Keď učíme deti, aby boli zodpovedné, teda také, aké sa ukazujú byť navonok, dá im to v živote veľkú výhodu. Všetkých nás priťahujú totiž ľudia, ktorým môžeme dôverovať. Máme radi tých, ktorí si plnia svoje záväzky, dodržujú slovo a ktorí dokážu prevziať zodpovednosť za svoje činy.
Všetky deti manipulujú s pravdou. V určitom veku je to vývojovo prijateľné, lebo prekrúcanie pravdy je v podstate súčasťou spoznávania rozdielu medzi fantáziou a skutočnosťou, faktom a fikciou. Deti, samozrejme, skrývajú pravdu, aby sa nedostali do ťažkostí. Zvyčajne lepšie znášajú nepohodlie pri vytrvalom podvádzaní, hoci aj s rizikom, že ich neskôr odhalia, než by mali trpieť následkami, ktoré vyplynú z priznania nepríjemnej pravdy.
Ako deti čo najlepšie motivovať k hovoreniu pravdy?
Zdôrazňujte skutočnosť, že ľuďom sa lepšie žije, keď sú čestní
Ak chceme deti motivovať, aby sa priznali k svojim chybám, lepšie urobíme, ak namiesto použitia strachu a hanby budeme zdôrazňovať a, samozrejme, aj sami dodržiavať, o čo sa lepšie človek cíti, keď je čestný, hoci je to niekedy ťažké uskutočniť.
V štúdii urobenej na Torontskej univerzite v roku 2010 skúmali faktory, ktoré motivujú deti hovoriť pravdu. Deti od 3 – 7 rokov nechali samy v miestnosti, pričom im vopred povedali, že sa nemajú pozrieť na tajuplnú skrytú hračku. Krátko potom sa vedci vrátili do miestnosti a nahlas čítali jeden z príbehov – Pinocchio, O chlapcovi pastierskom alebo George Washington a čerešňa. Potom sa detí spýtali, či sa pozreli na ukrytú hračku.
Deťom, ktoré si práve vypočuli príbeh o negatívnych následkoch nečestnosti, povedali: „Nechcem, aby si bol ako Pinocchio alebo ako ten pastier. Povedz mi pravdu!“ Tým deťom, ktoré si vypočuli príbeh o G. Washingtonovi, ktorý sa ako chlapec priznal, že zlomil čerešňu, zas odporúčali, aby boli ako on. Pri týchto deťoch sa ukázalo, že je trikrát väčšia pravdepodobnosť, že sa priznajú, než pri tých, ktoré počuli o negatívnom následku klamania – o tom, ako sa Pinocchio hanbil za svoj nos.
Vedci zaznamenali zaujímavý obrat, keď koniec príbehovi G. Washingtonovi zmenili tak, že George namiesto priznania otcovi, že zlomil čerešňu, klamal, že ju nezlomil. Deti, ktoré počuli túto zmenenú verziu, boli tak isto neochotné priznať sa, že sa pozreli na hračku. Urobili to presne ako tie deti, ktoré počuli príbehy, v ktorých nečestnosť viedla k negatívnym následkom.
Čo naznačili výsledky výskumu?
Výsledky naznačili, že deti sa skôr priznajú k chybe, keď si myslia, že čestnosť je pozitívna vlastnosť, než keď si myslia, že nečestnosť má zlé následky.
Učte deti sa aj úprimne ospravedlniť
Dôležité je nefalšované ospravedlnenie. Nemá zmysel nútiť deti do falošného mrmlania si popod nos výsledkom ktorého je slovo ospravedlňujem sa. Neúprimné ospravedlnenie v podstate deti učí, že je dobré to zahrať a slovo zašomrať. Podstatné je, aby sa deti ospravedlnili vtedy, keď cítia skutočné výčitky. Nemalo by to prebiehať v kontexte hanby alebo potupy. Keď svoje dieťa ponižujeme, pretože urobilo chybu, jeho obranný mechanizmus sa vzprieči a o to ťažšie si prizná akýkoľvek priestupok. Namiesto toho musíme deťom jemne pomôcť vnímať zranené srdce toho druhého, aby mohli pocítiť následky svojho nepríjemného správania. Len vtedy môžu vydať zo seba autentické „prepáčte, je mi to ľúto“ alebo urobiť nejaké gesto nápravy.
Prvým krokom pri ospravedlňovaní sa je vysloviť slová autentické „prepáčte, je mi to ľúto“ od srdca, bez odvolávania sa na oprávnenosť nášho konania. „Prepáčte, ale na nohu som vám stúpil len preto, že ste ju mali príliš vysunutú,“ to nie je ospravedlnenie. Mnohí ľudia sú povrchní pri ospravedlňovaní preto, lebo jeho účinok neutralizujú vysvetľovaním, prečo urobili to, čo urobili. Toho druhého vnímajú ako príčinu všetkého.
Po druhé je potrebné, aby sme konkrétne uznali, ako naše správanie druhej osobe ublížilo. „Muselo vás to skutočne bolieť, keď som vám stúpil na nohu.“ Alebo: „Pravdepodobne si sa cítil zaskočený, keď sa na teba spustila krik, hneď ako si vkročil do dverí. Najmä ak si hodinu čakal v dopravnej zápche.“ Takýmito vetami dáme ľuďom najavo, že sme nielen zo slušnosti povedali dobre znejúce slová, ale aj sme sa do situácie vžili a vieme si predstaviť, ako mohol byť druhý človek naším konaním zasiahnutý.
Tretím krokom pri ospravedlňovaní by sme mali dať najavo, že sme sa pri našom nevhodnom správaní cítili zle a chceme konať lepšie. Napríklad: „Potom som sa cítila zle a hanbila som sa, že som stratila rozvahu. Chcem, aby si vedel, že na tom pracujem. Mám ťa rada a nechcem, aby si sa obával, že keď prídeš domov neskoro, možno zasa spustím krik.“ A môžete si vybrať, čo budete robiť, aby ste minimalizovali pravdepodobnosť, že neželané správanie sa bude opakovať. Môžete si zaumieniť, že keď ste nahnevaní, odídete z miestnosti, narátate do desať, budete si písať denník a podobne.
Nakoniec sa spýtajte druhej osoby, čo potrebuje, aby vám odpustila a aby sa cítila lepšie. Tým jej dáte možnosť, aby vám povedala, že oceňuje vaše ospravedlnenie a je pripravená ísť ďalej alebo aby vyjadrila, čo od vás potrebuje.
Príklad zo škôlky
S. Stiffelman vo svojej knihe Osvietený rodič píše, že v jednej škôlke, neučia deti hovoriť prepáč, ale keď zrania nejaké dieťa, opýtajú sa ho, či je v poriadku a na znak svojho súcitu mu prinesú pohár vody a navlhčený papierový obrúsok na jeho zranenie. Každého, kto je svedkom nehody, tiež povzbudzujú, aby zranenému dieťaťu priniesol obrúsok. Takto sa deti učia prejavovať súcit a učia sa tiež cítiť sa iným lepšie. Takýmto spôsobom sa deti už v mladom veku učia, že ak sa stala chyba, treba robiť radšej praktické kroky smerujúce k zlepšeniu, než len zašomrať falošné prepáč.
Keď si svoje nedostatky začneme priznávať namiesto toho, aby sme ich obhajovali alebo obviňovali iných, keď sa nám nedarí, nadobudneme obrovský pocit slobody. Bez toho, aby sme museli bojovať s nesúladom medzi dokonalejšou osobou, ktorou sme chceli byť, a tou stále nedokonalou, ktorou sa príležitostne javíme, môžeme prijať samých seba s väčším súcitom. Každé ospravedlnenie potom prichádza ľahšie a vieme sa úprimnejšie vcítiť do iného človeka.
