Autorita je niečo, čo všetci poznáme. V živote každého z nás bolo veľa ľudí, ktorí nad nami uplatňovali svoju autoritu. Každý ale ovplyvnil náš život iným spôsobom.
Autorita (z lat.) je uznaná alebo uznávaná schopnosť človeka, spoločnosti alebo inštitúcie pôsobiť na druhého s cieľom niečo dosiahnuť. Autorita predpokladá slobodný súhlas toho, kto ju uznáva. Autorita rešpektuje slobodu, na rozdiel od moci alebo nátlaku, ktorý ju buď obmedzuje, alebo neguje. Autorita sa opiera buď o danú skutočnosť, alebo o dosiahnuté postavenie.
Určite si mnohí z vás všimli, že vnímanie autorít sa za posledné roky výrazne zmenilo. O tom, ako mladí ľudia vnímajú autority v dnešnej dobe rozprával v relácii Českého rozhlasu aj psychológ Mgr. Milan Polák, ktorý tiež prednáša na University of New York in Prague a na Univerzite Karlovej.
Niektorí ľudia sa domnievajú, že autorita je rodičom daná, že ju zdedili, že je to nejaké osobitné nadanie, schopnosť, ktorú si nemožno osvojiť a naučiť sa. Dnešná psychológia pomerne dobre definuje osobnosť, ktorá má autoritu. Napriek tomu, že ide o osobnostnú a nie všeobecnú vlastnosť, dá sa povedať, že autoritu u detí si môže získať každý rodič, keď sa o to usiluje.
Formálna a neformálna autorita
Existujú dva druhy autority - formálna a neformálna.
Formálna autorita vyplýva z mocenskej pozície, ktorú jednotlivec zaujíma, z jeho nejakej funkcie, do ktorej ho vymenovali alebo zvolili.
Neformálna autorita je výsledkom osobnostného profilu, vyspelosti, schopností, primeraného sebavedomia a takého počínania na pracovisku či v spoločenskom konaní, ktoré človeku zaisťuje uznanie.
Pri neformálnej autorite rozhodujú otázky morálky, ideológie, meradiel ľudských hodnôt a vzťahov, pretože ony predstavujú náplň konania ľudí a zmysel ich postavenia. Deti ani dospelí jednotlivci túto autoritu neprijímajú slepo. Aj dieťa prv, než autoritu uzná a podriadi sa jej, snaží sa osobnosť, ktorá mu rozkazuje, bližšie poznať a zhodnotiť. Domnieva sa, že má právo hodnotiť a súdiť dospelých, ktorí riadia jeho správanie a konanie a s ktorými sa stýka, teda aj svojich rodičov, a úctu preukazovať len tým ľuďom, ktorí si ju zaslúžia.
„Správna rodičovská autorita má pre úspešnú výchovu mimoriadny význam. Platí to aj o autorite ostatných vychovávateľov. Rodičia to obyčajne správne chápu, ale nevedia, ako by si mali autoritu získať,“ upozorňuje Milan Polák.
Chýbajú dnešným deťom autority?
Deti autoritu potrebujú hlavne preto, lebo im dáva pocit bezpečia. Potrebujú niekoho, kto je silný, múdry a ktorý im dokáže pomôcť. Keď takúto autoritu dieťa pri sebe nemá, na veľa vecí musí prichádzať samo. Ak dieťa nemá kontakt s autoritou, ktorá mu môže toho veľa ponúknuť, tak hľadá niekde inde. Dieťa vždy vníma nejakú autoritu, len v každom vývinovom období je to niekto iný. Môže to byť rodič, učiteľ a neskôr hlavne vrstovníci. V dnešnej dobe, viac ako inokedy, sa pre deti autoritou stávajú herci, modelky, športovci, speváci. Je to spôsobené tým, že médiá v podstate v tomto stoja proti rodičom. Rodičia v porovnaní s celebritami sa deťom javia málo cool, a preto tak často za autoritu považujú tieto zobrazené vzory.
„Dnešný svet sa mení veľmi rýchlo. Deti by možno aj potrebovali rady od skúsených starších ľudí, ale často sa stáva, že starší dospelí nemajú ani dostatok skúseností na to, aby dokázali mladým poradiť. Ich život v mladosti bol totiž úplne iný,“ konštatuje Milan Polák.
V tejto súvislosti je však potrebné si uvedomiť, že niektoré deti vo svojom živote odmietajú autority napríklad aj preto, lebo sú silní intorverti alebo sú veľmi egocentricky a individulaisticky založení a práve kvôli tomuto ignorujú autority. Je potrebné tiež vedieť, že život v západnej spoločnosti učí človeka vedieť sa postarať samého o seba a z tohto dôvodu už aj niektoré deti sú veľmi samostatné a odmietajú akúkoľvek autoritu. Je potrebné to prijať ako prirodzený fakt. Čiže odmietanie autority môže nastať už zo spomínaného dôvodu, že je dieťa silnou osobnosťou, ale aj preto, že rodič na dieťa nepôsobí ako autorita, a preto ho v podstate ignoruje a utieka sa k iným vzorom.
Chyby rodičov, ktorí nie sú pre deti autoritou
Dnes už psychológovia vedia presne rodičom poradiť v tom, čo nemajú robiť, aby stratili autoritu. Najčastejšie robia tieto chyby:
- Nedodržujú jednotu slov a činov.
- Keď si rodičia vymáhajú autoritu krikom, vyhrážaním, bitkou pre každú maličkosť. Ich teror vyvoláva atmosféru strachu, neistoty, hrôzy, čo sa potom prejaví v povahových nedostatkoch a negatívnych vlastnostiach takto vychovávaných detí. Takých rodičov sa deti boja a všemožne sa usilujú vyhnúť trestom, preto čoskoro začnú klamať a podvádzať rodičov. Z takto vychovávaných detí môžu vyrásť drsní, bezohľadní Iudia, ktorí sa budú celý život chcieť pomstiť za svoje smutné detstvo.
- Iný nevhodný spôsob získavania autority alebo zaobchádzania s deťmi je autorita založená na odstupe. Takýto postup sa najčastejšie vyskytuje v rodinách intelektuálov. Takí rodičia (niekedy otec, inokedy matka, ba neraz i obidvaja) mávajú pre svoje deti málo času. Deti sú vzhľadom na ich zamestnanosť a dôležitosť práce bezvýznamné, preto sa s nimi málo zaoberajú. Starostlivosť o deti prenechávajú starým matkám alebo iným osobám. Rodičia sa izolujú vo svojich pracovniach a starajú sa o svoje záujmy, a tak utvárajú priam také prostredie, aké je typické pre neúplnú rodinu so všetkými nepriaznivými dôsledkami.
- Nevhodný spôsob získavania autority je aj ten, keď ju rodičia budujú na puntičkárstve. Puntičkárski rodičia sa domnievajú, že musia mať vždy a za každých okolností pravdu, že každé slovo, ktoré vyslovia, musí byť pre ich deti zákonom. Nevidia a neregistrujú svoje deti, ich záujmy, radosti, žiale a ich potreby, neusilujú sa im porozumieť. Presadzujú nadradenosť a uspokoja sa aj s jej formálnym výsledkom.
- Niektorí rodičia veľa moralizujú, každú maličkosť berú vážne, všetko využijú, aby mohli deti napomínať. Domnievajú sa, že v tom spočíva ich vychovávateľské poslanie. Vychádzajú zo zásady, že sami sú neomylní. Moralilizovanie sa deťom čoskoro sprotiví, mentorské napomínanie rodičmi na ne pôsobí negatívne.
- Nezdravá je aj autorita vybudovaná na prehnanej láske a dobrote. Je veľmi rozšírená a vedie k pestovaniu sentimentálnosti. Deti musia všetko robíť z lásky k rodičom, aj oni im za to na každom kroku dokazujú, že ich majú radi. Nežne ich oslovujú, neprestajne sa s nimi maznajú. Deti takú lásku neznášajú, čoskoro zistia, že môžu radičov oklamať, že postačí, keď budú lásku k nim iba predstierať a že výhody získajú aj tak. Autorita budovaná na nezdravej láske je nebezpečný druh rodičovskej autority, pretože vedie k neúprimnosti, pretvárke a sebectvu.
- Veľa ráz sa rodičia pokúšajú získať poslušnosť svojich detí svojou dobrotou a povoľnosťou. Dovolia im všetko, čo deťom zíde na um, čo si žiadajú, všetko im dajú, neľutujú nijaké obete. Je to najnerozumnejší druh autoríty, preto by sa jej mali rodičia vyvarovať. Deti čoskoro postrehnú situáciu a začnú rodičom rozkazovať a rodičia sa im prispôsobujú.
- Veľmi zlá je autorita vybudovaná aj na podplácaní. Rodičia si vykupujú poslušnosť svojich detí sľubmi a darčekmi. Je správne, ak rodičia občas a príležitostne odmenia svoje dieťa za dobrú prácu, za výborný prospech v škole, ale nie je správne vopred im niečo sľubovať alebo ich odmeňovať za to, čo je ich povinnosť.
- Iní rodičia si sami podrývajú autoritu tým, že vo vzťahu k deťom nie sú jednotní - jeden je prísny, druhý zhovievavý, čo prvý rozkaže, druhý zruší a netrvá na splnení rozkazu. Deti to vycítia, využívajú, a tým sa krivia ich charaktery.
Správnu autoritu, úctu a vážnosť si môžu u svojich detí získať rodičia predovšetkým príkladným životom, úprimným vzťahom k deťom, vzájomnou úctou a dôverou medzi sebou i voči svojim deťom a jednotným postupom pri výchove. Rodičia, ktorí uznávajú práva iných a správne prijímajú hierarchiu spoločenských a etických hodnôt, podľa toho aj žijú. Iba tí, ktorých slová sa zhodujú so skutkami a celým životom, vedia si udržať dôveru a lásku svojich detí a majú prirodzenú rodičovskú autoritu, vyplývajúcu z príkladného života, pracovitosti a dobrého vzťahu ku všetkým spoločenským hodnotám, čo sa neskôr prejaví aj v živote ich detí.
Zdroj: Ľudovít Repáň: Psychológ bez čakárne
