Články: Pre študentov
O projekte

 

Ako si nájsť cestu k svojmu dieťaťu a ako ho naučiť úprimne sa porozprávať?

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Veľa rodičov trápi, že sú ich deti uzavreté a nevedia pomenovať svoje pocity a myšlienky, nechcú alebo nevedia otvorene rozprávať o svojich problémoch. / Foto: Bigstock

Veľa rodičov trápi, že sú ich deti uzavreté a nevedia pomenovať svoje pocity a myšlienky, nechcú alebo nevedia otvorene rozprávať o svojich problémoch. O tom, ako to zmeniť, ako nájsť cestu k svojmu dieťaťu a ako mu zároveň pomôcť porozprávala psychologička Barbora Downes v relácii Českého rozhlasu.

 

Emocionálna inteligencia ovplyvňuje formovanie dôvery medzi rodičom a dieťaťom

„V súčasnosti sa čoraz viac dostáva do popredia emocionálna inteligencia. Je to preto, lebo ľudia s vysokou EQ sú najšťastnejší a často aj naúspešnejší. Je to spôsobené tým, že dokážu porozumieť iným, tiež vlastným pocitom a sú schopní empatie. Práve z tohto dôvodu je potrebné deťom na ceste k emocionálnej inteligencii pomôcť,“ upozorňuje Barbora Downes. Psychologička tiež odporúča rodičom, že ak majú záujem deťom zvyšovať emocionálnu inteligenciu, mali by s nimi robiť tzv. emočný koučing, v rámci ktorého by nemali deťom zakazovať prejavovať žiadne emócie.

Podstata emočného tréningu spočíva v tom, že deťom nehovoríme tieto vety: „Takto sa mi nepáčiš. Ja mám rád to dievčatko, ktoré sa nehnevá. Kde je ten chlapček, ktorý bol ešte pred chvíľkou dobrý? Ja mám rada usmiatu Katku a nie uplakanú Katku.“ Týmito výrokmi hovoríme dieťaťu, že keď prežívajú tieto emócie, že je to niečo zlé. Takto sa dieťa nenaučí s touto emóciou pracovať. Ideálna situácia nastáva vtedy, keď dieťaťu dovolíme emóciu prežívať, ale zároveň mu pomôžeme takto: „Ty sa naozaj veľmi hneváš, vidím, že ťa situácia nahnevala. Vidím a cítim, že ťa kamarát nahneval, keď ti zobral hračku. Musíš teraz plakať, lebo si nahnevaný, lebo ťa Miško kopol do nohy.“ Takto rodič učí dieťa pomenovať situácie a emócie, ktoré prežíva. Tým, že to všetko rodič pomenuje, dieťa sa tieto slová učí preberať do svojej slovnej zásoby, a tak sa vytvára šanca, že v budúcnosti už nebude musieť plakať alebo zúriť, lebo bude vedieť situáciu pomenovať a vďaka tomuto verbálnemu pomenovaniu sa mu uľaví. Týmto prístupom rodič dieťa učí:

  • pomenovať emócie,
  • porozumieť sebe samému,
  • porozumieť iným deťom i dospelým.

 

Náš mozog pracuje ako počítač a zapisuje informácie z okolitého sveta. Okrem logickej hodnoty informácie mozog zapisuje aj emočnú hodnotu. Deje sa to pri informáciách priamo súvisiacich s vedením nášho života. Každý moment nášho života sa nejako cítime: dobre, zle, spokojne, šťastne, nahnevano, zúfalo a pod. Mozog nezapíše len informáciu, ale aj  intenzitu prežitej emócie. Pri emočnom koučingu využívame neuroplasticitu nášho mozgu a meníme negatívne nastavenia na pozitívne. Je potrebné len vedieť, ako a za akých podmienok je mozog ochotný prepísať staré nastavenia na nové. Tento prepis sa deje na základe nového pozitívneho emočného zážitku, ktorý má liečebný efekt a je pre každého jednotlivca unikátny.

 

Kedy a za akých okolností sa začína budovať dôvera medzi rodičom a dieťaťom?

Barbora Downes tvrdí, že dôvera a úprimnosť sa budujú od narodenia dieťaťa. Je potrebné je budovať systematicky, trpezlivo a na základe malých krokov. Najrýchlejšie sa rúca vtedy, keď rodičia nedokážu deti aktívne počúvať a hneď po prvej vete im povedia, že to čo hovoria, je veľmi zlé. Veľa rodičov nedokáže mlčať a dlhšiu dobu počúvať svoje dieťa. Tiež je potrebné nekomentovať, nesúdiť a hneď neradiť. Práve naopak je potrebné povedať: „Povdz mi o tom ešte viac! Chcem ťa naozaj pochopiť!“ Toto všetko  je tiež potrebné sa naučiť, ak chceme s deťmi budovať dôverné vzťahy. Ak nedodržujeme určité zákonitosti, dochádza k zablokovaniu. Pomaly, ale isto sa dieťa začína uzatvárať do seba a nechce rodičovi viac nič povedať, zdôveriť sa mu. Deti veľmi túžia po tom, aby ich dokázali rodičia vypočuť a neskákali im do reči. Deti tiež bolí, keď rodič má tendenciu len poučovať a odvádza pozornosť od problému. Často pri tom rodičia používajú tieto vety:„No, poviem ti, to si sa ale dostala do poriadneho problému! To nevieš rozmýšľať? Ale ja ti teraz poviem, čo robíš. Poriadne ma počúvaj!“ Alebo: „Ale čo si z toho robíš? Zabudni na to. Poď, ideme si zahrať futbal!“ Pre deti je naozaj veľmi dôležité, aby si rodičia našli čas ich vypočuť a skutočne porozumeli ich svetu. Nevhodné je aj to, keď sa z problémov detí rodičia smejú alebo ich zľahčujú. Toto všetko spôsobuje, že sa deti uzavrú do seba.

 

Ako je to s deťmi v puberte?

Je všeobecne známe, že deti v puberte sa niekedy uzatvárajú viac, ako je vhodné. „V tomto období je najlepšie vystihnúť každú chvíľku, keď má dieťa náladu komunikovať a vychutnať si ju  spolu s dieťaťom. Puberťák sa len tak tvári, že nás nepotrebuje. V skutočnosti nás veľmi potrebuje. Potrebuje cítiť, že rodičia sú pre neho k dispozícii vždy, keď to potrebuje. Snažte sa však naozaj vystihnúť svetlú chvíľku dieťaťa a nerobte rozhovory pod nátlakom,“ odporúča Barbora Downes.

A netreba tiež zabúdať na to, že deti sú veľmi dobrí pozorovatelia a všímajú si, ako sa k sebe správajú rodičia alebo ako sa správajú k iným ľuďom. Ak sú dospelí ľudia komunikatívni, empatickí, úprimní a budujú si dôverné vzťahy, tak sa väčšinou aj deti začnú správať podobným spôsobom.

 


Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.