Žijeme v dobe súťaživosti a konkurencie. Každý očakáva, že bude úspešný. Rodičia úspech automaticky vyžadujú aj od svojich detí. Lenže život sa neskladá len z úspechov, ale aj z chýb a prehier. Čo robiť, aby sa dieťa necítilo pod obrovským tlakom, ak sa niečo nepodarí?
Keď má niekto úspech, rád sa pochváli. O tom, čo sa mu nepodarilo, radšej mlčí. A niekto sa tak bojí prehry, že sa radšej do ničoho ani nepúšťa a len čaká na niekoho, kto mu pripraví bezpečnú cestičku. Takýto človek však cíti nespokojnosť. Často aj závidí a nepraje iným a necíti skutočnú radosť, lebo tú cítia len tí odvážlivci, ktorí riskujú a poznajú radosť z víťazstva. Tí zároveň aj vedia, že bez občasných prehier víťazstvo neexistuje. Z tohto dôvodu je veľmi dôležité učiť aj deti, že občas sa niečo aj nepodarí a že je potrebné vedieť prežiť aj nepríjemné pocity a vydržať to. V opačnom prípade, teda keď je dieťa mimoriadne úspešné, mali by rodičia vedieť vytvoriť také situácie, aby si dokázalo tieto nádherné chvíle vychutnať. Niektorí rodičia však majú snahu výhry nebrať vážne, a to preto, aby uchránili pred psychickou ujmou to dieťa, ktoré práve nebolo úspešné, napríklad súrodenca. Nechcú v ňom takto vzbudzovať pocit menejcennosti. Psychológovia však radia, že existujú situácie, keď človek musí vedieť uznať, že ten druhý bol lepší. Deti sa postupne musia naučiť prijať skutočnosť, že v triede existuje spolužiačka, ktorá spieva alebo kreslí lepšie ako ostatní. Umenie obdivovať niekoho talent a priať mu úspech a necítiť pri tom pocit menejcennosti, docielime len tak, že úspechy iných vnímame reálne a vieme ich oceniť. V súvislosti s obdivom spolužiaka sa snažíme vlastnému dieťaťu nájsť oblasť, v ktorej by sa ono vedelo a mohlo presadiť. Niektoré schopnosti sú viditeľné na prvý pohľad a sú spoločensky veľmi oceňované, no niektoré sú nenápadné, ale tiež veľmi potrebné. Napríklad empatia, schopnosť počúvať iných a podobne. Je potrebné všímať si aj drobnosti a rozvíjať ich u dieťaťa. Nezabúdajte tiež hovoriť o tom, že úspech sprevádza väčšinou veľké úsilie.
Prehru sprevádzajú negatívne pocity
Tiež je dôležité deťom povedať, že prehru sprevádzajú také pocity ako sebectvo, hnev a porovnávanie. Súťaživosť je súčasťou ľudskej povahy. A ináč ako tréningom sa tieto pocity kultivovať nedajú. A čím je dieťa súťaživejší typ, tým je to pre neho ťažšie. Veľa detí po prehratej hre reaguje hnevom. Zlostí sa na súpera, ktorý naopak vyhral. Deti pri hre, v ktorej prehrávajú, nechávajú hnevu voľný priebeh. Podľa odborníkov však rodičia nemusia mať obavy. Hnev z prehratej hry je jasným znakom vysokého nasadenia, ktoré dieťa do hry investuje. Dospelí ho vedia skryť, deti však explodujú, nevedia svoj hnev ovládať, postupne sa to len učia. Pocity dieťaťa treba prijať, aby si mohlo svoju frustráciu prežiť.
Porozprávajte sa s dieťaťom o týchto pocitoch
Vysvetlite mu, že to, čo dieťa prežíva, sú emócie, ktoré sprevádzajú prehru. Najprv musíte pár minút počkať, kým sa dieťa upokojí. Keď je už pokojné, môžete mu povedať napríklad toto: "Teraz si sa ale veľmi nahneval. Je to preto, lebo si prehral a chcel si veľmi vyhrať. Takéto pocity prežívajú aj iné deti.“ Ak je dieťa staršie a rozumie už viac emóciám, môžete mu ešte povedať aj to, čo vy cítite, keď nevie prijať prehru. Napríklad: „Som smutná, že kazíš našu hru svojím výbušným správaním“.
Kedy sa prehra javí ako problém?
To, že deti z času načas nevedia zvládnuť porážku, je úplne normálne. Tak ako u dospelých i u detí zohráva úlohu viacero faktorov, napríklad momentálna nálada. Problém nastáva vtedy, ak deti, keď nie sú neustále prvé, kričia, zúria, plačú, nadávajú a stále určujú, čo sa bude hrať. Poprípade menia pravidlá hry podľa toho, ako to im vyhovuje. Vtedy by mali rodičia zbystriť pozornosť. U takýchto detí ide pravdepodobne o nedostatok sebavedomia. V takomto prípade je potrebné pracovať na rozvíjaní sebavedomia dieťaťa. Deti, ktoré majú dostatočne vybudované sebavedomie, disponujú vnútornou spokojnosťou, ktorá im umožňuje uvoľniť sa a prehrať aj bez hnevu.
Ako trénovať prehrávanie?
1. Dávajte pozor hlavne na to, že ak je dieťa menej sebavedomé, aby neprežívalo veľa prehier za sebou. V takomto prípade by rodičia mali občas vytvoriť takú situáciu alebo vybrať na hranie takú hru, v ktorej má dieťa šancu vyhrať. Nejde o žiadne uľahčovanie situácie, ale len o tréning pocitu víťazstva. V takejto situácii si dieťa uvedomí, že nikto nie je stvorený len na prehru a nikto zase len na výhru.
2. Trénovať prehrávanie sa dá aj sledovaním zápasov. Deti rodičov kopírujú. A tak otec, ktorí vie pochváliť víťazné družstvo a vie sa radovať aj z výhry súspera, je pre svojho syna oveľa lepším vzorom ako ten, ktorý počas zápasu nadáva, kričí do súperov a škodoradostne sa raduje z každého ich neúspechu. Rodičia by mali naučiť svoje deti nielen radovať sa z víťazstva, ale užívať si aj samotnú hru a všetky krásne situácie, ktoré sa v nej vyskytnú.
3. V určitom veku už dieťa dobre rozumie slovu výhra a prehra, a tak je potrebné sa s ním aj adekvátnym spôsobom rozprávať. Ak dieťa zabudlo básničku a pokazilo tak program celej triede, netreba zo situácie robiť drámu, ale nie je ju potrebné ani zľahčovať a povedať, že si nikto nič nevšimol. Rozumné je, keď poviete: „Vystúpenie sa ti dnes nepodarilo, ale nebuď smutná. Vymyslíme niečo, aby to o rok bolo lepšie. Určite sa ti to nabudúce podarí.“ Dieťa sa s trémou naučí najlepšie pracovať vtedy, keď často vystupuje pred ľuďmi na verejnosti. Keď to bude skúšať, určite sa to zlepší.
4. Nerozprávajte deťom, že neúspech je len prejav smoly a úspech prejav šťastia. Deti musia vedieť, že za úspechom sa často skrýva veľmi tvrdá práca. Deti by mali vedieť, že na úsepech sa treba systematicky pripravovať a vnímať ho ako prirodzenú súčasť života. A tiež sa netreba nechať na ceste k úspechu odradiť nejakým neúspechom. Treba kráčať ďalej. Samozrejme, existujú v živote situácie, že človek je v správny čas na správnom mieste a má jednoducho šťastie, ale to sa stáva zriedka.
5. Ak dieťa prejavuje pri hrách a súťažiach negatívne emócie veľmi intenzívne, tak sa s ním čo najčastejšie hrajte rôzne stolové hry alebo spolu športujte. Nezamieriavjte sa však len výkon, ale hlavne na jeho správanie. Chváľte ho vždy, keď sa správa láskavo, súcitne a úctivo. A aj mu povedzte, že budete hodnotiť nielen to, akým spôsobom sa hrá a súťaží, ale aj to, ako sa správa.
6. Naučte svoje dieťa radovať sa z víťazstva iných a potriasť ruku súperovi, ktorý bol lepší.
7. Pomôžte deťom pochopiť ich pocity. Keď deti dokážu identifikovať svoje pocity smútku, hnevu, sklamania a frustrácie, je menej pravdepodobné, že sa budú pri prehre správať agresívne. Učte svoje dieťa vnímať pocity a pomôžte mu rozvíjať zdravé stratégie ich zvládania.
