dobrých skutkov sami seba odmeňujú
V mozgu existuje časť, ktorú nazývame nucleus accumbens. Je to centrum odmien, šťastia či vnímania slastí. Niektorí ľudia si túto časť mozgu stimulujú drogami, nelátkovými závislosťami či adrenalínovými športami. No a niektorí si ju môžu vyživovať prácou, ktorej súčasťou je vykonávanie dobra. Toto všetko je však návykové a človek musí dostávať toho, na čo je už zvyknutý, stále väčšie množstvo. Takže napríklad narkoman musí zvyšovať svoju dávku a ten, kto koná dobro, musí ho vykonávať stále viac a viac. Nakoniec môže skončiť ako absolútne vyčerpaný a často aj sklamaný. Ľudia, ktorí sú závislí na vykonávaní dobra, majú nutkanie stále niekoho zachraňovať. So svojím klientom namiesto toho, aby spolupracovali, oni ho chcú len zachraňovať. U mnohých sa prejavuje aj hyperprotektivita, teda prehnaná, intenzívna, zvýšená starosltivosť napríklad o deti, chorých a podobne. Veľmi traumatizujúce na tom je často aj to, že títo zachraňovaní nevedia byť ani vďační, a to je pre zachraňujúceho veľmi frustrujúce a tiež to potom vplýva na vznik syndrómu vyhorenia. Radkin Honzák hovorí, že vydávanie a prijímanie musí byť v rovnováhe a keď to tak nie je, vždy hrozí syndróm vyhorenia.
Radkin Honzák tiež radí ľuďom toto: „Ak chcete niekomu pomáhať a ak chcete byť na niekoho dobrí, musíte sa najprv vedieť postarať sami o seba a musíte byť najprv dobrí sami na seba. Až potom máte správne predpoklady pomáhať iným. Ináč to vôbec nejde.“
